Dráma

Vysvetlite pojmy: dejstvo, monológ, dialóg, replika, scénické poznámky, využite ukážky. Miluša a jej vlastenectvo, Palčík a jeho lakomstvo (viď MO_11) – práca s ukážkou, dvojice protikladných postáv - zdôvodniť

Dráma – literárny druh, určený na javisko, kde sa realizuje hrou a dialógom. Jej základy sa položili v antike (Sofokles – Kráľ Oidipus, Antigona, Euripides, Aischylos, Aristofanes – Gréci, Plautus – Komédia o hrnci – rímska lit., v H a R – Shakespeare, v klasicizme – Moliere, Corneile)

Dramatické žánre:
Komédia – dramatický žáner, v ktorom sa konflikt medzi postavami rieši humorne, pracuje so situačným humorom – napr. Moliere: Lakomec,
Tragédia – dramatický žáner, konflikt deja sa nedá vyriešiť iným spôsobom ako smrťou postavy alebo postáv (W. Shakespeare: Hamlet, I. Stodola: Bačova žena),
Dráma – dramatický žáner, v ktorom je závažný konflikt, ale dá sa vyriešiť inak ako smrťou hlavnej postavy, na rozdiel od tragédie má rozuzlenie, kde sa konflikt rieši napr. kompromisom (J. Barč-Ivan: Matka),
Hybridné dramatické útvary - tragikomédia, fraška, muzikál, gag (malý humorný dramatický útvar, prináša hyperbolicky upravenú situáciu zo života, výrazne využíva mimiku a gestikuláciu),
Balet – hra vyjadrená prostredníctvom tanca,
Opera – cez spev a hudbu bez hovorenia,
Opereta – slovo, spev, tanec

Dejiny:
Staroveké divadlo (3000 pred n. l. – 5. stor. n. l.) - počiatky divadla – v rituálnych tancoch, bábkovom a tieňovom divadle Ázie, výrazové prostriedky: pohyb, mimika, gestikulácia, slovo – len sprievodným prostriedkom, scéna v tom čase ešte neexistuje. Antická literatúra (8. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l. ) – staroveká grécka rímska lit., Gréci preberajú rituálne postupy, - vzniká tragédia – znaky: 1. text veršovaný, 2. dodržiavanie jednoty miesta, času a deja, 3. scéna pod šírym nebom, 4. prítomnosť chóru – mal náčelníka a členov, niekedy až 24, komentuje dej, neskôr má na starosti aj hudobnú zložku, 5. malý počet hercov – 2 až 3, jeden z nich hlavnou postavou, 6. trest v antickej tragédii musí byť adekvátny zavineniu. - autor: Sofokles (Kráľ Oidipus, Antigona – tragédie)

- klasické zloženie tragédie – trvá dodnes: 1. expozícia (predstavuje sa prostredie a postavy prichádzajú na scénu), 2. kolízia (zauzľovanie, zápletka) – objavuje sa udalosť, čin, ktorý skomplikuje vzťahy postáv, 3. kríza – vyvrcholenie konfliktu v stretnutí najmenej dvoch postáv, 4. peripetia - nečakaný obrat deja, 5. katastrofa – tragické ukončenie konfliktu, v komédii a dráme – prítomné rozuzlenie

Stredoveké divadlo (5. – 15. stor.) cirkevná hra – hraná v chrámoch, biblické príbehy, neskôr vzniká školská hra (hráva sa v cirkevných školách, igrici – hrali a spievali, dramatický prejav spájali s hrou na nástroj, s tancom, žonglovaním atď., pozostatky – v ľudových slovenských zvykoch – chodenie s betlehemom, na „Tri krále“.

Renesancia (14. – 17. stor.) - Commedia dellárte – druh ľudového, ale profesionálneho divadla, vzniká v 14. st., vrchol dosahuje v Taliansku v 16. a 17. st., herci nemali k dispozícii písaný text, len stručný scenár s dejovou kostrou a zoznamom ustálených typov – napr. Harlekýn – prešibaný sluha. V 18. st. zanikla, dodnes žije v cirkuse, pantomíme, balete a avantgardných divadlách, Vrcholom sv. renesančnej drámy – anglická ( W. Shakespeare) a španielska (Lope de Vega), alžbetínske divadlo – vrchol renesancie v Anglicku, existovali spoločnosti profesionálnych hercov, hrávali divadlo pred kráľovnou, aristokraciou, ale i mešťanmi a chudobou, mali buď vlastné budovy za hradbami mesta, alebo hrávali v hostincoch, herci používali jednoduché rekvizity - nábytok, vetvičky, herecké kostýmy a uplatňovali gestikuláciu, mimiku, neraz museli preukázať šermiarske umenie, ženské úlohy hrali muži.
Na Slovensku – základy u nás v tomto období, vznikajú latinské humanistické školské hry s výchovným cieľom, čerpali z biblických, antických a historických tém, hrávali sa v školách – slúžili na prehliadku žiackych schopností a vedomostí – študenti v nich mali ukázať, ako ovládajú latinčinu, ako vedia vystupovať na verejnosti a deklamovať naspamäť texty (Pavel Kyrmezer: Komedia nová o vdově, Juraj Tesák Mošovský: Ruth, písala sa na konci 16. stor., preto má viac znakov baroka (biblická téma, bieda a utrpenie človeka).

Barok (16. – 18. stor.) - nie sú žiadne veľké autorské osobnosti, vyvíja sa scéna – opona (zvyšuje sa jeho magickosť), maľované kulisy, na scéne veľa pohybu, Slovensko – divadelná scéna – evanjelické lýceum a trnavská UNI, pokračuje tradícia pouličného hraného alebo bábkového divadla, vznikajú prvé stavané divadlá – r. 1740 v BA – najprv drevená budova divadla, potom kamenné divadlo, v 18. stor. – Eliáš Ladivér

Klasicizmus (17. stor. – zač. 19. stor.) - ožívajú žánre antiky a renesancie, iba pravdivá téma – je krásna, žánre sa delia na: vysoké (tragédia) a nízke (komédia), dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt: jednotu miesta, deja, času – hra sa mala odohrávať na jednom mieste, v priebehu 24 hodín, jednoduchý dej – nie vždy sa to darí dodržiavať, postava sa obracia aj na diváka, nielen na inú postavu, dej musí prebiehať vznešene, na scéne – žiadna vražda, pohyby kontrolované rozumom, žiadne city (prehnaným pohybom je aj zdvihnutie ruky do výšky nad rameno), už ženy – herečky, postavy rezonérov – komentovali dej a posúvali ho ďalej.
- autori: francúzska lit. – P. Corneille: Cid, Moliere: Zdravý nemocný, Lakomec)
Na Slovensku – 1830 – vznik prvej stálej ochotníckej scény v Liptovskom Mikuláši, založil ju Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, prvou hrou na novej scéne: Kocúrkovo od J. Chalupku (Starúš Plesnivec, Trasorítka).

Preromantické a romantické divadlo (prvá pol. 19. stor.)- od toho obdobia môžeme hovoriť o divadle dnešného typu – z hľadiska výstavby textu, scény, kostýmov, hercov, prináša novú postavu – zbojníka, vydedenca, silnú individualitu, na konci obdobia – sentimentálne zakončenie príbehu, autori: J. W. Goethe: FAUST, F. Schiller: Zbojníci, Viliam Tell, V. Hugo: Hernani, J. K. Tyl: Strakonický dudák, Fidlovačka.
Na Slovensku – štúrovci nepísali hry, ale divadlo hrávali (na Myjave a v Sobotišti), čerpá z ľudovej slovesnosti – ľudové postavy, nadprirodzené postavy, rozprávkovosť, ľudová pieseň (Ľ. Kubáni, J. Záborský: Najdúch, J. Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, Drotár, Inkognito).

Realistické divadlo (2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor.) - zrod psychologickej hry – keď sa vo vnútri človeka deje viac než v jeho okolí – Čechov: Višňový sad, Ujo Váňa), J. G. Tajovský: Statky-zmätky, P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias, Kukučín, Timrava...

Medzivojnové divadlo (1918-1945) - Slovensko – vznik divadiel (SND – 1919 v BA, v KE, Nitre), prví slovenskí herci – A. Bagar, J. Borodáč, O. Borodáčová, H. Meličková, nedostatok slovenských hercov, režisérov, dramatikov (I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, F. Urbánek).

Divadlo po r. 1945 - Epické divadlo – B. Brecht: Matka Guráž a jej deti – ide mu o prerozprávanie príbehu, potláča dramatickosť, chýba napätie, diváka odvádza od deja, Absurdné divadlo – chýba dej a rozuzlenie, vyjadrujú pocit absurdity, postava nie je charakterizovaná, prichádza odnikiaľ, nikam nesmeruje, jazyk – chaotický, dlhé monológy, dialóg živý, ale nedáva zmysel – monotónnosť života symbolizuje scéna bez kulís, dej bez akcie a opakovania slov (S. Beckett: Čakanie na Godota, E. Ionesco: Plešatá speváčka, V. Havel: Vernisáž), Existencionálne divadlo – postava silná individualita, hlása absolútnu slobodu, J. P. Sartre: Diabol a Pánboh, Americká dráma - vplyvy európskej existenciálnej a absurdnej drámy, Tennesse Williams: Električka zvaná túžba
Slovenská dráma po r. 1945 - presadzuje sa socialistický realizmus, neskôr ho opúšťajú – I. Bukovčan: Kým kohút nezaspieva, J. Solovič: Meridián, P. Karvaš: Veľká parochňa, O. Záhradník: Sonatína pre páva, Sólo pre bicie
- zvláštnosťou – Radošínske naivné divadlo – vzniká r. 1963 ako ochotnícke divadlo v Radošinej (pri Piešťanoch, je to autorské divadlo S. Štepku, jazyk a prístup k realite – navonok naivný, udržiava vedome dojem ochotníc. divadla, paroduje slov. lit a ĽSŤ, populárne šlágre, politické heslá, dáva priestor nehercom – pani Kolníková (hry Jááánošííík)
- Divadlo Lasicu a Satinského – typ kabaretného intelektuálneho autorského divadla (napr. v Čechách – v minulosti Voskovec a Werich), od r. 1968 (Satinský zomrel r. 2003)
- Divadlo malých foriem a komorné divadlo – obľúbené, novátorské divadlá, často autorské alebo upravujúce cudzie texty, využ. I nehercov a hercov ako hostí (GunaGu, bývalé divadlo Stoka, a.ha – skratka ako hosť, divadlo nemá stabilný herecký súbor – pozýva si hostí)

Pojmy: dejstvo – myšlienkový celok, scéna – zmena počtu postáv (odchod alebo príchod herca), replika – prehovor jednej postavy, monológ – reč jedného herca, dialóg – rozhovor dvoch alebo viacerých hercov
J. Palárik – Zmierenie ... – hra matičného spisovateľa. Autorovi ide predovšetkým o budenie národnej hrdosti a odsúdenie odrodilstva. Postavy: grófka Eliška Hrabovská, jej spoločníčka Miluška Oriešková, barón Kostrovický, jeho priateľ zememerač Rohon. V príbehu grófka Eliška H. má konečne spoznať svojho snúbenca, ktorému bola prisľúbená. Barón Kostrovický, ktorý prichádza v čase obžiniek, je maďarón – Eliška a Miluška mu dávajú lekciu zo slovenského cítenia. Typickým kompozičným postupom Palárika je zámena osôb, v tomto prípade dvojitá, E. si vymení úlohu s M. a Kostrovický s Rohonom. Vznikajú humorné situácie.
Záver: barón K. mení vzťah k Slovákom, harmonický- dochádza k zmiereniu medzi Maďarmi a Slovákmi, šľachtou, inteligenciou a ľudom a harmonicky končí i dobrodružstvo mladých ľudí s cieľom lepšie spoznať partnera.