Andrej Sládkovič, Ján Kollár, Ján Smrek

Význam tvorby A. Sládkoviča, súvislosť a rozdiely v prístupe k spracovaniu ľúbostnej tematiky J. Kolár, A. Sládkovič, J. smrek, veršový systém u Kollára a Sládkoviča

Andrej Sládkovič – básnik životného optimizmu (poslaním človeka je podľa neho vyplniť život krásou) predstaviteľ slovenského romantizmu, vlastným menom Braxatoris, rodisko: Krupina, štúdium: v Banskej Štiavnici, kde sa zoznámil s Máriou Pišlovou – Marínou, potom lýceum v BA, bol evanjelickým farárom v Hrochoti, Radvani
Prínos A. Sládkoviča – cez dielo Sôvety (rozhovory) v rodine Dušanovej tlmočí Heglove názory: rozum, cit, pravda a túžba po slobode sú podmienkou šťastia človeka, odsudzuje pokrytectvo, hlúposť. Človek je súčasťou prírody, jej poznanie je možné len s oboznámením sa s len protirečeniami.
Tvorba: Sôvety rodiny Dušanovej, Marína, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti (privítanie r. 1848), Detvan (lyricko-epické dielo), Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Svätomartiniáda, Milica

Marína – najkultivovanejší básnik štúrovskej generácie, Marína je básnická skladba, námet zo súčasnosti, Marína konkrétna bytosť - autor vychádza z osobného zážitku (láska k Márii Pišlovej, prítomná autoštylizácia autora, subjektívnosť vyjadrovania, v prvých strofách je Marína stelesnením všetkých krás, je ideálom krásy – neskôr má konkrétnu podobu - jej havranie vlasy, ľaliové hrdlo, ňadrá, hviezdne oči – je opojený láskou, nebojí sa ničoho na svete, iba jej odmietnutia. Štúrovcom predstavuje Marínu ako anjela, bohyňu, ktorej čistotu, krásu žiadna predstava nevystihuje, jeho vzťah k Maríne sa stáva reálnejším, zobrazuje ju uprostred dievčat, v prírode. Postupne sa láska k Maríne prelína s láskou k vlasti (rozdiel s Kollárom, ten rozdelí srdce na dve polovice). Keď sa Marína na nátlak rodiny vydáva za iného - rodičia donútili Máriu vydať sa za medovnikára - mení sa jej podoba na vidinu – vílu, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a do večnosti.

Odoláva jej volaniu a pokúša sa nájsť iný zmysel života. Nachádza ho v mladosti, nie vo veku, ale v stave ducha, túžba človeka po kráse. Spomína na lásku, ale odmieta imaginárny svet a vracia sa k problémom národa – teda pokračovaním lásky k Maríne sa stáva láska k vlasti, ostáva tu na zemi, lebo ho k nej viažu povinnosti (...vlasť moja je na zemi). Na Marínu si však ponecháva krásne spomienky (na rozdiel od Kollára, ktorý s Mínou ide do podsvetia), forma: pravidelné 10-veršové strofy, spája knižné a hovorové prvky, intelektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá...), využíva antonymá (My spájame, čo svet zdvojí), paradoxy (maldosti vädnú, mladosť je večná...), oxymoron (oheň chladný), anaforu (známa je strofa básne, ktorá je snáď najkrajším vyznaním lásky – možno mi.../možno mi.../možno mi....), verš sylabický – rovnaký počet slabík vo verši, typický pre šturovcov.

Ján Kollár – predstaviteľ slovenského klasicizmu, autor myšlienky slovanskej vzájomnosti (Slovania majú kultúrne spolupracovať), stretnutie s Friderikou Wilhelmínou Schmidtovou, dcéry evanjelického pastora, matka bránila vo vydaji, lebo Uhorsko považovala za barbarské, až po smrti rodičov, po 16 rokoch mohla ísť za ním do Pešti a vydať sa zaňho (ona sa stáva v Slávy dcére Mínou), propagátorom myšlienky slovanskej národnosti (panslavizmu) sa stal pretože chcel chrániť slovanské národy pred germanizáciou, celé dielo napísal po česky - neprijal bernolákovčinu ani Štúrov pravopis, používal aj časomerný, aj prízvučný veršový systém, omyl – názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovenských nárečí – to však bolo neprijateľné pre Čechov i Slovákov, vlastenectvo – postavil sa proti ohováraniu, vlasť: „nosíme v srdci“, kritizoval nesvornosť Slovanov, napodobňoval cudzie vzory, volá po svornosti a vyzýva k pracovitosti, spája lásku a vlasť, osobné a národné.

Tvorba: Básne Jána Kollára – zbierka sonetov, stali sa základom Slávy dcéry, O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými – vysvetlenie myšlienky slovanskej vzájomnosti, Národnie Zpievanky – zozbierané ľudové piesne, zaslúžil sa o príklon štúrovskej generácie k ľudovej slovesnosti ako k zdroju umenia
Slávy dcéra – lyrické dielo obdobia slov. klasicizmu (Pozri podrobnejší rozbor v MO_6), autor taktiež sprcúva ľúbostný motív, tiež vychádza z osobného zážitku s dievčinou (F. Schmidtová) – ideál slovanskej devy. Vo veršoch cítime šťastie z lásky a žiaľ z rozchodu, priznáva, že ho láska zmenila. Keď ale vidí, že sa jej musí vzdať, nechá ju zomrieť (v tom je rozdiel ako u Sládkoviča)- Mína sa stáva nadpozemskou bytosťou, symbolom idey Slovanstva, spojením krásy, pravdy, citu a viery – dcérou bohyne Slávy. Hranice medzi ľúbostnou poéziou a nadosobným sa prekrývajú. Ide za ňou do podsvetia – spevy Lethe – tam umiestni tých, ktorí Slovanom priali) a Acheron – tam tých, ktorí boli a sú proti Slovanom (inšpirácia antikou) – opäť rozdiel so Sládkovičom, Dielo obsahuje 5 spevov (1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4. Léthe a 5. Acheron) a Předzpěv (ktorý pred ne pridal r. 1832, je napísaný časomierou/striedanie dlhých a krátkych slabík, český jazyk mu dovolí použiť aj spondej – antický prvok!!!), ale spevy majú podobu sonetov, znelok (4, 4, 3, 3) – sú písané trochejom. Cítiť tu vplyv antiky najmä starobylosťou jazyka. V čase vzniku očarila. V prvom speve Sála rozdelí svoje srdce na dve polovice – jednu dá vlasti a jednu láske.

Ján Smrek (Ján Čietek), označovaný pojmom „poeta natus“- rodený básnik, rodisko - Zemianske Lieskove (v súč. Melčice) – básnik medzivojnové obdobia – vitalista (- je literárny smer, ktorý preferuje radosť zo života, oslavuje mier a život vo všetkých podobách, ospevuje a oslavuje lásku, prírodu, krásy sveta, vzdialené krajiny. Nachádzajú krásu, v každodenných, všedných veciach), hlavné inšpiračné zdroje: mladosť, láska, krása, žena, oslava jej krásy (známe básne: Dievča v rozkvete, Mne dedinčanka stepilá, Balada o čerešňových kvetoch), túžba cestovať, radosť z poznávania sveta a ďalekých krajín, kladné životné hodnoty, tvorba: Odsúdený k večitej žízni, Cválajúce dni – básn. zbierka, s touto bás. zbierkou sa zaradil medzi najvýznam. básnikov. Vyjadruje v nich pocity mladej generácie. Celá bas. zbierka je vitalistická, oslavuje životnú aktivitu, hovorí o láske, kráse mladosti. Niekedy využíva baladu, aby lepšie vystihol svoje pocity, Božské uzly - bás. zbierka, využíva ľúbostné a prírodné témy, ide mu o intenzívne citové zážitky, Zrno – uzatvára ňou vitalistické obdobie tvorby, počas 2. svetovej vojny vydáva bás. zbierky: Studňa, Hostina. Koncom 50 - tych rokov – zb. Obraz sveta, Struny, Nerušte moje kruhy, pre deti: Maľovaná abeceda, Machule, kniha spomienok: Poézia, moja láska, bol aj prekladateľ.

Básnik a žena - bás. skladba, obdivný vzťah k žene, skladá sa: 1. V zasneženom parku, 2. Pokračovanie jarné, 3. Letná noc na vode, 4. Padajú listy, 5. Po desiatich rokoch, - na vyjadrenie lásky využíva ročné obdobia. Celá skladba je rozhovor medzi ženou a mužom, dialóg je flirtujúci.

Rozbor ukážky- inšpirácia ženou, ktorú zazrel len letmo pod Michalskou bránou v BA, dodnes sa nevie jej meno, do skladby sa vkráda aj smútok z doby (píše ju počas 2. svetovej vojny), ktorá potrebuje vojakov, nie básnikov. Ide o dialóg so ženou - pre básnika je inšpirátorkou krásy, lásky, ženskosti... Okrem iného sa dozvedáme príčinu rozchodu – básnik nemôže patriť len jednej, vzťah by zovšednel a všednosť básnikov zabíja. Báseň je písaní prízvučnou prozódiou. Pri porovnaní s predchádzajúcimi básnikmi vnímame je ako tretí najkrajší spev lásky slov. literatúry, ktorý je krásnym moderným vyznaním lásky. Básnické prostriedky: hra slov (šeptom šepotavým), inverzia (očiam tvojim tmavým), atribúty, prívlastky (zamatovej trávy), oslovovanie (vy ste mojou Toscou), metafora (oviniem stuhou zamatovej trávy...)