ĽUDIA MARTINSKEJ MINULOSTI
Postavy:
Baťko Škultéty
Tido J. Gašpar
Dielo je venované Baťkovi Škultétymu. Je to opis jeho politického života a snahy zjednoťiť slovenský národ, aby bol uznávaným národom. V tomto diele mu autor vzdáva poctu.
V časoch predprevratného Slovenska, keď sa v rodine vyslovilo slovo „baťko“, každý vedel, že je to Vajánsky, ktorého pokladali ho za duchovného náčelníka rodu. Po Vajanskom táto hodnosť prešla na Škultétyho, nie dedičným právom, ale preto lebo jeho duchovná osobnosť predstavovala spojenie s pravdou, túžbami a životnou voľou slovenského národného kolektívu. Škultétyho ľudia považovali za niečo jedinečné. „ Baťko – najstarší, najvýznamnejší z vodcov našej pospolitosti – to je Škultéty. A baťko je len jeden, tak ako je jeden otec v rodine alebo jedna hlava v ríši. To je názov duchovného panovníka rodu. To je náš Škultéty.“ Považovali ho za vojvodcu slovenského ducha.
V tomto diele autor opisuje veľmi srdečné priateľstvo so Škultétym. „ Nosím v duši viac nevymazateľných obrazov o skutočných otcovských vlastnostiach Škultétyho.
Autor spomína na časy, keď býval vo Viedni a písal do Národných novín. Avšak mohutný prúd prevratu ho potom zavial domov do Martina, kde ako prvé navštívil rodičov a hneď potom ku Škultétymu. „Mohutný prúd prevratu ma potom, pravda, čoskoro i osobne zavial domov do Martina a tu prvá ceste od rodičov viedla ma hneď k tomuto duchovnému otcovi slovenského rodu.“Cesta ku Škuoltétymu sa mu zdala veľmi pekná, bol rád že sa stretne so Škultétym, ale zovrel ho i smútok, pretože sa dlho túlal po svete a príchod mu pripadal ako návrat márnotratného syna. „ Skoro celých osem rokov som sa bol túlal po svete, po mori i po cudzích mestách a teraz, vyšklbnutý z rodnej pôdy, vracal som sa k nej nie celkom bez obáv márnostratného a zabudnutého syna.“
Škultétyho našiel v redakcii Národných novín. Autor má na toto stretnutie veľa pekných spomienok. „ Baťko Škultéty prijal ma tak milo a s toľkou hrejivou vľúdnosťou, že som bol očarovaný. To bolo to zázračné, stvoriteľské vdýchnutie národného ducha. Áno, pocit radostne uvedomelej príslušnosti k slovenskej rodine vnukol mi Škultéty razom a navždy neodvolateľne. Cítil som sa, skutočne, akoby som bol v tej chvíli prijal národný krst a to rovno od neho.“ Baťko bol veľmi šťastný z jeho návratu, a i keď neznášal dym z cigariet, keď si Tido J. Gašpar vytiahol cigaretu chcel mu ju silou mocou zapáliťa keby mohol vystrojil by mu i hostinu na počasť jeho návratu. Škultétyho tešilo, keď sa navrátil „ stratený syn“. „ Nedesil ho sebecký strach z národného rozmnožovania a z pribúdania talentov. Nebol z tých, ktorí by boli chceli sami zostať vo výsadnom postavení puncovaných samovlastnecov, aby si pre seba s voje dietky zabezpečil všetky výhody nových pomerov – tzv. mastné hrnce. Ani z tých ktorý sa snažili národ rozdeliť na plebejcov a patricijov. Nie, Škultéty neodtískal nikoho, ale priťahoval.“Snažil sa odstraňovať to, čo hatí Slovákov. Bol za kolektívnu prácu, hovoril, že národ sa nesmie triešťiť a šíriť nenávisť, ale lásku. „ Uceľovať veľkých i malých, ľudí umu i rúk, aby z ich kolektívnej spolupráce mohli sme sa zachrániť nielen od skazy, ale konečne už i dovŕšiť veľké proroctvo Hollého: „ Ešte Slováci žijú a budú žiť navždy so slávou.“
Škultéty jasal nad veľkými radostnými chvílami slobody a dodal: „ Teraz nám prichodí uceliť všetko v slovenskom národnom povedomí. Stvoriť maďarizáciou rozbitú duchovnú celistvosť Slovákov. Kým naše školy neodchovajú novú jednoliatu generáciu, v starej veru nám prichodí konať túto obrodnú misiu.“ Tieto slová chceli docieliť veľké dielo nášho národného znovuzrodenia. Škultéty bol veľmi hrdý na Slovenský národ. Tešil sa, že pri jednej príležitosti v Berlíne viali slovenské zástavy. Bol rád, že i v takej diaľke vzdávaju poctu Slovensku.
Tešil sa spolupráce s Nemcami. „ Milo mi je vidieť, ako sa v novej konštelácii rozvíja u vás dobrá slovenská snaha. Aj tomu sa teším, že získavate pre naše nacionálne záujmy pochopenie Nemcov, ktorí nás vždy ohrozovali, aby nám žičili, to je vážna vec. To je dôležitá vec! Musíme hľadieť a usilovať sa, aby sme aj ich pomocou uchránili slovenský životný záujem.“ Škultéty chránil cesty slovenskej budúcnosti, bol veľkým zástancom slovenskej národnej pravdy. Dostal uznanie i od prezidenta Masaryka pri prvej návšteve oslobodeného Slovenska: „ Tu sa najviac chveli srdcia o budúcnosť národa, tu sa najviac vykonalo, aby národ zachránený bol od skazy a aby zachránené boli prejavy jeho práce a umenia.“
Tido J. Gašpar považoval Škultétyho za človeka, ktorý sa snažil zachrániť národ, v čase protinárodného zúrenia necúval, stál ako dub, považoval ho za pravoverného Slováka, ktorý vždy stál na strane tých rozumných. „ Opakujem, bol a zostal pravoverným Slovákom!“