Význam tvorby A. Sládkoviča, súvislosť a rozdiely v prístupe k spracovaniu ľúbostnej tematiky J. Kolár, A. Sládkovič, J. smrek, veršový systém u Kollára a Sládkoviča

Andrej Sládkovič – básnik životného optimizmu (poslaním človeka je podľa neho vyplniť život krásou) predstaviteľ slovenského romantizmu, vlastným menom Braxatoris, rodisko: Krupina, štúdium: v Banskej Štiavnici, kde sa zoznámil s Máriou Pišlovou – Marínou, potom lýceum v BA, bol evanjelickým farárom v Hrochoti, Radvani
Prínos A. Sládkoviča – cez dielo Sôvety (rozhovory) v rodine Dušanovej tlmočí Heglove názory: rozum, cit, pravda a túžba po slobode sú podmienkou šťastia človeka, odsudzuje pokrytectvo, hlúposť. Človek je súčasťou prírody, jej poznanie je možné len s oboznámením sa s len protirečeniami.
Tvorba: Sôvety rodiny Dušanovej, Marína, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti (privítanie r. 1848), Detvan (lyricko-epické dielo), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Svätomartiniáda, Milica

Marína – najkultivovanejší básnik štúrovskej generácie, Marína je básnická skladba, námet zo súčasnosti, Marína konkrétna bytosť - autor vychádza z osobného zážitku (láska k Márii Pišlovej, prítomná autoštylizácia autora, subjektívnosť vyjadrovania, v prvých strofách je Marína stelesnením všetkých krás, je ideálom krásy – neskôr má konkrétnu podobu - jej havranie vlasy, ľaliové hrdlo, ňadrá, hviezdne oči – je opojený láskou, nebojí sa ničoho na svete, iba jej odmietnutia. Štúrovcom predstavuje Marínu ako anjela, bohyňu, ktorej čistotu, krásu žiadna predstava nevystihuje, jeho vzťah k Maríne sa stáva reálnejším, zobrazuje ju uprostred dievčat, v prírode. Postupne sa láska k Maríne prelína s láskou k vlasti (rozdiel s Kollárom, ten rozdelí srdce na dve polovice). Keď sa Marína na nátlak rodiny vydáva za iného - rodičia donútili Máriu vydať sa za medovnikára - mení sa jej podoba na vidinu – vílu, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a do večnosti.

Odoláva jej volaniu a pokúša sa nájsť iný zmysel života. Nachádza ho v mladosti, nie vo veku, ale v stave ducha, túžba človeka po kráse. Spomína na lásku, ale odmieta imaginárny svet a vracia sa k problémom národa – teda pokračovaním lásky k Maríne sa stáva láska k vlasti, ostáva tu na zemi, lebo ho k nej viažu povinnosti (...vlasť moja je na zemi). Na Marínu si však ponecháva krásne spomienky (na rozdiel od Kollára, ktorý s Mínou ide do podsvetia), forma: pravidelné 10-veršové strofy, spája knižné a hovorové prvky, intelektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá...), využíva antonymá (My spájame, čo svet zdvojí), paradoxy (maldosti vädnú, mladosť je večná...), oxymoron (oheň chladný), anaforu (známa je strofa básne, ktorá je snáď najkrajším vyznaním lásky – možno mi.../možno mi.../možno mi....), verš sylabický – rovnaký počet slabík vo verši, typický pre šturovcov.

Ján Kollár – predstaviteľ slovenského klasicizmu, autor myšlienky slovanskej vzájomnosti (Slovania majú kultúrne spolupracovať), stretnutie s Friderikou Wilhelmínou Schmidtovou, dcéry evanjelického pastora, matka bránila vo vydaji, lebo Uhorsko považovala za barbarské, až po smrti rodičov, po 16 rokoch mohla ísť za ním do Pešti a vydať sa zaňho (ona sa stáva v Slávy dcére Mínou), propagátorom myšlienky slovanskej národnosti (panslavizmu) sa stal pretože chcel chrániť slovanské národy pred germanizáciou, celé dielo napísal po česky - neprijal bernolákovčinu ani Štúrov pravopis, používal aj časomerný, aj prízvučný veršový systém, omyl – názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovenských nárečí – to však bolo neprijateľné pre Čechov i Slovákov, vlastenectvo – postavil sa proti ohováraniu, vlasť: „nosíme v srdci“, kritizoval nesvornosť Slovanov, napodobňoval cudzie vzory, volá po svornosti a vyzýva k pracovitosti, spája lásku a vlasť, osobné a národné.

Tvorba: Básne Jána Kollára – zbierka sonetov, stali sa základom Slávy dcéry, O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými – vysvetlenie myšlienky slovanskej vzájomnosti, Národnie Zpievanky – zozbierané ľudové piesne, zaslúžil sa o príklon štúrovskej generácie k ľudovej slovesnosti ako k zdroju umenia