Výrazné ženské literárne postavy

Výrazné ženské literárne postavy (ľubovoľný výber troch postáv – svet. a slov. lit. – aj s ich postavením, osudom v dielach)

Lev Nikolajevič Tolstoj (Anna Kareninová) – realistický ruský spisovateľ, 2. Pol. 19. Stor., tvorba: Vojna a mier, Vzkriesenei, Anna Kareninová (motív nevernej ženy), Chlapčenstvo, Junošstvo... prináša do literatúry pásmový román (v románoch sa venuje veľkým pásmam, scénam, ktoré strieda...) Zaujímavosť – tolstojizmus – spoločnosť sa obrodí, ak sa zmení každý jej jednotlivec. Zlo sa nedá odstraňovať ďalším zlom...

Anna Kareninová – vydáva sa za vysokého štátneho úradníka, ktorého zmyslom života je kariéra. Nevníma túžby svojej mladej ženy, jej citové potreby. Anna na to zareaguje vzťahom s mladým mužom (Vronskij), svoj vzťah však netají, čím pobúri vysokú cársku spoločnosť. Aj oni majú mimomanželské kontakty, ale to robia tajne. Nedokážu odpustiť Anne, že nie je ochotná správať sa pokrytecky. Keď Anna odchádza od Karenina, radia mu, ako najviac Annu „potrestať“ – neumožniť jej kontakt so synom a nerozviesť sa s ňou, čím ju spoločensky znemožnia, Anna verí v lásku Vronského, nasleduje ho, syna vidí len ukradomky, čaká s V. dieťa, čo ju napĺňa nádejou. Udalosti sa však stavajú proti nej – o dieťa s V. príde, spoločnosť zatvorí pred ňou dvere, a keď pri tomto nelegalizovanom vzťahu začína mať pocit, že stráca aj V. (jemu sa dvere do spoločnosti nezatvorili, naopak je takto pre mladé ženy zaujímavejší), spácha samovraždu (skočí pod vlak – motív železnice prítomný aj na začiatku – v tom období rozmach železnice).

Anna bojuje o svoju emancipáciu v čase, keď spoločnosť na to nie je pripravená, dostáva sa do izolácie, svoj život si v tom ovzduší nedokáže ďalej predstaviť, a preto ho skončí. V jej konaní vidíme vzburu proti pokryteckej spoločnosti a boj o emancipáciu. Aj v súčasnosti je Anna rozporuplnou postavou, niektorí s ňou sympatizujú, lebo bojovala za svoje sny a ideály, no iní ňou opovrhujú, lebo bola schopná opustiť svoje dieťa – syna a správala sa sebecky. Tento román môžeme nazvať teda spoločenským (všíma si morálku – pokryteckú ruskej spoločnosti 19. stor., ľúbostný – vášnivý vzťah medzi Annou a Vronskym, moralistický (dôsledky Anninho činu – nevery, motív nevernej ženy) a psychologický (sme svedkami toho, čo sa odohráva v Anninom vnútri, čo ju napokon dovedie až k samovražde).

S. Hurban Vajanský – Suchá ratolesť (pozri údaje o autorovi a jeho tvorbe MO_14)

Mária Vanovská – z románu Suchá ratolesť – je na svoju dobu vzdelaná – navštevovala dievčenský ústav v BA, krásna, vydala sa veľmi mladá, lebo sa chcela dostať do spoločnosti, čo sa jej veľmi nesplnilo. Ako hovorí, v mestečku, kde býva, ju čakala „spoločenská spúšť“. Hoci jej manžel si zaslúži úctu a lásku, ale nemá na ňu veľa času, lebo sa venuje hospodárstvu a angažuje sa vo veciach národných. Mária sa cíti zanedbávaná a tento pocit nezmení ani fakt, že sa stará o dcérku a chovanicu. Do jej života vstupuje Stanislav Rudopoľský, ktorý prináša do neho vzrušenie, eleganciu, dobré spôsoby. Keď ju maľuje, Mária si neuvedomuje, že si ju všíma len ako model. V jeho pohľade vidí čosi viac. Nie je to však pravda, ale keby aj bola, Mária by neprekročila hranicu mravnosti. Nájde v sebe silu a rozhodne sa povedať manželovi, čo jej v ich vzťahu chýba. Zažije oslobodzujúci pocit a umocní to lásku k manželovi. Mária nezasahuje mimo rodiny a sféry citov do deja. Ako matka sa však veľmi neprejavuje a lit. kritici tvrdia, že je za tým pozadie muž. autora diela.

Jozef Gregor Tajovský - Mamka Pôstková (MO_14)

Božena Slánčiková Timrava (Ťapákovci) – predstaviteľka druhej fázy slov. realizmu, znaky tvorby: žena – hrdinka, vnútorný svet postáv, navonok sú postavy vyrovnané, vo vnútri trpia, dezilúzia (sklamanie), dedinské prostredie, všíma si vidiecku inteligenciu (učiteľ, farár...), písala poéziu, neskôr prózu, dej minimálny, postavy sa stretávajú, vedú dialógy (návštevy), nie je ich veľa, irónia, autobiografické postavy (Skúsenosť), štýl: jednoduché veci dokáže vyjadriť zložito – všetko v jednej vete, ľúbostný cit odromantizovala, tvorba: Ťapákovci, Za koho ísť, Všetko za národ, Pomocník, Bez hrdosti, Hrdinovia, Márnosť všetko...

Ťapákovci – dedinské prostredie, zaostalosť, postavy: Iľa – kráľovná – pyšná, ale v podstate má pravdu, Anča – zmija, telesne postihnutá, nešťastná, uštipačná, zásadne proti Iľi, ale vo vnútri citlivá, jemná, tajne miluje svojho bratranca (prezývky vystihujú typické vlastnosti), konflikt – vonkajší Ťapákovci – Iľa, chce zlepšiť ich život, no oni ju ignorujú, ona ich buď urazí, alebo zosmiešni, ani vlastný manžel Paľo sa jej nezastane, vnútorný – Anča a jej svet.
V poviedke sú teda dve výrazné ženské postavy – nevesta Iľa a Anča – prezývaná zmija. Iľa je babicou, proti Ťapákovcom má určité vzdelanie, chce zmeniť ich život (žijú zaostalým životom – na kope 16-ti, sú leniví- robiť začínajú v stredu, povaľujú sa, dokonca ani vetrať nechcú), zvyky, ktorých sa Ť. nechcú vzdať, čo je predmetom neustálych konfliktov. Ť. sú konzervatívny, pohodlní, nezodvihne ich už ani plač dieťaťa. Je v neustálom konflikte s Ančou, ani Paľo sa jej nezastane, chce, aby postavil dom. Odíde do služby k učiteľovi, no nepáči sa jej, že jej rozkazujú a je sklamaná, že po ňu neprišiel Paľo. Nakoniec sa jej Paľa podarí vytrhnúť z prostredia Ť. teda ju čaká šťastie, Paľo postaví jej vysnívaný dom.

Anča - druhá ženská postava – kalika. Diví sa, prečo Iľa nie je spokojná, veď je zdravá. Pohybuje sa po štyroch, lebo v detstve prekonala obrnu. Je to smutná postava poviedky. Hoci vie, že sa nikdy nevydá, vyšíva nevestám svadobné čepce a kroje. Je zraniteľná a zraňovaná mladý muž, ktorý sa jej páči si ju podľa tieňa pomýli so psom a v konflikte s Iľou. V závere sklamanie, dezilúzia nešťastie – jej zdravotný stav sa nezmení. Timrava pomenúva veci tak, ako sa jej javia. Odromantizovala ľúbostný cit a hoci prežila celý svoj život medzi dvoma slovenskými dedinami (Polichnom a Ábelovou) obraz slovenských pomerov a osudy postáv majú celoslovenskú platnosť.

Wiliam Styron – predstaviteľ súčasnej americkej literatúry, vo svojej tvorbe využíva prvky postmoderny, nositeľ Pulitzerovej ceny za literatúry v roku 1968 za román Priznanie Nata Turnera (južanská téma), ďalšie známe diela: Odpočívaj v temnotách, Dlhý pochod, Podpáľ tento dom, Sophiina voľba.

Sophiina voľba – americký román, ktorý rozoberá tzv. židovskú otázku a otázku holokaustu očami Američanov, o tejto téme hovorí aj narkoman a schizofrenik – Nathan (americký občan židovskej viery, vyčíta všetkým ľuďom, že dopustili osud európskych židov. Podozrieva každého z antisemitizmu, je útočný, neznášanlivý aj k našej výraznej ženskej hrdinke Sophii Zawitovskej), prítomná je ďalšia tabuizovaná témy – rozprávač Stingo otvorene rozpráva o svojich sexuálnych zážitkoch, prvky postmoderny – román v románe (Stingo píše román o detstve na americkom Juhu a Sophiine spomienky na detstvo a mladosť v Poľsku), citácia výrokov iných autorov o holokauste, listy...

Sophia Zawitovská – vlastne nie je hrdinka, Poľka väznená v koncentračnom tábore za pašovanie šunky pre svoju chorú matku (TBC), dcéra univerzitného profesora, učiteľa hudby a antisemitu, nenávidel boľševizmus, obdivoval všetko nemecké (hlavne Wagnera), písal veľa antisemitických článkov, Sophia ich musela prepisovať, až neskôr pochopila, že otcovi ide o likvidovanie židov, trápil ju ich osud – nábožensky vychovaná, je vzdelaná, pozná literatúru a hudbu, vie perfektne po nemecky, po francúzsky a anglicky, ale robí chyby (preto sú v texte chybné anglické slová), dostala v živote možnosť voliť: prvýkrát sa mohla rozhodnúť, či sa zapojí do poľského odboja proti fašizmu – kvôli deťom sa rozhodla, že nie, druhýkrát v prostredí Osvienčimu jej dáva možnosť fašistický lekár – môže zachrániť iba jedno zo svojich detí – S. posiela do plynu dcéru Evu, zachráni syna Jána (sľúbili jej, že sa dostane na prevýchovu do nemeckej rodiny, ale nikdy sa nedozvedela, či sa s ním stalo, tušila však, že zomrel, pretože deti posielali do zimy, oprať veci, tie si museli hneď obliecť na seba a stáť dlho pred barákom, kde sa kontrolovala prezencia) – nikdy sa s tým nevedela zmieriť, zaspávala a zobúdzala sa s myšlienkou na svoje deti.

Tretíkrát si zvolí sama smrť – spácha spolu so svojim milencom Nathanom samovraždu – nedokáže žiť s pomyslením na mŕtve deti, spomienkami z vojnového Poľska a so sklamaním zo seba – trpela pocitom viny, že je kolaborantkou – urobí všetko, len aby sa zachránila (keď jej v Osvienčine hrozí smrť, robí všetko preto, aby sa zachránila)– a to jej vyčítal aj Nathan. Po vojne žila vo Švédsku, neskôr v USA v Brooklyne, tu sa vyliečila z chorôb, ktoré získala v Osvienčime (mala iba 38 kíl, prekonala týfus, mala skorbut, anémiu, porušený metabolizmus, prišla o zuby, jedinou pamiatkou na koncentrák – vytetované číslo na predlaktí) – pomohol jej Nathan, ktorý mal brata lekára. S. sa zaľúbi do Nathana (netuší, že je psychicky chorý, ale vie, že berie drogy, toleruje mu to), je to sebazničujúci vzťah, ktorý končí smrťou oboch. S. sa ho nedokáže vzdať (iba na chvíľu, keď odchádza so Stingom – iba k nemu je úprimná a povie mu všetko o sebe a svojej rodine, ktorý si ju chce vziať).