SLOVENSKO-ČESKÉ VZŤAHY V NOVEJ SITUÁCII

Do nového svetla sa dostali slovensko-české vzťahy. Najmä v kultúrnej oblasti sa mnohí umelci podieľali na poznávaní a rozvíjaní obidvoch národných kultúr. Uznávanou osobnosťou na Slovensku bol napr. filmár, fotograf a muzikológ Karel Plicka, režisér filmu Zem spieva, zobrazujúcom krásu slovenskej prírody a folklóru. Slovenskú operu a balet pomáhal budovať v SND skladateľ Oskar Nedbal. V Prahe začal vydávať Leopold Mazáč edíciu EMSA – Edícia mladých slovenských autorov, ktorú počas pražského pobytu redigoval básnik Ján Smrek. V Prahu pôsobil ako novinár Ladislav Novomeský. Našli sa, žiaľ, aj prípady nie celkom korektného pôsobenia českých vzdelancov na Slovensku – čechoslovakizmus na bratislavskej filozofickej fakulte propagovali profesori Albert Pražák a Václav Chaloupecký a pri vydaní nových pravidiel slovenského pravopisu v Matici slovenskej jazykovedec Václav Vážný. Celkovo však kultúrne slovensko-české vzťahy dosiahli veľmi dobrú a v prevažnej miere priateľskú a nezištnú povahu.

NOVÉ VÝVINOVÉ TRENDY V UMENÍ

Po vzniku ČSR umelci určitý čas necítili potrebu realizovať svoju tvorivé zámery cez národnoobranné postoje. Otvoril sa priestor novým tematickým a výrazovým možnostiam, experimentovaniu a tvorivému využívaniu podnetov z domácich zdrojov, ako aj z európskych umeleckých avantgárd a rôznorodého duchovného kontextu (spojitosť, súvislosť). Takého zameranie bolo typické najmä pre nastupujúcu generáciu, ktorá sa v bohatom zastúpení predstavila v Zborníku mladej slovenskej literatúry. O tento reprezentatívny počin sa roku 1924 zaslúžil Ján Smrek, ktorý zborník zredigoval a vydal. Významnú úlohu v slovenskej literatúre však zohrávali aj predstavitelia staršej, kritickorealistickej a symbolistickej generácie (M. Kukučín, J. G. Tajovský, B. Slančíková-Timrava, J. Jesenský, V. Roy, nepublikujúcou literárnou autoritou zostal I. Krasko). Svoje tvorivé úsilie po roku 1918 naplno realizovali aj vekovo starší autori – Ladislav Nádaší-Jégé, Štefan Krčméry, Martin Rázus. Ústrednými osobnosťami sa však postupne stali predstavitelia mladej nastupujúcej generácie – v poézii Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ladislav Novomeský, Valentín Beniak, Andrej Žarnov, neskôr predstavitelia katolíckej moderny a nadrealizmu. V próze to boli predovšetkým Jozef Cíger-Hronský, Milo Urban, Tido Gašpar, Ján Hrušovský, Július Barč-Ivan, Peter Jilemnický, Ivan Horváth, Gejza Vámoš, neskôr predstavitelia tzv. lyrizovanej prózy, počas druhej svetovej vojny Dominik Tatarka. V dráme sa stali výraznými nositeľmi nových trendov Ivan Stodola a predovšetkým Július Barč-Ivan a Peter Zvon.

PROGRAM „OTVÁRANIA OKIEN DO EURÓPY“

Problematika, ktorou sa naši spisovatelia zaoberali, rovnako ako ich svetonázorová či filozofická orientácia boli veľmi rôznorodé. Väčšina autorov najmä v druhej polovici 30. Rokov sa hlásila k programu „otvárania okien do Európy“, lebo vyjadroval úsilie predstaviť Slovensko Európe a uplatňoval rozmanité tvorivé podnety európskej kultúry v našich podmienkach bez prípadného potláčania národných osobitostí. Významnú úlohu v tejto súvislosti zohrali aj preklady z inonárodných literatúr. Po roku 1918 sa veľmi intenzívne začala venovať prekladom najmä nastupujúca básnická generácia. Pomerne zavčasu dokázali naši umelci reagovať na nebezpečenstvo fašizmu. Vzniklo relatívne silné ľavicové zoskupenie, ktoré propagovala ideály sociálnej spravodlivosti a humanizmu. S týmto krídlo ľavicových intelektuálov (Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Peter Jilemnický, Eduard Urx) viedli spory nielen nacionálne orientovaní spisovatelia (A. Žarnov, T. Gašpar a ďalší), ale aj iné predstavitelia umeleckého sveta, ktorí obhajovali ideály univerzálneho humanizmu a demokracie. Napriek výrazným politickým a ideovým rozporom dokázali spisovatelia všetkých prúdov a orientácií zjednotiť svoje úsilie a roku 1936 zvolali kongres slovenských spisovateľov do Trenčianskych Teplíc. Na ňom prízvukovali potrebu obrany kultúry a ľudskosti proti nastupujúcemu fašizmu.

PODNETY Z OBLASTI EURÓPSKEHO MYSLENIA

Slovenský literárny život reagoval na rôzne podnety európskeho duchovného sveta: napr. bergsonovský vitalizmus zanechal vplyv v básňach J. Smreka a próze M. Urbana. Predstaviteľov modernej slovenskej katolíckej tvorby zasa do istej miery formovali duchovné aktivity spisovateľov. HENRIHO BERMONDA a MAURICEA BLONDELA, autorov lyrizovanej prózy ovplyvnili MIQUEL DE UNAMUNO, CHARLEJ RAMUS, JEAN GIONO. Prvky surrealizmu dôsledne uplatnili v svojej tvorbe nadrealisti, okrem iného i v tom, že vystupovali ako umelecká skupina, mali vlastný program a publikovali manifesty a spoločné zborníky. Viacerých básnikov poznačil aj český poetizmus a proletárska poézia. Dramatici J. Barč-Ivan a P. Zvon uplatnili v svojich hrách prvky experimentálnej drámy. Väčšina autorov však vychádza predovšetkým z národných tradícií, či už v zameraní na historické témy alebo na súčasnosť.