Téma 2. sv. vojny v slovenskej próze

Téma II. sv. vojny v slovenskej próze

- téma II. sv. vojny bola veľmi frekventovanou témou nielen v povojnovej svetovej, ale aj v slovenskej literatúre.

Vojnové obdobie zobrazil napr. Vladimír Mináč v románe Smrť chodí po horách na osudoch 2 bratov partizána a neskôr väzňa gestapa Petra a jeho brata Jána. K vojnovej téme sa vrátil aj v románovej trilógii Generácia: 1) Dlhý čas čakania 2) Živí a mŕtvi 3) Zvony zvonia na deň

- ďalší z autorov Ladislav Ťažký – zobrazil tému vojnu v románe Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci. Ide o autobiografický román o slovenských vojakoch na
východnom fronte II. sv. vojny, hlavnou postavou je vojak Matúš Zraz

- k ďalším vojnovým dielam patrí román Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka, novela Kolíska a román Sklený vrch od Alfonza Bednára a román Smrť sa volá
Engelchen, ktorého autorom je Ladislav Mňačko.

Rudolf Jašík – Námestie svätej Alžbety

- Jašík nadviazal na tradície slovenskej lyrizovanej prózy – román s prvkami lyriky. Jeho vrcholným dielom je román Mŕtvi nespievajú, ale čitateľsky najobľúbenejším dielom je román Námestie svätej Alžbety. V ňom autor zachytil tragický príbeh lásky dvoch ľudí (shakespearovský námet), pričom román je zároveň obžalobou krutosti a neľudskosti fašizmu.

Dej: sa odohráva v Nitre, celý je situovaný na malom priestore – na námestí, na ktorom sa nachádza Kostol sv. Alžbety, kde sa stretávajú Igor a Eva. Hlavnými postavami diela sú Igor Hamara a Eva Weimannová. Dej sa odohráva v čase vojny – rok 1941, zameriava sa na osud židov počas vojny (ukazuje na ich tragický osud, ponižovanie, prenasledovanie, násilné väznenie, zhabanie ich majetku, postoj ľudí k židom....)

Igor je 18-ročný študent, ktorý musí zanechať štúdiá na gymnáziu, pretože sa stará o chorú mamu. Eva je židovka, jej otec je spolumajiteľom prievozníckej firmy. Igor a Eva sa majú radi a po večeroch sa stretávajú vo veži kostola na námestí sv. Alžbety. Príbeh sa odohráva práve v čase, keď vychádza nariadenie, že všetci židia musia nosiť žlté hviezdy. Postoj niektorých obyvateľov k židom sa po tomto nariadení menia. Napr. holič Flórik na svoje holičstvo vyvesí nápis „židov nestrihám a neholím“ Študent s prezývkou Žltý Dodo zas za peniaze udáva tých, ktorí už žltú hviezdu nenosia. Väčšina židov odovzdane čaká na svoj osud. Len najbližší spolupracovník Evinho otca Maxi pochopí, aký tragický koniec čaká židov. Strach z budúcnosti sa snaží prekonať vzburou a čiernym humorom. Hviezdu nosí na chrbte a začne chodiť do parku, kde je psom a židom vstup zakázaný.

Igor má o Evu strach, a preto sa rozhodne vybaviť jej falošný rodný list, ktorý by zakryl židovský pôvod. Farár od neho pýta 10 tisíc korún a Igor hľadá pomoc u Evinho otca. Ten mu však peniaze odmieta dať. Nakoniec Maxi predá kone, ale farár už rodný list nevydá, pretože už prenasledujú nielen židov, ale aj tých, čo im pomáhajú. V meste chystajú transport židov podľa zoznamu Žltého Doda. Asi 300 ich naženú do budovy školy a na druhý deň ich odvádzajú na stanicu. Medzi nimi je aj Eva. Nemecký dôstojník zavolá k sebe malého chlapca, aby mu dal čokoládu a pomaranč, a keď sa vracia k mame, zastrelí ho. Eva sa snaží odniesť mŕtve telo z koľajníc a vtedy Nemec zabije aj ju. Po jej pohrebe jej otec otrávi seba i celú rodinu, pretože si uvedomuje, že aj jeho lakomstvo zabilo Evu. Igor sa nemôže vyrovnať s jej smrťou a premýšľa nad samovraždou. Odhovorí ho Maguš, ktorý ho presviedča, že ešte má život pred sebou.
Alfonz Bednár – Sklený vrch

- Bednár patrí k najznámejším prozaikom 2. polovice 20. st. Bol prvým, ktorý zbavil vojnovú prózu schematizmu. Do literatúry vstúpil románom Sklený vrch. Udalosti vojny (SNP) sú zobrazené retrospektívne, dozvedáme sa ich zo spomienok hlavnej hrdinky. Román obsahuje prvky lyrizácie epického textu, prvky naturizmu, je to román s tajomstvom...

Román je písaný denníkovou formou a jeho dej sa odohráva v 3 časových pásmach. Počas vojny, v r. 1947 a v 50. rokoch. Denník si v románe píše hlavná hrdinka Ema Klaasová. Ona a jej manžel Ing. Solan pracujú na stavbe vodného diela. Ema utrpí nehodu, odvezú ju do nemocnice a jej manžel nájde denník, ktorý si písala. Ema sa rozhodla písať si denník v snahe vyrovnať sa s minulosťou, so všetkým, čo prežila. Jej mama bola Slovenka a otec Nemec. Otec počas vojny narukoval a udal ženu a dcéru za to, že ukrývajú ľudí, ktorí utekajú pred Nemcami. Mama zahynula a Eme sa podarilo ujsť do Tichej doliny, kde sa ukrývala u partizánov. Tu sa zoznámila s Milanom Kališom, do ktorého sa zamilovala. Z jedného z prieskumov sa Milan nevrátil. Ema, ktorá o ňom dlho nič nepočula, sa rozhodla vzdať dieťaťa, ktoré s ním čakala.

Po skončení vojny, začala Ema pátrať po Kališovi. Známi jej otca ju udali, ako dcéru nemeckého nacistu. Odviezli ju do tábora, kde si ju vybral Zoltán Balla ako slúžku pre svojho brata. Práve so Zoltánom sa má Ema vrátiť do Tichej doliny, ale po hádke na stanici odchádza sama. Postupne sa jej podarí zistiť, že Milana Nemci na prieskume chytili a umučili. Po rokoch sa Ema vydala za Solana, ktorý jej charakterom pripomínal Kališa. Nedokázala mu povedať, prečo nemôže mať deti. Dozvedá sa to až z denníka, ale po jeho dočítaní sa zároveň dozvedá správu o Eminej smrti.

Ladislav Mňačko – Smrť sa volá Engelchen

- román patrí medzi najlepšie protivojnové dielo v slovenskej literatúre. Má autobiografický charakter (sám autor bol členom ploštinskej partizánskej skupiny a bol ranený v pouličných bojoch a skladá sa z 10 kapitol so samotnými názvami uvedených mottom, román-kronika. Autor približuje život partizánov bez prikrášľovania retrospektívne – príbeh rozpráva Voloďa ošetrovateľke Eliške), dominantným je pocit viny.

Dej: Príbeh začína po skončení vojny vo Vsetínskej nemocnici, kde sa hlavná postava Voloďa lieči z viacerých zranení. Zblíži sa so sestričkou Eliškou a práve jej vyrozpráva svoj životný príbeh. Voloďa nie je jeho pravé meno, nazval ho tak zo žartu veliteľ, keď sa stal členom partizánskej skupiny, ktorá bojovala na slovensko – moravských hraniciach. Mal vtedy 24 rokov. Dobre poznal okolie a výborne ovládal nemčinu, preto ho poverovali rôznymi úlohami v okolitých mestách. Veliteľom partizánskej skupiny bol Rus Nikolaj, ktorý mal autoritu a správal sa vždy rozvážne.

Partizáni sa ukryli v kopaničiarskej osade Ploština. Pomáhala im aj židovka Marta, ktorá získavala informácie od nemeckých dôstojníkov. Marte berie vojna všetko – najbližších i úctu k sebe samej. Je to postava, ktorú možno zaradiť medzi najtragickejšie v slovenskej literatúre. Jediné chvíle zabudnutia sú pre ňu chvíle v náručí Voloďu. Partizánom sa podarí niekoľko úspešných sabotážnych akcií. Pri jednej z nich narazia na jednotku významného nemeckého generála. Marta poháňaná nenávisťou, odporom a túžbou pomstiť sa, generála zabíja. Týmto nerozvážnym činom naberú udalosti rýchly spád. Na Nikolajevovu skupinu pošlú Nemci komando, na čele s jedným z najkrutejších veliteľov – Engelchenom.

Nešťastnou náhodou zomiera Nikolaj a partizáni sa stávajú nejednotní. Rozhodnú sa opustiť Ploštinu, aby zachránili jej obyvateľov. Nemci však pred očami žien a detí, upália 27 Ploštinských mužov. Pokračujú v prenasledovaní partizánov, ktorí prežijú niekoľko dní naplnení strachom, zúfalstvom, vidiac umierať svojich spolubojovníkov. V bojoch je vážne zranený aj Voloďa. Neskôr za ním do nemocnice prichádza Marta, aby mu povedala meno človeka, ktorý dal rozkaz na vypálenie Ploštiny. Vie, že Voloďa sa postará, že neunikne spravodlivému trestu. O niekoľko dní navštívi Voloďu aj Martin brat, aby mu oznámil správu o jej dobrovoľnej smrti. Román končí Voloďovým odchodom z nemocnice, keď sľubuje Eliške, že sa vráti, ale najskôr musí nájsť Engelchena (znamená anjelik - paradox v diele znamená smrť) – je to nemecký generál, na príkaz ktorého bola vypálená Ploština.