Na Slovensku – základy u nás v tomto období, vznikajú latinské humanistické školské hry s výchovným cieľom, čerpali z biblických, antických a historických tém, hrávali sa v školách – slúžili na prehliadku žiackych schopností a vedomostí – študenti v nich mali ukázať, ako ovládajú latinčinu, ako vedia vystupovať na verejnosti a deklamovať naspamäť texty (Pavel Kyrmezer: Komedia nová o vdově, Juraj Tesák Mošovský: Ruth, písala sa na konci 16. stor., preto má viac znakov baroka (biblická téma, bieda a utrpenie človeka).

Barok (16. – 18. stor.) - nie sú žiadne veľké autorské osobnosti, vyvíja sa scéna – opona (zvyšuje sa jeho magickosť), maľované kulisy, na scéne veľa pohybu, Slovensko – divadelná scéna – evanjelické lýceum a trnavská UNI, pokračuje tradícia pouličného hraného alebo bábkového divadla, vznikajú prvé stavané divadlá – r. 1740 v BA – najprv drevená budova divadla, potom kamenné divadlo, v 18. stor. – Eliáš Ladivér

Klasicizmus (17. stor. – zač. 19. stor.) - ožívajú žánre antiky a renesancie, iba pravdivá téma – je krásna, žánre sa delia na: vysoké (tragédia) a nízke (komédia), dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt: jednotu miesta, deja, času – hra sa mala odohrávať na jednom mieste, v priebehu 24 hodín, jednoduchý dej – nie vždy sa to darí dodržiavať, postava sa obracia aj na diváka, nielen na inú postavu, dej musí prebiehať vznešene, na scéne – žiadna vražda, pohyby kontrolované rozumom, žiadne city (prehnaným pohybom je aj zdvihnutie ruky do výšky nad rameno), už ženy – herečky, postavy rezonérov – komentovali dej a posúvali ho ďalej.
- autori: francúzska lit. – P. Corneille: Cid, Moliere: Zdravý nemocný, Lakomec)
Na Slovensku – 1830 – vznik prvej stálej ochotníckej scény v Liptovskom Mikuláši, založil ju Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, prvou hrou na novej scéne: Kocúrkovo od J. Chalupku (Starúš Plesnivec, Trasorítka).

Preromantické a romantické divadlo (prvá pol. 19. stor.)- od toho obdobia môžeme hovoriť o divadle dnešného typu – z hľadiska výstavby textu, scény, kostýmov, hercov, prináša novú postavu – zbojníka, vydedenca, silnú individualitu, na konci obdobia – sentimentálne zakončenie príbehu, autori: J. W. Goethe: FAUST, F. Schiller: Zbojníci, Viliam Tell, V. Hugo: Hernani, J. K. Tyl: Strakonický dudák, Fidlovačka.
Na Slovensku – štúrovci nepísali hry, ale divadlo hrávali (na Myjave a v Sobotišti), čerpá z ľudovej slovesnosti – ľudové postavy, nadprirodzené postavy, rozprávkovosť, ľudová pieseň (Ľ. Kubáni, J. Záborský: Najdúch, J. Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, Drotár, Inkognito).

Realistické divadlo (2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor.) - zrod psychologickej hry – keď sa vo vnútri človeka deje viac než v jeho okolí – Čechov: Višňový sad, Ujo Váňa), J. G. Tajovský: Statky-zmätky, P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias, Kukučín, Timrava...

Medzivojnové divadlo (1918-1945) - Slovensko – vznik divadiel (SND – 1919 v BA, v KE, Nitre), prví slovenskí herci – A. Bagar, J. Borodáč, O. Borodáčová, H. Meličková, nedostatok slovenských hercov, režisérov, dramatikov (I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, F. Urbánek).

Divadlo po r. 1945 - Epické divadlo – B. Brecht: Matka Guráž a jej deti – ide mu o prerozprávanie príbehu, potláča dramatickosť, chýba napätie, diváka odvádza od deja, Absurdné divadlo – chýba dej a rozuzlenie, vyjadrujú pocit absurdity, postava nie je charakterizovaná, prichádza odnikiaľ, nikam nesmeruje, jazyk – chaotický, dlhé monológy, dialóg živý, ale nedáva zmysel – monotónnosť života symbolizuje scéna bez kulís, dej bez akcie a opakovania slov (S. Beckett: Čakanie na Godota, E. Ionesco: Plešatá speváčka, V. Havel: Vernisáž), Existencionálne divadlo – postava silná individualita, hlása absolútnu slobodu, J. P. Sartre: Diabol a Pánboh, Americká dráma - vplyvy európskej existenciálnej a absurdnej drámy, Tennesse Williams: Električka zvaná túžba