Ladislav Nádaši Jégé, Milo Urban, J. C. Hronský – nové umelecké prvky v medzivojnovej próze, prehľad ich diel

Slovenská próza v medzivojnovom období prináša predovšetkým pocit úľavy z ukončenia 1. svetovej vojny, obraz novej situácie nášho národa po rozpade Rakúsko-Uhorska, vytvorenie ČSR a slovenský jazyk sa stáva prvýkrát úradným jazykom.

Rozdelenie prózy: 1. tradičný realizmus (3. vlna) vo svoje tvorbe uplatnil L. N. Jégé – s jeho menom sa spája aj pojem naturalizmus, H. Gregorová), 2. sociálno-psychologická próza (J. C. Hronský, M. Urban – uplatňujú vo svojich dielach prvky expresionizmu), 3. socialistická literatúra (Peter Jilemnický, J. Rob Poničan), 4. naturizmus – lyrizovaná próza (Ľ. Ondrejov, M. Figuli, D. Chrobák, F. Švantner)

L. N. Jégé (meno vytvoril z prvého pseudonymu Ján Grob – Jégé), veľmi vzdelaný, ovláda 6 jazykov, má rozsiahle vedomosti zo svetovej literatúry, filozofie, vyštudoval medicínu – lekár, začína tvoriť už koncom 19. stor., publikuje v rôznych časopisoch (napr. Výhody spoločenského života), potom sa odmlčal na tri desaťročia a venoval sa výlučne lekárskej praxi. Najčítanejšie sú jeho historické diela, v ktorých posunul literatúru tohto typu dopredu –zaujíma ho predovšetkým atmosféra doby, neprináša vždy historickú pravdu, v jeho dielach sú dva typy postáv – biologická a intelektuálna. Človeka a dejiny zobrazuje vždy bez ilúzií. Spája prvky kritického realizmu a naturalizmu. (naturalisti – (naturalizmus vznikol vo Francúzsku) sa snažili prekonať kritický realizmus, ich postavy sú ovplyvnené prostredím i vlastnými biologickými impulzmi a autori sa nevyhýbajú ani takým témam, ktoré boli dovtedy spoločenským tabu, často zobrazovali nižšie spoločenské vrstvy – chudoba, zločinci..., zobrazovali negatívne stránky života),

Tvorba: historické diela: Adam Šangala, Wienavského legenda, Jaríkovský kostol, Magister rytier Donč, Kuruci, zo súčasného života: Cesta životom (autobiografické dielo), Alina Országová

Adam Šangala – 17. stor., čas náboženských bojov (boj reformácie a protireformácie), dielo hovorí o trpkých osudoch Adama Šangalu – jeho otca obesia za pytliactvo, preto sa A. Š. rozhodne opustiť rodnú Oravu. Cestou z Oravy sa zaplatie do konfliktu medzi pánom a jeho poddaným (nezvládne pohľad, ako gróf Markoč bije poddaného a jeho dcéru, vytrhne mu bič a zbije pána, za čo ho prenasledujú, v Žiline sa dá zverbovať, odtiaľ sa dostane na Beckov k pánovi Praskovskému, Adam mu je spočiatku sympatický, veď zbil jeho úhlavného nepriateľa. Nechtiac spôsobil, že sa ho manželka mladého Praskovského zľakla (niesol batoh prádla, ktorý vrhal tieň na stenu, čoho sa mladá grófka zľakla a potratila), preto ho zatvorili do žalára a mali popraviť. Na hrade bol farárom Konôpka, evanjelický farár, ktorý mal neisté postavenie, pretože gróf často menil vierovyznanie podľa výhodnoti podmienok. Pomohol Adamovi a spolu utiekli. Cestou do Trnavy vyslobodili mladého Praskovského z rúk zločincov. V meste sa Adam zamestnal u Pohánkovcov a získal si dôveru ich dcéry Betky. Konôpku uväznili a Adam sa mu chcel odvďačiť a pomohol oslobodiť Konôpku (tým, že upozornil Betlenových vojakov, ktorí mu pomohli).

Adam sa oženil s Betkou, no tá po 5 rokoch manželstva sa svojej priateľke zdôverila o Konôpkovom vyslobodení, ktorému dopomohol Adam. Adama preto odsúdili na smrť sťatím. V príbehu prítomné aj historické postavy: Gabriel Betlen (vodca protihabsburgovského povstania), Peter Pazmáň (ostrihomský arcibiskup), v diele prítomné prvky naturalizmu: opis smrti na začiatku a na konci románu, obrazy mučenia, opis primitívneho stredovekého liečenia, obrazy miest, špinavých ulíc, hygieny ľudí, väčšina postáv zomiera, Jégé namiesto historických udalostí opisuje zaostalé fyzické bytosti, zvýrazňuje negatívne ľudské vlastnosti – násilnosť, podlosť, zbabelosť, nemravný život šľachty, vyzývavé správanie grófky, kupčenie s vierou. Adam ako hlavná postava – je človek z ľudu, kladný, nezištný hrdina, jeho protikladom je starý Praskovský, pán hradu Beckov, ktorý je vypočítavý a sebecký, ochotný niekoľkokrát zmeniť svoje vierovyznanie, týrať ľudí a klamať. Na vzťahu A. Š., ktorý bol katolíkom a Konôpku – evanjelickým farárom chcel autor poukázať, že boje medzi katolíkmi a evanjelikmi sú zbytočné – oni nie sú historickými postavami, ale predstavovali osudy mnohých iných ľudí, sú reprezentantmi svojej doby.