Staroveká literatúra (podrobné vypracovanie)

Staroveká literatúra
(3000 p.n.l. – 476 n. l. – Zánik západorímskej ríše)

Starovekú literatúru delíme na :
- Orientálna
- Antická

Orientálna literatúra
- Staroegyptská lit. – hieroglyfy
- Čínska
- Indická
- Hebrejská
- Sumerská – Mezopotámia – klinové písmo

Sumerská

- Blízky východ, Mezopotámia

Epos o Gilgaméšovi
- najstaršia literárna pamiatka
- je to staroveký hrdinský epos, bol napísaný klinovým písmom, zachoval sa na 12 tabuliach – niekoľko príbehov, kt. spája jedna postava
- Hlavné postavy: Gligaméš, Enkidu, Chuvava, Ištar, Utanapišta (Noe)
- kráľ Gilgaméš, pochádza z r. 2000 p.n.l. , bol pravdepodobne historickou postavou, pochádzal z mesta Uruk, bol synom bohyne a kráľa ( z 2/3 boh), bol obdarený nesmiernou silou, odvahou,dôvtipom a múdrosťou, bol však smrteľný

Obsah:
Uruský kráľ Gilgaméš, poloboh, núti svojich poddaných ťažko pracovať na mestskýchhradbách. Obyvatelia požiadajú o pomoc bohov, kt. vytvoria polodivého človeka Enkidua, obdareného silou, kt. žije v stepi so zvieratami a chráni ich. Enkidu prichádza do Uruku, víťazné zápasí s Gilgaméšom a spriatelí sa s ním. Vydaju sa do Libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvau. S pomocou boha slnka Chuvavu premôžu. Po návrate do Uruku ku G. vzplanie láskou bohyňa Ištar. G ju odmietne a za trest prichádza na zem nebesky býk. G s E ho zabijú, čím ju E urazí, privolá jej kliatbu a zomiera. Po smrti priateľahľadá G tajomstvo večného života. Vydá sa na púť za Utanapištom, jediným predkom, kt. bohovia obdarili nesmrteľnosťou po tom, čo prežil potopu sveta v lodi. G nezískanesmrteľnosť, pretože nevydrží bdieť 6 dni a 7 noci a pri druhom pokuse, keď vyloví zo dna oceánu rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu obsahuje rozhovor medzi G a E dušou vyvolanou z podsvetia, v kt. sa g dozvedá o pochmúrnomživote po smrti. G si uvedomí, že človek sa stáva nesmrteľným svojimi činmi a skutkami.

Idea:
nesmrteľnosť je v činoch človeka a je lepšie mať priateľov ako nepriateľov

- dielo sa zachovalo v 4 verziách – známa je novo asýrska verzia zo 7 s.p.n.l. . Ma dve časti – o priateľstve G s E a o márnom G úsilí dosiahnuť večný život
- hrdinsky epos, so znakmi mytú – vystupujú v ňom bohovia, kt. ovplyvňujú konania ľudí, čarovné predmety

Hebrejská

- patri k najmladšej orientálnej lit.
- najvýznamnejšou pamiatkou je Biblia, kt. vznikla v r. 1000 p.n.l. – 2000 p.n.l., vzniklo aj sväté písmo (Kniha kníh – Biblion). Biblia z gréckeho slova biblos = kniha.

Pôvodný jazyk Biblie bola hebrejčina, gréčtina a arménčina – biblické jazyky. Zachovala sa nepretržitým podaním. Najstaršie rukopisy Biblie sú napísané na pergamenovom papieri (papyrusové zvitky), najprv bola Biblia členená na kapitoly a odseky. Neskôr sa prešlo na značenie číslami, kt. sa používa dodnes. Člení sa na dve základné časti: Starý zákon, Nový zákon

Starý zákon
- svätá kniha židovského náboženstva
- vznikla v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista
- opisuje osudy židovského národa
- v židovstve ma názov Tora, Proroci a Sväté spisy

- tvorí ho 46 kníh 3 akého druhu:
1. Historické: 5 kníh Mojžišových (Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium), Kniha Jozue, Kniha sudcov, Kniha rút ...
2. Poučné a básnické: Jób, Žalmy, Kniha prísloví...
3. Prorocké: Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel...
Jablko – pokušenie, symbol nedorozumenia medzi Bohom a ľuďmi.
Babylonská veža – symbol zmätku, chaosu
Jóbova zvesť – nepríjemná správa (pokorného, dobrého Jóba pripraví Boh o všetko, no on sanesťažuje, pokorne všetko prijíma a je za to odmenený.)

Nový Zákon
- je kresťanského pôvodu. Vznikal v 1.storočí. Delí sa na 27 kníh:
1. Historické: (život Ježiša Krista), 4 evanjeliá (podľa sv. Matúša, Marka, Lukáša a Jána) a Skutky apoštolov;
2. Poučné: 14 listov sv. Pavla, List sv. Jakuba, 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu a List sv. Júda Tadeja;
3. Prorocké: patrí sem len spis Zjavenie sv. Jána, čiže Apokalypsa (obraz konca sveta).

Indická

Mahabhárata (400 p.n.l.)
- hrdinský epos. Bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pándouvcami, potomkami kráľa Bháratu. Hl. konflikt sa pravdepodobne zakladá na skutočnosti. Epos obsahuje veľa ďalšíchpríbehov rozličného charakteru, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov.

Rámájana (400 p. n. l.)
- trag. údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Síty. Popri rozprávkovom svete indickej mytológie (bohovia, démoni...), exotickej prírody, osobitý ráz dodáva tomuto dielu morálny svet, v kt. sapohybujú hl. postavy deja (cnosť, pokora, oddanosť, ženina vernosť a nevina, sebaobetovanie).

Charakteristika hlavného hrdinu :
- je obdarený veľkou silou a odvahou
- často ide o panovníka a mytologické postavy

Antická literatúra

- Antika je súhrnný názov pre gr. a ríms. starovek a jeho kultúru
- Základnou filozofiou je racionalizmus
- Rozvíjala sa otrokárska demokracia (vláda otrokárov; otrok nie je považovaný za človeka)
- Základná veda: naturalistická mytológia – pokúšala sa racionálne vysvetliť vznik sveta. Čo rozumom vysvetliť nedokázala pripísala bohom
- Ideál: kalokagatia – harmónia tela a duše, rozumu a citu. Heslo tohto obdobia: “Ži a užívaj!” ( Viva et carpe)
- Človek a príroda žili v symbióze. Bohovia mali ľuds. vlastnosti, boli mladí a ovplyvňovali konanie ľudí.

Delíme ju na:
- Staroveká grécka literatúra (900 p.n.l. - 500 n.l.),
- Staroveká rímska literatúra (300 p.n.l. - 500n.l.)

Staroveká Grécka

Epika:
Najstaršie pamiatky gréckej literatúry pochádzajú z rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie
- najčastejšie žánre:Bajky (Ezop) – personifikácia
Epos (Homér)
Ilias a Odysea

Homér
- žil a tvoril v 3 - 8 st. p.n.l., najväčší autor epických diel, bol to (slepý) potulný spevák a básnik

Ilias (Iliada, Trója)
- hrdinsky epos v 24 spevoch, je napísaný hexametrom v iónskom nárečí, epos vojny
- zachytáva posledných 51 dní 10 ročnej vojny medzi Spartou a Trójou
- Obsah: vojnu medzi Trójou (Ilion) a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Priama, Paris, kt. uniesol Helenu, krásnu ♀ spartského kráľa Menelaa.

Hnev najväčšieho gr. bojovníka Achilla, Péleovho syna. Keď mu veliteľ gr. vojska, mykénsky kráľ Agamemmon, vzal jeho zajatkyňu, dcéru Brisea, prestáva bojovať. Tým dochádza k zákl. konfliktu. Postupne sa predstavujú poprední gr. a trójski bojovníci. Sú tu vykreslené aj niektoré mytologické príbehy. Trójania získajú v boji prevahu a ich postup zastaví až Achillov priateľ Patrokles v Achillovej výzbroji. Patrokla zabíja trójsky princ Hektor. Achilles sa mstí za jeho smrť a v súboji s Parisom zomiera. Do deja zasahujú aj gr. bohovia. Achilles sa pred veštbou (má zomrieť vo vojne) schováva medzi kráľovskými dcérami.
Odysea
- hrdinský epos - dobrodružno - fantastická epická báseň v 24 spevoch, epos mieru
- zachytáva posledných 41 dni z 10 ročného putovania Odysea pri návrate z gréckej vojenskejvýpravy proti Tróji. Doma naňho čaká žena Penelope a syn Telemach
- Homérov opis ostrova patrí medzi najfarbistejší z celej Odysei
- Myšlienka: „ Načo je človeku krása, blahobyt a nesmrteľnosť, keď stráca osobnú slobodu “
- je to predovšetkým poéma o mori a dobrodružstvách na mori, popretkávaná mytologickýmia fantastickými motívmi a postavami, ale je aj oslavou šikovnosti hlavného hrdinu Odyseaa vernosti jeho manželky Penelope
- dielo je oživené množstvom príhod a nezvyčajných udalosti, odráža zvyky, život a zmýšľanie Grékov v tom období

Obsah:
dej sa odohráva na sklonku 10. roka po skončení trójskej vojny. Odyseus sa vyznamenal už pod hradbami Tróje najmä tým, že dal postaviť obrovského dreveného koňa, do kt. sa ukryli najlepší achájski bojovníci a takto pomocou ľsti dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna v starovekom epose je však meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne rozmarne meniť osudy ľudí. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť, sa dávno vrátili do svojich domovov. Jedinému komu bohovia dlho nedožičili vrátiť sa, bol itacký kráľ Odyseus. Jeho návrat je dlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov. Odysea stíha hnev Poseidona a ochraňuje moc Atény. Prechádza ostrovom Lotofágov, stretáva Sirény, voskom zaleje námorníkom uši, priviaže sa k stĺpu a počúva ich smrteľný spev).

- Hlavný konflikt: reálny svet (Odyseus + družina), ireálny svet (kyklop Polyfénos + družina). Kyklop: hlúpy, lenivý, ľudožrút,barbar, nenásytný. Odyseus: výnimočný, prefíkaný, ľstivý, vytrvalý, múdry,prekonáva ostatných.
- Homér spája racionalizmus a iracionalizmus, chce ukázať napredovanie človeka, výnimočnosť, otrok. demokraciu, kt. vyvoláva napätie a to je dôvodom rozpadu patriarchálnej demokracie.

Ezop (600 r.p.n.l.)
- podľa ústnej tradície bol pôvodne otrokom a do Grécka prišiel z Trácie alebo z Frýgie. O jeho škaredosti a hrbatosti, rovnako však o duchaplných kúskoch, kt. predvádzal kolovali doslova povesti. Väčšina jeho bájok, kt. sa mu pripisujú, sa odohráva vo svete zvierat. Na základe charakt. vlastností alebo podoby sa stávajú typom a ako nositelia určitého ustáleného charakteru majú v deji prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania (prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev). V mnohých bájkach vystupujú aj ľudia, kt. sú typizovaní podľa vonk. vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo povolania. S postavami bohov, kt. konajú ako ľudia, prenikajú do gr.bájok prvky mytológie.

- Jeleň pri jazierku - To, čo ma pre nás najväčšiu cenu, si zvyčajne ceníme najmenej
- Pes a kúsok mäsa - Uspokoj sa s tým čo más
- Jupiter a opica - Ten, koho mame radi, je v našich očiach vždy najkrajší na svete

Lyrika:
- pôvodne označovala len tie piesne, kt. sa spievali so sprievodom hudby (najskôr to bola lýra – odtiaľje názov lyrika, neskôr píšťala)
- Predstavitelia: Anakreon – písal hravú, ironickú poéziu, tzv. anakreonskú poéziu
Archilochos
Alkaios
Sapfo (630-570 p.n.l.) – vo sv. dome na ostrove Lesbos učila mladé dievčatá a zasvätila sv. život službe bohom a umeniu. Vyspievala milostný vzruch i smútok z nenaplnenej túžby. Byzantskí spisovatelia považovali jej tvorbu za neprístojnú a v 11. stor. ju spálili. Zachovala sa 1 celá báseň, Modlitba k Afrodite.

Dráma:
- najväčší rozvoj v gréckej literatúre zaznamenáva tragédia
- Predstavitelia:
Aristofanes – komédia
Sofokles, Aischylos, Euripides – tragédia
Charakteristika:
- typické je spojenie slova, hudby a tanca
- povodne účinkoval iba zbor, kt. svoje partie spieval a boli doprevádzané tancom, postupne pribudli k zboru traja herci, čím sa úloha zboru obmedzila, okrem toho vystupovali v dráme aj nemé osoby (pasívny účastníci)
- vystupovali len muži, hralo sa v maskách a kostýmoch

Tri postavy:
- prvá postava - panovník, kráľ
- druha postava - veštec alebo posol
- tretia postava - podľa Sofokla je hlavnou nositeľkou drámy, kt. svojimi cieľmi a úsiliami bola akýmsi protipólom prvej postavy

Aischylos (6 - 5 st.p.n.l.)
- nazýva sa aj otec gréckej drámy - zakladateľ
- čerpal z mytológie a Prezskych vojen
- látku spracoval tak, aby vznikli vlastenecké cnosti, úcta k zákonom a mravným zásadám, ale aj podčiarkuje nevyhnutnosť trestu za porušenie zákonov
- rieši náboženské a mravné problémy

Napísal 90 hier no zachovalo sa iba 7, najznámejšie:
- Siedmi proti Tébam
- Orestia
- Pripútaný Prométeus

Pripútaný Prométeus
- hl. hrdina sa stáva mytologickým darcom rozumu, kt. povzniesol ľudstvo ku kult. životu. Za služby preukázané ľuďom je Prométeus odsúdený na mučenie: božský kováč Hefaistos ho na Diov rozkazprikuje ku skale. Hefaista pritom sprevádzajú 2 alegorické postavy – Moc a Sila. Zeus stavia proti Prométeovi len hrubú silu. A Diovi prisúdil črty gr. “tyrana”: je nevďačný, ukrutný a pomstivý.

Sofokles (485 - 406 p.n.l.)
- najvýznamnejší grécky dramatik
- súťažil s Aischylom o prvenstvo

Tvoril v období Aténskej otrokárskej demokracie a napísal 123 hier, zachovalo sa 7 tragédii, najznámejšie:
- Kráľ Oidipus
- Antigona
- Elektra

- zaviedol tretieho herca, tematicky vychádzal z gréckych dejín a jeho tragédie čerpajú z povesti o Tébskom kráľovstve
- vynikal majstrovským stvárnením charakteristiky postáv a vhodne ich začleňuje do kontrastných úloh
- bol predstaviteľom aténskej demokracie
- rešpektoval náboženstvo, ale neveril v rozumovú silu človeka, kt. zvíťazí nad osudovosťou

Kráľ Oidipus
- dram. skladba o trag. konflikte ľud. vôle s nepoznanými silami spol. života
- Sofokles v tomto diele opisuje obraz patriarchálnej spoločnosti silne ovplyvnenej náboženstvom
- Oidipovský komplex: prílišné viazanie sa na matku.

Obsah:
- Kliatba - Oidipus zabije otca a ožení sa s vlastnou matkou
- rodičia ho preto odložili pastierov
- neskôr sa dostane do inej kráľovskej rodiny kde ho prezývajú Pastorča a preto sa vydal za veštkyňou
- cestou stretol na Laionta (jeho otec), ani jeden y nich nechcel uhnúť z cesty a tak ho Oidipus zabil
- prichádza do Téb kde dostal hádanku od Sfingy
- hádanku uhádol a Sfinga sa od žiaľu zabila

- za odmenu za zbavenie Téb Sfingy sa mohol oženiť s kráľovnou (jeho mama), kt. mal neskôr aj deti
- kliatba sa naplnila a vypukol mor
- pokračoval v ceste do veštiarne, kde sa dozvedel pravdu
- jeho mama sa zabije
- Oidipus sa oslepí ihlicou, kt. sa zabila jeho matka a odíde z Téb, s nim odíde aj jeho dcéra Antigona
- Idea: Osud je predurčený a nedá sa mu uniknúť
Anitgóna
- Téma: riešenie otázok o najzákladnejších ľud. právach.
- Zákl. rozpor je dodržiavanie ľudských a božských zákonov a ich porušovanie
- Dej nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľuds. vzťahov. Jeho vnútr. dynamiku určuje chápanie sveta ako objektívneho poriadku, kt. si bezpodmienečne vyžaduje, aby sa zachovala jeho rovnováha. Proti sebe teda stoja autorita št. moci a ♀, azda až egoisticky sebavedome odhodlaná obetovať sv. život v mene nepísaných zákonov ľudskosti.

- Sofokles využíva metódu kontrastu – Polyneikos – Eteokles, Antigona – Isména, Kreon – Haimon.
- Antigona je oveľa vyrovnanejšia ako Homérovi hrdinovia
- Význam: nemáme žiť v tieni minulosti, ale hľadieť do budúcnosti
- Idea: Nie vždy je rozhodnutie najvplyvnejšieho aj najsprávnejšie

Obsah:
Vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Eteoklom sa skončila smrťou bratov. Rozdelí ich túžba po moci. Ich nástupca Kreon dá Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so vš. poctami, ale pod hrozbou trestu smrti zakáže to isté urobiť s telom vlastizradcu Polyneika. Antigona, sestra mŕtvych, nedbá na jeho zákaz, hoci ju jej sestra Isména odhovára. Považuje ho za odporujúci božím zákonom. Posype pohodené telo brata prsťou a vykoná príslušné obrady. Keď ju pri tom pristihne Kreon, prikáže ju zaživa zavrieť do skalnej hrobky. Antigona sa bráni slovami: “ Útoi synechthein, alla symfilein efýn - Len lásku viem zdieľať, nie však nenávidieť”. Márne prosí Kreona o rozvahu náčelník zboru i vl. syn, Antigonin snúbenec Haimon. Až výstraha veštca Teiresia ho presvedčí, aby odvolal sv. zákaz a ponáhľal sa Antigonu oslobodiť. Je však neskoro a poslovia prinášajú krutú správu: Antigona sa obesila. Po nevydarenom pokuse napadnúť sv. otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom. Samovraždu spácha aj jeho matka Eurydika

Euripides (485-406 p.n.l.)
- Trójanky
- Ifigénia v Tauride
- Medea

Aristofanes (445-406 p.n.l.)
- Oblaky
- Jazdci
- Lysistrata
- je kritickejší, čo však vyplýva aj zo špecifika komédie ako dram. žánru.

Staroveká rímska

- začína v období, keď už Grécka literatúra prekvitala, rozvíja jej tradície a hovoríme že je mladšou sestrou gréckej lit.
- vplyv gréckej lit. vidno najmä na rímskych komédiách

Dráma:
Titus Maccius Plautus (250-184 p.n.l.)
- námety na sv. komédie čerpal z každodenného života, no ich dej sa odohrával v gr. prostredí, najčastejšie v Aténach. Spol. atmosféra deja však bola výlučne rímska. Platí to v plnej miere aj o Plautovej komike, humore, kt. má pôvod v domácom ľudovom divadle

Jeho najhodnotnejšie diela sú:
- Komédia o hrnci – stala sa námetom Molierovho Lakomca
- Pseudolous
- Chvastavý vojak.

Epika:
- na rozvoj ríms. epiky mala osobitný vplyv intenzita spol. a polit. života v starovekom Ríme, tento rozvoj sa začal pozvoľným vzostupom rečníctva a dejepisectva
- za jedného z najväčších rečníkov sa považuje Marcus Tullius Cicero (O štáte, O zákonoch, O senáte...)
- v historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar.
- z filozof. prác je najznámejšie dielo O podstate sveta, v kt. autor Titus Lucrécius Carus vysvetľuje a obhajuje Epikurovu filozofiu (učenie starogréckeho filozofa materialistu Epikura, vidiaceho šťastie človeka v cnosti a v rozumnom užívaní života).
Lyrika:
Publius Ovidius Naso
- začiatok jeho tvorby je milostná poézia
- ďalej spracúva námety z gréckej a rímskej mytológie

Jeho tvorba sa delí na 3 etapy:
1. Lásky
– kniha ľúb. elégií, to znamená básní smutného obsahu, žalospevov. Ospevuje ľahkú, zábavnú a dobrodružnú hru, kt. si mladí Rimania spestrovali život.
Listy heroín – 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, písaných svojim vzdialeným ♂.
Umenie milovať – usmerňuje v nich mladých ♂ a ♀, ako si majú získať a udržať ♥.
2. Metamorfózy
3. Žalospevy, Listy z Pontu

- žíl vo vyhnanstve - báseň z vyhnanstva - elégie (žalospevy)
- do dejín svetovej literatúry sa zapísal rozsiahlou básnickou zbierkou - Metamorfózy (Premeny)

Metamorfózy
- 250 gréckych a rímskych bájí, kt. jednotným motívom je motív premeny, odmena alebo trest za skutky
- svoje rozprávanie začína opisom vzniku sveta zo začiatočného chaosu a končí premenou Caesarovej duše na kométu.

Mýtus o 4 vekoch - zlatý, strieborný, medený a železný. Ľudová predstava o týchto premenáchspočíva v tom, že po zlatom veku, kt. nepozná prácu ani bolesť, postupne nasledujú strieborný a medený vek a každý z nich prináša zhoršenie životnýchpodmienok. V poslednom veku, železnom, miznú vš. cnosti a na ich miestonastupuje násilie, klam, zloba a závisť.

Mýtus o potope - Jupiter poslal na hriešne ľudstvo potopu
Mýtus o Dafné - o premene krásnej nymfy Dafné na vavrín
Pyšná Nioba - bola potrestaná za sv. prílišnú pýchu na svojich 14 detí (7 dcér, 7 synov) a odmietla sa klaňať bohyni Léthe, kt. mala len 2 deti (Apollóna a Artemis). Léthe jej zabila deti a jupremenila na večne plačúci kameň.

Pygmalion - Sochárovi Pygmalion vzplanul vrúcnou ♥ k soche dievčaťa, kt. sám vytvoril. Afrodita ju na jeho prosby oživila (Galatea).
- Nadčasovosť: silná ♥ sa mení na skutočnosť.

Daidalos a Ikaros
– ich 1. let vzdušným priestorom sa skončil tragickým Ikarovým pádom. Ani v tomto diele, podobne ako v predchádzajúcich, nešlo Ovidiovi o vyslovenie hlbokých myšlienok. Vyjadril túžbu človeka lietať, nedodržiavanie rodičovských rád. Daidalos postavil bludisko, v kt. bol uväznený aj so synom Ikarom. Aby sa odtiaľ dostali, urobili si krídla. Otec varoval syna, aby neletel vysoko ani nízko. On ho nepočúvol, letel blízko pri slnku, vosk na krídlach sa mu roztopil a sa utopil.

Cieľ:
- zaujať čitateľa, prebudiť jeho fantáziu a poskytnúť mu chvíle na um. zážitok. Nadokreslenie predstáv a podfarbenie nálad obratne využíva rytmus hexametrov azvukovú stránku slov. Antickí čitatelia totiž čítali umelecké slovesné útvary nahlas.

Žalospevy, Listy z Pontu – elégie napísal vo vyhnanstve, do kt. ho vypovedal Augustus.

Publius Cornelius Tacitus (55-120 n.l.)
– ťažisko jeho spisovateľskej činnosti je v 2 veľkých histr. dielach, v Letopisoch a Dejinách. Letopisy (Annales) sa zaoberajú obdobím od nástupu Tiberia (14 n.l.) do Neronovej smrti (68 n.l.). Dejiny (Historiae) nadväzujú na Letopisy a končia sa Domitianovou smrťou (96 n.l.). Obe diela tvorili celok 30 kníh, z kt. sa zachovala asi 1/2.

Publius Vergílius Maro (70-19 p.n.l.)
- je autorom pastierskych idýl - Bucolica - o pokojnom a krásnom živote pastierov
- takisto je autorom Georgici - zo života roľníkov
Aeneas
- je to národný spev
- je akoby pokračovaním Iliady
- oslavuje v ňom začiatky a vzrast rímskej moci a jej zakladateľa Aenea, kt. je ideálom starorímskych cností
- naplnil dielo myšlienkou túžby po mieri a dal mu taký um. tvar, že z neho vychádzala celá ďalšia ríms. i eur. literatúra, najmä poézia.

Obsah
- Po skončení trójskej vojny hľadá trójsky hrdina Aeneas so sv. druhmi, otcom a synom na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junony, a preto, podobne ako Odyseus, roky blúdi morom, až sa napokon po bojoch s italickými kmeňmi usadí v Latiu, ožení sa s dcérou kráľa Latinov Laviniou a zakladá v novej vlasti nový rod, z kt. vzídu rímski panovníci, Caesar a Gaius Augustus (požehnaný), kt. PVM sv. dielo venoval, sú potomkami 1. Aeneovho syna Jula

Quintus Horacius Flaccus (65-8 pred n. l.)
- zástanca Epikurovho učenia. Jeho ideálom je úplná osobná nezávislosť: nechce sa dať zotročiť ani ľuďom, ani veciam, ale snaží sa utvárať sv. život podľa vl. uváženia a podľa vl. záujmov a záľub
- ideál životného šťastia nachádza v tichom súkromnom živote, v drobných radostiach, v nezávislosti od bohatstva a v mravnej počestnosti.

Ódy
- Horacius v nich vystupuje ako “kňaz Múz”, kt. chce zasvätiť mld generáciu do tajov spol. poriadku: poúča mladých ľudí, kt. mravné hodnoty sú základom ríms. sily a akými cestami sa má občan uberať, aby bol čo najviac prospešný celku i sebe. Oslavuje mravné hodnoty.
Satiry
- zameriava sa na problematiku individuálneho života. Usiluje sa ukázať správny spôsob života v protiklade s ľud. chybami.
Listy
- zobrazuje sám seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhavého a hľadajúceho životné cesty.