Charakter slovenskej romantickej lit.:

- Iracionalizmus, vplyv ľudovej slovesnosti - rým – združený, striedavý, sylabický, čiže slabičný verš, reč, štylistické prostriedky, tematiku, žánre (napr. balada, ľudová pieseň)
- národný charakter lit., postavy z ľudu, často ich idealizovali,
- estetický ideál: tvorivá originalita, harmónia kontrastov, fantázia, únik do sveta ideálov (minulosť alebo budúcnosť, nie prítomnosť) , výnimočný osud – nie všednosť
- témy, v kt. vyjadrovali svoje túžby a ideály ( ľudový odboj, revolučné nálady, vlastenectvo, boj za slobodu, kladné hodnoty ľudu, hlavne z histórie, budúcnosť) – obrana národnosti, láska k vlasti, motív vzbury, požiadavka práv národov

- častá autoštylizácia autora – sebareflexia intelektuálov, umelcov
- hlavným lit. druhom – lyrika, veršovaná epika – ponášky na ľudovú slovesnosť, krátke prozaické útvary
- nadväzuje na svetovú romantickú lit., odmieta však individualizmus a titanizmus (najviac sa priblížil jej Janko Kráľ – typom hrdinu – romantický hrdina je autoštylizáciou autora, cíti sa osamotený a nepochopený, búrlivák, neustále v rozpore so súčasnou spoločnosťou – túžba po ideáli, pretože skutočnosť mu neprináša nijaké uspokojenie, ovládaný silnými vášňami, výnimočnou postavou)

Ľ. Štúr (1815 Uhrovec – 1856 Modra)
- narodil sa v rodine učiteľa, štúdium: evanjelické lýceum v BA, univerzita v Halle, na pamätnej vychádzke na Devin r. 1836, prijal slovanské meno Velislav, po revolúciu pôsobil v Modre, kde aj tragicky zomrel. Vedúca osobnosť, pedagogická činnosť: jazykovedec, politická činnosť, básnik, novinár mladej generácie (štúrovci) – viedol mládež k vlastenectvu, vychoval uvedomelú generáciu – v lit. ju nazývame aj Štúrova škola (Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto - básnici, Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak – prozaici).

- svoj osobný a verejný život podriadil službe národu – zostal slobodný a podobnú obetu vyžadoval od svojich druhov
od r. 1840 pôsobil Ľ. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča (prednášal o slovanských a európskych literatúrach) na Katedre reči a literatúry československej, ktorú označovali v novinách za hniezdo panslavizmu (hnutie snažiace sa o zjednotenie všetkých Slovanov na čele s cárskym Ruskom), r. 1843 ho z katedry odvolali a zbavili profesúry, mnohí študenti odišli z BA na štúdiá do Levoče (J. Matúška napísal báseň Nad Tatrou sa blýska)

- jeho najvýznamnejším kultúrnym činom – uzákonenie spisovnej slovenčiny (r. 1843 v Hlbokom – Štúr, Hurban, Hodža), základ – stredoslovenské nárečie a fonetický pravopis, prvou knihou – 2. ročník almanachu Nitra r. 1844
- nová spisovná slovenčina vyvolala – kultúrny boj ( neprijal ju J. Kollár a jeho prívrženci), v tejto reči sa zrodili všetky slávne diela štúrovskej generácie – romantická lit. je obsahom i formou národná, spätá s ľudom

Jazykovedné diela:
- Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (odôvodňuje potrebu kodifikácie, mať vlastný jazyk, síce nám český jazyk pomáhal, kým sme národne “driemali“, ale v čase, keď sa národy prebúdzajú, slovenský je všetkým Slovákom najzrozumiteľnejší a v ňom sú vyjadrené myšlienky najprístupnejšie)

- Náuka reči slovenskej – gramatika nášho národa, r. 1847 – poslanec za mesto Zvolen (preslávil sa Rečou na Uhorskom sneme – v ňom poukazuje na osud (lós) Slovákov, z hľadiska ľudskosti, na jeho ťažké urbárske povinnosti, táto situácia má vplyv i na mravnú úroveň národa, keď ním opovrhujú, taký človek nemá cit ku krajine, v ktorej žije, má len rodisko, vlasť nie!,