Balada: je to epický žáner so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Dej je veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Známa je i sociálna balada, ktorá spracúva tému sociálnej diskriminácie.
Balada – je epický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a zvyčajne sa končí tragicky. Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou: autor balady je neznámy, dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste, často sa využívajú magické čísla, v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú neskutočné deje. Od rozprávky sa odlišuje: dej sa končí tragicky, pôvodne sa spievala. Balada sa šírila ústnym tradovaním a vznikali rôzne obmeny na jeden motív – varianty. Prvá zbierka ľudových balád pochádza zo Škótska. Do dnešných čias sa zachovalo len niekoľko ľudových balád, ku ktorým poznáme aj nápev/ Kačička divoká/. Príkl.: Išli hudci horou, Jeden otec dobrý
Umelá balada – vzniká koncom 18. zač, 19.stor. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Autori z nich vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady – J.Botto: Lucijný stolček.
Sociálna balada – stretávame sa v nej s čarodejnými motívmi, iné riešia problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí. P.O.Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie.

Legenda – je veršovaný alebo prozaický epický útvar. Rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Patria k nim aj biblické príbehy.

Bájka – má starobylý pôvod. Najstaršie bájky vznikali v staroindickej literatúre/Bidpajove bájky/. Legendárny grécky otrok Ezop/ žil v 6. stor.pred Kristom/ je autorom bájok, ktoré sa spočiatku šírili ústnym podaním. Ezopove bájky do veršovanej podoby prebásnil rímsky básnik Phaedrus. Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností: líška je prešibaná a falošná, vlk pažravý a hlúpy, slon obozretný, sova múdra. Na zvieratách môžeme vidieť svoje chyby a s úsmevom prijať pravdu, ktorú nám nemilosrdne ukazujú. Bájky vyslovujú mravné poučenie, ktoré vyplýva z príbehu alebo je uvedené na konci bájky. Bájka využíva mnohé umelecké jazykové prostriedky: inotaj – alegóriu/ nepriame, utajené pomenovanie/, personifikáciu. V slovens. lit. je zámy Jonáš Záborský, vo francúzsk. Jaen La Fontaine, v ruskej Ivan Andrejevič Kryl