Anitgóna
- Téma: riešenie otázok o najzákladnejších ľud. právach.
- Zákl. rozpor je dodržiavanie ľudských a božských zákonov a ich porušovanie
- Dej nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľuds. vzťahov. Jeho vnútr. dynamiku určuje chápanie sveta ako objektívneho poriadku, kt. si bezpodmienečne vyžaduje, aby sa zachovala jeho rovnováha. Proti sebe teda stoja autorita št. moci a ♀, azda až egoisticky sebavedome odhodlaná obetovať sv. život v mene nepísaných zákonov ľudskosti.

- Sofokles využíva metódu kontrastu – Polyneikos – Eteokles, Antigona – Isména, Kreon – Haimon.
- Antigona je oveľa vyrovnanejšia ako Homérovi hrdinovia
- Význam: nemáme žiť v tieni minulosti, ale hľadieť do budúcnosti
- Idea: Nie vždy je rozhodnutie najvplyvnejšieho aj najsprávnejšie

Obsah:
Vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Eteoklom sa skončila smrťou bratov. Rozdelí ich túžba po moci. Ich nástupca Kreon dá Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so vš. poctami, ale pod hrozbou trestu smrti zakáže to isté urobiť s telom vlastizradcu Polyneika. Antigona, sestra mŕtvych, nedbá na jeho zákaz, hoci ju jej sestra Isména odhovára. Považuje ho za odporujúci božím zákonom. Posype pohodené telo brata prsťou a vykoná príslušné obrady. Keď ju pri tom pristihne Kreon, prikáže ju zaživa zavrieť do skalnej hrobky. Antigona sa bráni slovami: “ Útoi synechthein, alla symfilein efýn - Len lásku viem zdieľať, nie však nenávidieť”. Márne prosí Kreona o rozvahu náčelník zboru i vl. syn, Antigonin snúbenec Haimon. Až výstraha veštca Teiresia ho presvedčí, aby odvolal sv. zákaz a ponáhľal sa Antigonu oslobodiť. Je však neskoro a poslovia prinášajú krutú správu: Antigona sa obesila. Po nevydarenom pokuse napadnúť sv. otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom. Samovraždu spácha aj jeho matka Eurydika

Euripides (485-406 p.n.l.)
- Trójanky
- Ifigénia v Tauride
- Medea

Aristofanes (445-406 p.n.l.)
- Oblaky
- Jazdci
- Lysistrata
- je kritickejší, čo však vyplýva aj zo špecifika komédie ako dram. žánru.

Staroveká rímska

- začína v období, keď už Grécka literatúra prekvitala, rozvíja jej tradície a hovoríme že je mladšou sestrou gréckej lit.
- vplyv gréckej lit. vidno najmä na rímskych komédiách

Dráma:
Titus Maccius Plautus (250-184 p.n.l.)
- námety na sv. komédie čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gr. prostredí, najčastejšie v Aténach. Spol. atmosféra deja však bola výlučne rímska. Platí to v plnej miere aj o Plautovej komike, humore, kt. má pôvod v domácom ľudovom divadle

Jeho najhodnotnejšie diela sú:
- Komédia o hrnci – stala sa námetom Molierovho Lakomca
- Pseudolous
- Chvastavý vojak.

Epika:
- na rozvoj ríms. epiky mala osobitný vplyv intenzita spol. a polit. života v starovekom Ríme, tento rozvoj sa začal pozvoľným vzostupom rečníctva a dejepisectva
- za jedného z najväčších rečníkov sa považuje Marcus Tullius Cicero (O štáte, O zákonoch, O senáte...)
- v historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar.
- z filozof. prác je najznámejšie dielo O podstate sveta, v kt. autor Titus Lucrécius Carus vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu (učenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho šťastie človeka v cnosti a v rozumnom užívaní života).