OPAKOVANIE UČIVA LITERATÚRY
5.ROČNÍK
1. Ľudová pieseň – je výtvorom neznámeho autora. Zachovávala sa ústnym podaním – tradovaním
z pokolenia na pokolenie. Je kolektívnym výtvorom. Svojím obsahom a melódiou vyjadruje city, nálady, myšlienky a túžby ľudí. Ľudová p. sa stala základom pre umelú poéziu.
ĽP rozdeľujeme na: pracovné / trávnice, pastierske, valašské, banícke/, zbojnícke, regrútske a vojenské, ľúbostné, uspávanky, obradové koledy, žartovné.
Z básní známych autorov vznikli zľudovené piesne. Známymi zberateľmi ĽP sú: Ján Kollár, Mikuláš Schneider – Trnavský, Viliam Figuš – Bystrý, Karol Plicka, Andrej Halaša.
2. Poézia nonsensu – je poéziou, v ktorej nonsens – nezmysel vyvoláva u čitateľa dobrú náladu, smiech.
Napr.: pieseň Červený kacheľ, biela pec. V umelej literatúre vznikol v anglickej literatúre v diele Lewisa Carrolla v knihe Alica v krajine zázrakov. U nás si nonsens v literatúre tiež našiel miesto, a to v knihách Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka, Daniela Heviera a Tomáša Janovica/ O cestovaní nosa dlhonosa z paneláku na Island/
3. Malé formy ľudovej slovesnosti: hádanka – skryto/ v inotaji/ pomenúva predmety alebo javy na základe ich vonkajších znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvislosti. Tieto sú vždy spojené otázkou, na ktorú treba odpovedať; príslovie – je krátky výrok, z ktorého vyplýva poučenie; porekadlo sa veľmi podobá prísloviu a výstižne vyjadruje životnú skúsenosť, ale nemá poučný význam; pranostiky – vznikli na základe dlhého pozorovania prírodných javov, ktoré neskôr ľudia zovšeobecnili.
4. Rozprávka – patrí medzi krátke epické útvary s jednoduchým dejom. Vznikala v dávnych dobách
a šírila sa ústnym podaním – tradovaním. Neskôr ju začali zapisovať zberatelia. Tak sa nám zachovali dodnes. Na základe ľudových rozprávok vznikali umelé rozprávky, ktoré napísali známi autori.R. sú vyjadrením túžby človeka po dobre a spravodlivosti. Víťazí v nich dobro nad zlom. R. – delíme podľa niekoľkých hľadísk:
Podľa autorstva: 1. ľudové, 2. umelé
Podľa obsahu: 1. fantastické: sú pôvodom staršie, vystupujú v nich neskutočné postavy, magické predmety/Zlatí bratkovia/ 2. zvieracie: hrdinami sú zvieratá, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností/Škaredé káčatko od H.Ch.Andersena/. 3. realistické: pôvodom najmladšie, ich hrdinami sú jednoduchí ľudia, ktorí rozumom a vtipom, víťazia nad protivníkmi/Ženský vtip, Najväčšie cigánstvo/
Podľa formy: 1. prozaické: obsah je vyjadrený v neviazanej umeleckej reči. 2. básnické: obsah je vyjadrený vo veršoch/ Laktibrada – prebásnená r. Milanom Rúfusom, Rozpr. o kráľovi Šahrijárovi a múdrej Šahrazád – bás. podoba/. 3. dramatické: upravené na predvádzanie na javisku v divadle, televízii, rozhlase/ O hlúpej žene, O vlkovi, čo si dal šiť čižmy/
Podľa výberu a spôsobu spracovania témy: 1. klasické: Zlatí bratkovia, rozprávky H.Ch. Andersena, bratov Grommovcov.2. moderné: Alica v krajine zázrakov, Štikútko od J.Satinského a pod. Známi zberatelia ľud. rozprávok: Pavol Dobšinský, Samuel Czambel.
5.Povesti: sú po rozprávkach najrozšírenejší epický žáner ľudovej slovesnosti. Majú reálny základ. Dej povestí sa spravidla viaže na historické udalosti, konkrétne histor. osobnosti, určité miesta. Okrem reálneho jadra sa v nich vyskytuje aj veľa neskutočných javov, ktoré sú odrazom fantázie autorov. Vznikali v dávnej minulosti a ľudia si nimi vysvetľovali rôzne udalosti zásahom nadprirodzených bytostí. Rozdeľujeme ich na: 1. miestne – viažu sa k určitému miestu, alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti spojenej s daným miestom/ Žabia studňa/; 2. historické – opisujú významné udalosti národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti/Tri prúty kráľa Svätopluka/; 3. heraldické – vysvetľujú pôvod erbov/Štiavnicke jašteričky/. Známi autori povestí: Jozef Horák, Jozef Cíger – Hronský, Milan Ferko, Mária Ďuríčková.
5. Báj alebo mýtus je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Vznikli v čase, keď si ľudia nevedeli vysvetliť vznik a príčinu vzniku sveta, ľudského života, striedanie ročných období a pod. Tieto javy pripisoval človek bohom a polobohom, ktorí spravujú svet a život v ňom. /Tatranská Kikimora – slovenská b., Prometeus – grécka b.,Zrodenie sveta – egyptská b./ Báj rozdeľujeme na báje: 1. o pôvode neba a zeme; 2. o pôvode človeka, zvierat, rastlín; 3. o objavoch vecí, remesiel, vied a umení; 4. o predkoch, hrdinoch národných kultúr,
6. Legenda – je veršovaný alebo prozaický epický útvar. Rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Patria k nim aj biblické príbehy. Známe sú aj staroslovienske legendy: Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda, Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi.
7. Modlitba – je krátka náboženská skladba, ktorá sa obsahom obracia k Bohu alebo k svätým s prosbou o splnenie nejakej žiadosti. Podľa obsahu sa modlitby čítajú pri určitých príležitostiach, sviatkoch, obradoch.
8. Próza – je jedna zo základných foriem literárnej tvorby. Je to akýkoľvek písaný neveršovaný prejav. Jej základnými žánrami sú: román, novela, poviedka. Poviedka je kratšie epické dielo, ktoré zachytáva jednu udalosť zo života. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré sa nevyvíjajú, sú už sformované. Vystupujú v nej literárne postavy. Podľa rozsahu a dôležitosti konania sú to hlavné a vedľajšie postavy. Čítané ukážky zo života detí: Ľudo Ondrejov: Obyvatelia pri potôčiku/Zbojnícka mladosť/, Hana Zelinová Spať na slnku, Rudolf Sloboda: Konkurz/Hraničný kameň/,Vincent Šikula: Moje povinnosti/ Prázdniny so strýcom Rafaelom/,Nataša Tanská: Dve stoličky pri okne, Ján Navrátil: V znamení bumerangov, Klára Jarúnková: Kamaráti/ Hrdinský zápisník/, Dan Clark: Mať takého brata/ Slepačia polievka pre dušu/, Anna Landersová: Nebo a peklo – to je naozaj rozdiel/ Slepačia polievka pre dušu 2.diel/
9. Náučná literatúra – encyklopédia – je odborné dielo, ktoré sprostredkúva dosiahnuté poznatky ľudstva/ všeobecná encyklopédia/ alebo poznatky z niektorého vedného odboru/ špeciálna encyklopédia/. Heslá sú usporiadané v abecednom, chronologickom alebo systematickom poradí..Niekedy sa im hovorí aj náučný slovník.Využíva náučný – odborný štýl.
10. Dramatické žánre: filmová rozprávka, rozhlasová rozprávka, bábková hra. Ich východiskom je prozaická podoba rozprávky, ktorú spracuje scenárista tak, aby hru mohli hrať na javisku, v televízii, rozhlase. Filmová scenár sa skladá z vlastného dramatického textu, ktorý tvorí priama reč postáv. Sú na pravej strane. Scénické poznámky, uvedené na ľavej strane scenára, sú podrobné – požiadavky na kameru, osvetlenie, pohyby, zvukové efekty. Konečná podoba filmu je výsledkom spolupráce scenáristu a režiséra. Pre rozhlasovú rozpr. sú veľmi dôležité zvukové efekty a podrobnejšie uvedenie do deja, opis postáv a pod., pretože tu chýba vizuálna stránka. Bábková hra je divadelná hra, predvádza sa na javisku, ale namiesto skutočných hercov v nej vystupujú bábky. Člení sa tiež na dejstvá a obrazy/výstupy/. Oživenie bábok sa nazýva – animácia. Poznáme niekoľko spôsobov vodenia bábok: 1 maňuškové divadlo – bábky sa vodia zospodu; 2. marionetové divadlo – vodenie bábok zhora; 3. javajkové divadlo – zospodu na paličkách.
11. Komiks – je epický žáner, ktorý pozostáva zo série obrázkov. Najčastejšie sa uverejňuje na pokračovanie v novinách a časopisoch. Je založený na dialógu, ktorý je vsunutý do slovnej bubliny.Hlavnú epickú úlohu tvoria obrázky. Vznikol v USA na zač. 20.stor. a do Európy sa dostal po II. svet.vojne.
