Vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry. Jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.
Napísal zbierku básní Nox et solitudo (Noc a samota). Je to zbierka 28 básní, jeho poézia opisuje básnikovu dušu, deň je tu hmlistý, daždivý, sivý, akoby prestúpený nocou, noc nie je len časopriestorom, ale aj symbolom, vonkajší priestor je u Kraska neoddeliteľný od vnútorného, lyrický subjekt nie je nijaký hrdina, ale charakterizuje ho pocit vlastnej ničotnosti. Nachádzajú sa tu básne ľúbostnej lyriky (Plachý akord, Pieseň), spomienky na matkinu životnú vyrovnanosť (Vesper dominicae), clivé básne plné beznádeje (Chladný dáždik) a jediná báseň, v ktorej vyslovil kritiku je báseň Jehovah. Básne sú krehké, jemné, no sú plné kontrastov, medzi tým, čo básnik chcel a čo dosiahol.
Využíva 3 zobrazovacie postupy typické pre symbolizmus: eufónia (ľubozvučnosť, melodickosť verša, kde je opakovanie hlások, skupín hlások), zmyslové vnímanie sveta (farba, tvar, zvuk), využívanie symbolu a prvkov dynamiky. Každá báseň sa zažína prírodným motívom, využíva sylabotonický veršový systém teda daktylskú a daktylotrochejskú stopu. Taktiež využíva netradičné útvary ako romanca, pieseň, balada. Znaky verša sú rytmicko - syntaktický paralerizmus, členenie verša na 2 čati, oslabenie rytmickej funkcie rýmu a narúšanie rovnoslabičnosti veršov.

Druhá básnická zbierka Verše obsahovala 27 básní, venoval ich manželke Elene Kňazovičovej. Žena je pre básnika svetlom, tma je v duši subjektu. Táto zbierka je naplnená úprimnosťou, hlbokým citom, pravdivosťou, podáva seba - analýzu, v tomto období prežíva osobnú krízu, ktorá vyplývala z osamelosti citových rán. Básnik bol znepokojený svojím zdravotným vzťahom, uvažuje, či dokáže byť šťastný v rodine, prežíva sklamanie z medziľudských vzťahov, ktoré prevládali v spoločnosti, hľadá cestu k svetlu, nachádza ju v láske k snúbenici a tým, že sa primkne k domovu a národným koreňom. Uvedomuje si, že národ je stíhaný krivdami a biedami.
Jeho básne sú naplnené vzburou proti bezpráviu a útlaku národa. Nachádzajú sa tu osobné (ľúbostné) a spoločenské básne. V básni Otrok sa štylizuje do polohy otroka trpiaceho, ale vzdorujúceho, verí, že sa jeho postavenie zmení. V ďalšej básni Otcova roľa autor vyjadruje osobné pocity, nálady a zároveň aj pocity svojej generácie, štylizuje sa do polohy tuláka, ktorý sa nesmelým krokom vracia domov a má výčitky svedomia, že svoju domovinu opustil. Domovina bola po stáročia utláčaná a v srdci mu znejú stony otcov, ktoré dozreli v semeno odporu, a tak si autor dáva otázku, či z toho semena vyrastú bojovníci za slobodu národa.

Janko Jesenský (1874-1945)
Bol priekopníkom slovenskej literárnej moderny. Narodil sa v rodine národne uvedomelého zemana, advokáta. K jeho predkom patril Ján Jesenský (Jesenius) – lekár, ktorý vykonal prvú verejnú pitvu v Čechách. Maturoval v Kežmarku a právo vyštudoval v Prešove. Otvoril si advokátsku kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1915 ho odvelili na ruský front, kde sa dostal do ruského zajatia a obvinili z vlastizrady. Po návrate na Slovensko bol županom v Rimavskej Sobote, od r. 1929 pôsobil v Bratislave ako vládny radca a viceprezident Krajinského úradu.
Písal poéziu (v duchu literárnej moderny) a prózu (v duchu kritického realizmu). V poézii spája osobné a nadosobné problémy, kontrast sna a skutočnosti, odmieta sentimentalizmus, odhaľuje rub aj líce problému, odráža pretvárku, faloš, pokrytectvo, egoizmus. Jesenský sa svojou tvorbou stal významným predstaviteľom slovenskej modernej prózy. Je jedným zo skutočne prvých tvorcov modernej slovenskej literatúry a reprezentant jej prvej vlny predovšetkým v poézii. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladal, najmä poéziu A. S. Puškina, S. Jesenina, či A. Bloka. Literárnej tvorbe sa začal venovať v roku 1889 na kežmarskom gymnáziu.

Básnická zbierka Verše II sa skladá čiastočne z veršov, ktoré boli uverejnené vo Veršoch I. Zbierka obsahuje nové príležitostné básne. Témou je vznik ČSR, fašizmus, odboj proti fašizmu. Najviac tu využil symboly.
Druhá básnická zbierka sa nazýva Po búrkach, kde je vyjadrené trpké sklamanie nad pomermi v 1. ČSR. Janko jeseský tu kritizoval čechoslovakizmus, ale aj prejavy slovenského nacionalizmu.
Ďalšími zbierkami sú: Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa (vyjadrujú odpor k 2. svetovej vojne), Reflexie (najprv ich písal sám pre seba, priečinková tvorba) alebo Jesenný kvet.

Z prózy sú známe Malomestské rozprávky, čo obsahuje 10 krátkych próz. Najvýraznejšími sú: Slnečný kúpeľ, Štvorylka, Maškarný ples, Slovo lásky, Koniec lásky, či Pani Rafiková. Témami sú: malomesto, láska, intrigy, závisť, život v spoločnosti, život v súkromí.
V diele Cestou k slobode sa viaže na roky okupácie Demokrati. Román sa odohráva za 1. ČSR a témou je malomeštiactvo. Je tu vyjadrená kritika buržoázie, jej politiky, morálky. Román má dve časti.