6.ROČNÍK

1. Balada – je epický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a zvyčajne sa končí tragicky. Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou: autor balady je neznámy, dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste, často sa využívajú magické čísla, v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú neskutočné deje. Od rozprávky sa odlišuje: dej sa končí tragicky, pôvodne sa spievala. Balada sa šírila ústnym tradovaním a vznikali rôzne obmeny na jeden motív – varianty. Prvá zbierka ľudových balád pochádza zo Škótska. Do dnešných čias sa zachovalo len niekoľko ľudových balád, ku ktorým poznáme aj nápev/ Kačička divoká/. Príkl.: Išli hudci horou, Jeden otec dobrý
2. Umelá balada – vzniká koncom 18. zač, 19.stor. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Autori z nich vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady – J.Botto: Lucijný stolček.
3. Sociálna balada – stretávame sa v nej s čarodejnými motívmi, iné riešia problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí. P.O.Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie.
4. Bájka – má starobylý pôvod. Najstaršie bájky vznikali v staroindickej literatúre/Bidpajove bájky/. Legendárny grécky otrok Ezop/ žil v 6. stor.pred Kristom/ je autorom bájok, ktoré sa spočiatku šírili ústnym podaním. Ezopove bájky do veršovanej podoby prebásnil rímsky básnik Phaedrus. Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností: líška je prešibaná a falošná, vlk pažravý a hlúpy, slon obozretný, sova múdra. Na zvieratách môžeme vidieť svoje chyby a s úsmevom prijať pravdu, ktorú nám nemilosrdne ukazujú. Bájky vyslovujú mravné poučenie, ktoré vyplýva z príbehu alebo je uvedené na konci bájky. Bájka využíva mnohé umelecké jazykové prostriedky: inotaj – alegóriu/ nepriame, utajené pomenovanie/, personifikáciu. V slovens. lit. je zámy Jonáš Záborský, vo francúzsk. Jaen La Fontaine, v ruskej Ivan Andrejevič Krylov.
5. Lyrika – viď opakovanie v učebnici literatúry pre 9. roč.
6. Detská populárna pieseň – je básnický útvar určený na spievanie. Vyznačuje sa veselými, hravými textami alebo textami s poučným významomo. Vzniká zhudobnením básne. Na tvorbe piesní sa podieľajú textár/autor básne/ a hudobný skladateľ.
7. Rozdiel medzi povesťou a historickou poviedkou: Keď v príbehu prevládajú historické motívy a v popredí je dej, ktorý sa vzťahuje k istému významnému miestu alebo postave, hovoríme o povesti / J.Cíger – Hronský: Zakopaný meč pod Zoborom, M. Ďuríčková: Výrobné tajomstvo, Štefan Žáry: Povesť o Rune, zlatonosnej Zemnej panej – veršovaná povesť/. Keď sú v popredí príbehu medziľudské vzťahy alebo iné motívy zasadené do určitého historického obdobia, ktoré slúži na spestrenie deja, je to historická poviedka/ Peter Jaroš: Krásna hôrka, horká kôrka./
8. Bylina – ruská národná povesť, byľ znamená udalosť. Hlavnou témou bylín sú dejiny starej Rusi, ospevujú jej moc a slávu, rovnako ako slávnych hrdinov – bohatierov / Uzdravenie Iľju Muromca/.
9. Vedecko – fantastická literatúra – science – fiction – stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať. Je založená na fantastickom výmysle, ktorý vychádza z najnovších poznatkov prírodných, technických a spoločenských vied a predvída ich ďalší možný vývoj./ Jules Verne: Páľ, Jozef Žarnay: Časolet, William Kotzwinkle: E.T. Mimozemšťan, /
10. Príbehy zo života detí: Martin Rázus: Maroško, Mark Twain: Tom vytrpí trest namiesto Becky, Peter Glocko: Psie meno, Mária Ďuríčková: Kapitola 12, v ktorej sen zostúpil na zem, Sterling North: Šibal, Thomas Brezina: Horí, Peter Stoličný: Šimpanzi zo 7.C, Jaroslava Blažková: Zázrak života.
11. Príbehy zo života v prírode: Rudyard Kipling: Maugli, Jack London: Sivé vĺča, Rudo Moric: Ako kapor orla utopil, Dušan Kováč: Deväť studničiek
12. Detská detektívna literatúra – je druh literatúry, ktorej jadro tvorí pátranie po neznámom páchateľovi zločinu. Rozprávanie príbehu má rôzne formy objasňovania záhady a jej riešenia. Základom je motív víťazného boja dobra so zlom. Hlavnou postavou – hrdinom príbehu je detektív, ktorý pátra po páchateľovi zločinu a snaží sa ho usvedčeť a odovzdať do rúk polície a súdu./ Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a záhady Fromborku, Robert Arthur: Záhada vreštiacich hodín, Jela Mlčochová: Adrianin prvý prípad, Erich Kästner: Aj špendlíky sú na voľačo dobré.
13. Náučná literatúra – literatúra faktu – tvoria ju texty, ktoré hovoria o vedeckých objavoch, historických faktoch. Aj keď majú prevažne poznávaciu funkciu, autori využívajú jazykové prostriedky umeleckej literatúry tak, aby u čitateľa okrem poučenia vyvolali aj estetický zážitok. Pri čítaní LF si môžeme viesť kartotečné lístky s potrebnými informáciami, ktoré sú heslovite zoradené. / Edita Trochová: Cól sem, cól tam, Pavel Dvořák: Rozprávka na jantárovej niti, Eliška Jelínková: Ohňový „telegraf“, Ľudo Zúbek: Turci sa Bratislavy boja, Ladislav Švihran: Vzdelanci
14. Dráma a dramatické umenie – je tretím základným literárnym druhom / lyrika, epika/, ktorý má spoločné znaky s predchádzajúcimi dvoma.Vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína. Najväčšie zmeny sa v nej prejavili v 20. stor. V súčasnosti tvorí dráma určitý systém, ktorý má 4 kategórie na základe zrakového a sluchového princípu: 1. divadlo, 2. film, 3. televízna hra, 4. rozhlasová hra.
15. Dramatické dielo – je literárny text, ktorý sa prispôsobí na realizáciu na divadelnej scéne – zdramatizuje sa. Základnou vlastnosťou drámy je dialogizovaná forma. Podmienkou na realizáciu je inscenácia – uvedenie na javisko. O to sa pričinia: dramaturg – vyberá dielo na divadelnú realizáciu, režisér – je tvorcom koncepcie a spôsobu stvárnenia divadelnej hry, herci – stvárňujú postavy diela, výtvarník scény – tvorca scény, hudobný skladateľ – tvorca scénickej hudby. Divadlo je teda audiovizuálne umenie, ktoré kladie dôraz na sluchové vnímanie textu.
16. Rozhlasová hra – je literárno – dramatický žáner, je technickým audiálny, umením bez možnosti využitia zrakového princípu. Zvukové efekty preto tvoria mimoriadne dôležitú súčasť rozhlasovej hry. Môže to byť pôvodná rozhlasová hra/ napísaná pre rozhlasové vysielanie/, ale aj rozhlasová adaptácia divadelnej hry/ upravená podoba prozaického diela/.