Ornamentálna próza

S bezprostrednou povojnovou situáciou je najväčšmi spätá tzv. ornamentálna próza. Jej dominantou je expresívno-lyrický ornamentalizmus. Pre literárne diela autorov tejto orientácie je príznačná istá nesúrodosť prozaickej výpovede. Má to svoj zmysel: kládli si za cieľ postihnúť vnútornú zložitosť vedomia človeka 20. st. Ornamentalizmus čiže ozdobnosť jazyka a štýlu súvisel s úsilím povýšiť tvar literárneho diela na úroveň, ktorá by zodpovedala modernistickým európskym prúdom. Súčasne znamenal bezprostredný dopad na jedinečnosť umeleckého stvárnenia spracúvanej témy. Takého lyrizačné postupy boli príznačné pre tvorbu TIDA J. GAŠPARA, JÁNA HRUŠOVSKÉHO, IVANA HORVÁTHA, GEJZU VÁMOŠA a niektorých iných spisovateľov.

VÝCHODISKÁ A SMEROVANIE

Slovenská ornamentálna próza medzivojnového obdobia vychádza z expresionizmu. V konkrétnych literárnych dielach to znamená istú vzburu proti opisnému realizmu, proti konvenciám a také stvárnenie skutočnosti, v ktorom sa najplnšie ozývajú city a pocity mladej povojnovej generácie. V dielach sa objavujú pesimistické a tragické nálady a životné pocity, nešťastné postavy, ostrý rozpor medzi ich vnútorným svetom a vonkajším usporiadaním spoločnosti. Súčasne sa mení aj tvarová zložka literárneho diela, smeruje k formovému novátorstvu, k experimentovaniu s jazykom, slovom. V kompozícií sa jednotlivé motívy navrstvujú bez časovej a logickej následnosti tzv. snovým postupom. Vnútorné predstavy a obrazy sa povyšujú na zvrchovanú a pravú skutočnosť.