Myšlienka slovanskej vzájomnosti

Najznámejší predstavitelia - Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár a Ján Hollý. Ich idey vychádzali z filozofie Johanna Gottfrieda Herdera (tzv. Herderova filozofia) a z jeho diel Idey k filozofii ľudstva a Hlasy národov v piesni. Literatúra tohto obdobia je iba svetská.
Po víťazstve Ruska nad Napoleonom vzniká dôvera vo veľkosť Ruska a celého slovanstva, ktoré má uskutočniť myšlienky ľudskosti. Myšlienka slovanskej vzájomnosti mala nevýhodu v tom, že oslabovala vlastné sily národa a spoliehala sa len na Rusko.

Pavol Jozef Šafárik (1795 - 1861) sa narodil v Kobeliarove (Gemer), študoval v Jene. Orientoval sa hlavne na rozvíjanie myšlienky slovanskej vzájomnosti vo vedeckej a umeleckej tvorbe. Bol významnou osobnosťou v oblasti slavistiky (vedy o Slovanoch). Neskôr sa stal profesorom na Karlovej univerzite, kde slavistiku prednášal. Odmietol prijať štúrovskú reformu slovenčiny.

Diela: Tatranská múza s lýrou slovanskou (jedna z básní - Poslední noc), Slovanské starožitnosti (dejiny Slovanov od najstarších čias až do konca 10. storočia; týmto dielom chcel Šafárik dokázať rovnocennosť slovanstva v dejinách a kultúre Európy; k Slovanským starožitnostiam napísal aj doplnok - Slovanský národopis), Dejiny slovanskej reči a literatúry (v tomto diele sa zaoberá slavistikou, je písané v češtine a nemčine).

Ján Kollár (1793 Mošovce - 1852 Viedeň) mal trpký život. Jeho otec bol lakomý gazda, ktorý chcel, aby sa aj jeho syn stal gazdom. Neuznával vzdelanie, preto si ho musel Kollár platiť sám. Na toto obdobie života spomína v diele Pamäti z mladších rokov života („Národ tak považuj, jediné jako nádobu lidství, | a vždy, voláš-li ‚Slovan‘, nechť se ti ozve ‚Člověk‘.“).

Kollár študoval teológiu v Jene. Neďaleko Jeny - v Lobede, žil kňaz s dcérou Frederikou. Keď kňaz ochorel, Kollár ho nejaký čas zastupoval a do Frederiky sa zaľúbil. Proti svadbe však bola jej matka. Po 15 rokoch, keď si myslel, že Frederika je už mŕtva, išiel do Lobeda jeho priateľ. Ten zistil, že Frederika ešte žije. Neskôr si ju Kollár zobral a mal s ňou dcéru.
V Jene napísal Básně Jána Kollára (z roku 1821, najznámejšia báseň sa volá Vlastenec - bola taká revolučná, že nemohla vyjsť spolu so zbierkou), táto zbierka dáva základ dielu Slávy dcéra.

Slávy dcéra

Dielo z roku 1824, v ktorom Kollár opísal svoju manželku Frederiku. Hlavnou postavou je Mína. Pôvodné vydanie malo 3 spevy (Sála, Labe, Dunaj) a 151 sonetov. V roku 1832 bola Slávy dcéra prerobená - má 5 spevov (1.Sála; 2.Labe, Rén, Vltava; 3.Dunaj; 4.Lethe; 5.Acheron) a vyše 600 sonetov; na jej začiatku je Předzpěv písaný časomierou. V diele nás autor nabáda k hrdosti na vlasť a vlastenectvu, zároveň vystupuje proti ponemčovaniu. Vo veršoch „Stůj noho! Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš.“ Kollár odsudzuje útoky proti Slovanom.

Slávy dcéra - Předzpěv

Hlavným podnetom k napísaniu Předzpěvu bola láska k Frederike. Svoju lásku rozdeľuje na polovicu medzi ňu a vlasť (predzvesť preromantizmu). Kollár dielo písal v Jene, kde videl rozsiahle ponemčovanie polabských Slovanov a snahu Nemcov vypestovať v nich pocit nadradenosti nemeckého národa. To si všimol hlavne vo Wartburgu pri oslave 300. výročia Lutherovej reformácie. Autor preto dúfa, že sa Slovania spoja na čele s Ruskom a budú proti germanizácii bojovať.

V diele nás taktiež vedie k všeobecnej vzájomnosti (spolupatričnosti národov), odsudzuje nepriateľa, ktorý sa snažil zotročiť Slovanov, odsudzuje domácich zradcov a oslavuje slobodu („Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.“ - ten, kto je slobodný, dopraje slobodu aj iným; otrokom je ten, kto zotročuje iných, pričom sám by mal byť otrokom.).

„Aj zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stůj noho! Posvátná místa jsou kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“