Chronologický prehľad literárnych smerov a autorov
Klasicizmus / 18.stor./ - Ján Hollý – básnik , Ján Kollár - básnik
Romantizmus / 19.stor./ - Pavol Dobšinský – zberateľ ľud.slovesnosti, Ján Botto - básnik, Janko Kráľ - básnik, Samo Chalupka - básnik, Andrej Sládkovič - básnik, Ľudovít Štúr – básnik, prozaik, jazykovedec, novinár, politik
Realizmus / 20.stor./ - Pavol Ország Hviezdoslav - básnik, Jozef Gregor – Tajovský - prozaik, Martin Kukučín - prozaik
Symbolizmus / 20.stor./ - Ivan Krasko - básnik, Janko Jesenský – básnik, prozaik
Moderná literatúra 20. a 21.storočia:
Jozef Cíger – Hronský – prozaik, básnik, autor dets.literatúry
Maša Haľamová – poetka, prozaička, autorka dets.lit.
Martin Rázus – prozaik, básnik, dramatik, autor dets.lit.
Ján Smrek - básnik
Mária Ďuríčková – poetka, prozaička, autorka dets.lit.
Ladislav Mňačko - prozaik
Milan Mináč – prozaik, novinár
Ľubomír Feldek – prozaik, básnik
Tomáš Janovic – básnik, prozaik
Jaroslava Blažková - prozaička
Vincent Šikula - prozaik
Ladislav Ballek - prozaik
Milan Lasica, Július Satinský – prozaici, dramatici, autori textov piesní
Štefan Moravčík – prozaik, básnik
Milan Ferko - prozaik
Daniel Hevier – prozaik, básnik
Dušan Dušek – prozaik, básnik
Ján Pavlovič – prozaik, básnik
Predstavitelia národných literatúr patriacich do svetovej literatúry:
Česká národná literatúra
Karol Jaromír Erben – básnik,
Božena Němcová – zberateľka ľud.slovesnosti, prozaička
Jan Neruda – básnik, prozaik
Alojz Jirásek – prozaik
Karel Čapek – prozaik, dramatik
Jasef Seifert – básnik
Francúzska národná literatúra - Daniel Defoe – prozaik, Jules Verne – prozaik
Nemecká nár.literatúra - Johan Wolfgang Goethe – básnik, prozaik
Ruská národ.literatúra - Alexander Sergejevič Puškin – prozaik, básnik, dramatik
Poľská národ.literatúra - Henrik Sienkiewicz – prozaik
Maďarská národ.literatúra - Sandor Petofi – básnik
Dánska národ.literatúra - Hans Christian Andersen – prozaik, dramatik
Americká nár. literatúra - Mark Twain – prozaik
Charakteristika literárnych smerov
Klasicizmus – literárny smer 18.storočia, ktorý sa prejavoval návratom k antickým vzorom a uprednostňovaním rozumu. Vzorom v kompozícii aj forme sú antický básnici Homér a Vergílius. Silnejú myšlienky humanity, slovanskej vzájomnosti a lásky k národu, na ktorú naväzuje literárny smer romantizmus.
Romantizmus – literárny smer 19.storočia, tvorí ho generácia autorov patriacich medzi štúrovských básnikov a prozaikov. Tento smer predstavuje slobodnú tvorivosť, čerpá z ľudovej tvorby /slovesnosti/ a uplatňuje subjektívnu stránku umelcovho vzťahu ku skutočnosti. Uprednostňuje cit pred rozumom. V slovenskej literatúre je romantizmus pevne spätý s národným obrodením. Nad osobnými citmi a záujmami víťazí láska k vlasti, k národu. Hlavný literárny druh - poézia /ponášky na ľud. piesne a balady/, próza – historická povesť.
Symbolizmus – moderný literárny smer 20.storočia, v ktorom hlavnú úlohu hrá SYMBOL ako základný vyjadrovací prostriedok básnika.
Moderná literatúra 20.a 21.storočia – sa uberá rôznymi smermi a štýlmi v lyrike próze aj dráme.
Prehľad biografie a tvorby autorov
Ján Hollý – nazývaný „slovenský Homér“, básnik tvoriaci v bernolákovčine, autor cyklu 21 idylických básní Selanky.Veľká autorita pre štúrovcov. Boli sa s ním radiť o kodifikácii slovenčiny.
Andrej Sládkovič /Krupina-Radvaň/ – vlastným menom Braxatoris. Patril k najobľúbenejším štúrovským básnikom. K jeho najvýznamnejším dielam patrí lyrickoepická básnická skladba Detvan, lyrická skladba Marína. Obhajoba utláčaného národa je báseň Nehaňte ľud môj.
Janko Kráľ - /Liptovský Mikuláš-Zlaté Moravce/ - Najrevolučnejší básnik z generácie štúrovcov. Zdôrazňoval sociálne práva Slovákov. Je jedným z prvých básnikov tvoriacich v spisovnej slovenčine štúrovcov. Známe sú jeho balady: Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko a revolučné básne – Orol, Krajinská pieseň, Jarná pieseň.
Ján Botto - /Vyšný Skalník-B.Bystrica/ - predstaviteľ básnikov štúrovskej generácie, čerpal z ľudovej poézie, využíval jej obraznosť. Úspech získal básnickou skladbou Smrť Jánošíkova. Známe sú aj jeho balady: Dva hroby, Žltá ľalia, Margita a Besná, Lucijný stolček.
Samo Chalupka – autor mnohých krásnych epických básní, predstaviteľ štúrovcov, známe sú jeho epické básne s protitureckou tematikou: Branko, Turčín Poničan. Významná je aj skladba Mor ho! s historickou tematikou, v ktorej poukazuje na zápas Slovanov o voľnosť a slobodu.
Pavol Dobšinský – jeho záujem sa sústredil najmä na folkloristiku. Zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Vydal 90 rozprávok v 8 zošitoch, ktoré pod spoločným názvom : Prostonárodné slovenské povesti.
Pavol Ország – Hviezdoslav - /Vyšný Kubín – Dolný Kubín/ - je autorom rozsiahleho básnického diela, ktoré vyšlo v niekoľkých zbierkach. Písal lyriku, epiku aj drámu. Dostal prívlastok „ najväčší slovenský básnik“. Z lyrických zbierok sú známe: Letorosty, Žalmy a hymny. Epické skladby sú: Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Hájnikova žena. A epické skladby kratšieho rozsahu sú: Zuzanka Hraškovie, Na Luciu. Drámu napísal jednu: Herodes a Herodias.
Martin Kukučín – veľký význam má jeho poviedková tvorba. Námety čerpá najmä z dedinského prostredia. Vo svojich poviedkach kritizuje negatívne vlastnosti hlavných hrdinou z ľudu, ale aj spoločenské pomery v spoločnosti: Rysavá jalovica, Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie. Spomienky na študentské roky uplatnil v novele: Mladé letá. Svoj pobyt na ostrove Brač, kde pôsobil ako lekár využíva v románe Dom v stráni.
Jozef Gregor – Tajovský- je autorom mnohých poviedok, v ktorých sa vracia do svojho detstva prežitého u starých rodičov: Žliebky, Do konca a iné. Tiež kritizuje spoločenské pomery: Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb a iné. Písal aj dramatické diela: Statky – zmätky a Ženský zákon, ktoré sa dodnes hrajú na slovenských divadelných scénach
OPAKOVANIE UČIVA LITERATÚRY
5.ROČNÍK
1. Ľudová pieseň – je výtvorom neznámeho autora. Zachovávala sa ústnym podaním – tradovaním
z pokolenia na pokolenie. Je kolektívnym výtvorom. Svojím obsahom a melódiou vyjadruje city, nálady, myšlienky a túžby ľudí. Ľudová p. sa stala základom pre umelú poéziu.
ĽP rozdeľujeme na: pracovné / trávnice, pastierske, valašské, banícke/, zbojnícke, regrútske a vojenské, ľúbostné, uspávanky, obradové koledy, žartovné.
Z básní známych autorov vznikli zľudovené piesne. Známymi zberateľmi ĽP sú: Ján Kollár, Mikuláš Schneider – Trnavský, Viliam Figuš – Bystrý, Karol Plicka, Andrej Halaša.
2. Poézia nonsensu – je poéziou, v ktorej nonsens – nezmysel vyvoláva u čitateľa dobrú náladu, smiech.
Napr.: pieseň Červený kacheľ, biela pec. V umelej literatúre vznikol v anglickej literatúre v diele Lewisa Carrolla v knihe Alica v krajine zázrakov. U nás si nonsens v literatúre tiež našiel miesto, a to v knihách Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka, Daniela Heviera a Tomáša Janovica/ O cestovaní nosa dlhonosa z paneláku na Island/
3. Malé formy ľudovej slovesnosti: hádanka – skryto/ v inotaji/ pomenúva predmety alebo javy na základe ich vonkajších znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvislosti. Tieto sú vždy spojené otázkou, na ktorú treba odpovedať; príslovie – je krátky výrok, z ktorého vyplýva poučenie; porekadlo sa veľmi podobá prísloviu a výstižne vyjadruje životnú skúsenosť, ale nemá poučný význam; pranostiky – vznikli na základe dlhého pozorovania prírodných javov, ktoré neskôr ľudia zovšeobecnili.
4. Rozprávka – patrí medzi krátke epické útvary s jednoduchým dejom. Vznikala v dávnych dobách
a šírila sa ústnym podaním – tradovaním. Neskôr ju začali zapisovať zberatelia. Tak sa nám zachovali dodnes. Na základe ľudových rozprávok vznikali umelé rozprávky, ktoré napísali známi autori.R. sú vyjadrením túžby človeka po dobre a spravodlivosti. Víťazí v nich dobro nad zlom. R. – delíme podľa niekoľkých hľadísk:
Podľa autorstva: 1. ľudové, 2. umelé
Podľa obsahu: 1. fantastické: sú pôvodom staršie, vystupujú v nich neskutočné postavy, magické predmety/Zlatí bratkovia/ 2. zvieracie: hrdinami sú zvieratá, ktoré sú nositeľmi ľudských vlastností/Škaredé káčatko od H.Ch.Andersena/. 3. realistické: pôvodom najmladšie, ich hrdinami sú jednoduchí ľudia, ktorí rozumom a vtipom, víťazia nad protivníkmi/Ženský vtip, Najväčšie cigánstvo/
Podľa formy: 1. prozaické: obsah je vyjadrený v neviazanej umeleckej reči. 2. básnické: obsah je vyjadrený vo veršoch/ Laktibrada – prebásnená r. Milanom Rúfusom, Rozpr. o kráľovi Šahrijárovi a múdrej Šahrazád – bás. podoba/. 3. dramatické: upravené na predvádzanie na javisku v divadle, televízii, rozhlase/ O hlúpej žene, O vlkovi, čo si dal šiť čižmy/
Podľa výberu a spôsobu spracovania témy: 1. klasické: Zlatí bratkovia, rozprávky H.Ch. Andersena, bratov Grommovcov.2. moderné: Alica v krajine zázrakov, Štikútko od J.Satinského a pod. Známi zberatelia ľud. rozprávok: Pavol Dobšinský, Samuel Czambel.
5.Povesti: sú po rozprávkach najrozšírenejší epický žáner ľudovej slovesnosti. Majú reálny základ. Dej povestí sa spravidla viaže na historické udalosti, konkrétne histor. osobnosti, určité miesta. Okrem reálneho jadra sa v nich vyskytuje aj veľa neskutočných javov, ktoré sú odrazom fantázie autorov. Vznikali v dávnej minulosti a ľudia si nimi vysvetľovali rôzne udalosti zásahom nadprirodzených bytostí. Rozdeľujeme ich na: 1. miestne – viažu sa k určitému miestu, alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti spojenej s daným miestom/ Žabia studňa/; 2. historické – opisujú významné udalosti národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti/Tri prúty kráľa Svätopluka/; 3. heraldické – vysvetľujú pôvod erbov/Štiavnicke jašteričky/. Známi autori povestí: Jozef Horák, Jozef Cíger – Hronský, Milan Ferko, Mária Ďuríčková.
5. Báj alebo mýtus je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Vznikli v čase, keď si ľudia nevedeli vysvetliť vznik a príčinu vzniku sveta, ľudského života, striedanie ročných období a pod. Tieto javy pripisoval človek bohom a polobohom, ktorí spravujú svet a život v ňom. /Tatranská Kikimora – slovenská b., Prometeus – grécka b.,Zrodenie sveta – egyptská b./ Báj rozdeľujeme na báje: 1. o pôvode neba a zeme; 2. o pôvode človeka, zvierat, rastlín; 3. o objavoch vecí, remesiel, vied a umení; 4. o predkoch, hrdinoch národných kultúr,
6. Legenda – je veršovaný alebo prozaický epický útvar. Rozpráva o živote, skutkoch, zázrakoch a mučeníctve svätých. Patria k nim aj biblické príbehy. Známe sú aj staroslovienske legendy: Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda, Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi.
7. Modlitba – je krátka náboženská skladba, ktorá sa obsahom obracia k Bohu alebo k svätým s prosbou o splnenie nejakej žiadosti. Podľa obsahu sa modlitby čítajú pri určitých príležitostiach, sviatkoch, obradoch.
8. Próza – je jedna zo základných foriem literárnej tvorby. Je to akýkoľvek písaný neveršovaný prejav. Jej základnými žánrami sú: román, novela, poviedka. Poviedka je kratšie epické dielo, ktoré zachytáva jednu udalosť zo života. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré sa nevyvíjajú, sú už sformované. Vystupujú v nej literárne postavy. Podľa rozsahu a dôležitosti konania sú to hlavné a vedľajšie postavy. Čítané ukážky zo života detí: Ľudo Ondrejov: Obyvatelia pri potôčiku/Zbojnícka mladosť/, Hana Zelinová Spať na slnku, Rudolf Sloboda: Konkurz/Hraničný kameň/,Vincent Šikula: Moje povinnosti/ Prázdniny so strýcom Rafaelom/,Nataša Tanská: Dve stoličky pri okne, Ján Navrátil: V znamení bumerangov, Klára Jarúnková: Kamaráti/ Hrdinský zápisník/, Dan Clark: Mať takého brata/ Slepačia polievka pre dušu/, Anna Landersová: Nebo a peklo – to je naozaj rozdiel/ Slepačia polievka pre dušu 2.diel/
9. Náučná literatúra – encyklopédia – je odborné dielo, ktoré sprostredkúva dosiahnuté poznatky ľudstva/ všeobecná encyklopédia/ alebo poznatky z niektorého vedného odboru/ špeciálna encyklopédia/. Heslá sú usporiadané v abecednom, chronologickom alebo systematickom poradí..Niekedy sa im hovorí aj náučný slovník.Využíva náučný – odborný štýl.
10. Dramatické žánre: filmová rozprávka, rozhlasová rozprávka, bábková hra. Ich východiskom je prozaická podoba rozprávky, ktorú spracuje scenárista tak, aby hru mohli hrať na javisku, v televízii, rozhlase. Filmová scenár sa skladá z vlastného dramatického textu, ktorý tvorí priama reč postáv. Sú na pravej strane. Scénické poznámky, uvedené na ľavej strane scenára, sú podrobné – požiadavky na kameru, osvetlenie, pohyby, zvukové efekty. Konečná podoba filmu je výsledkom spolupráce scenáristu a režiséra. Pre rozhlasovú rozpr. sú veľmi dôležité zvukové efekty a podrobnejšie uvedenie do deja, opis postáv a pod., pretože tu chýba vizuálna stránka. Bábková hra je divadelná hra, predvádza sa na javisku, ale namiesto skutočných hercov v nej vystupujú bábky. Člení sa tiež na dejstvá a obrazy/výstupy/. Oživenie bábok sa nazýva – animácia. Poznáme niekoľko spôsobov vodenia bábok: 1 maňuškové divadlo – bábky sa vodia zospodu; 2. marionetové divadlo – vodenie bábok zhora; 3. javajkové divadlo – zospodu na paličkách.
11. Komiks – je epický žáner, ktorý pozostáva zo série obrázkov. Najčastejšie sa uverejňuje na pokračovanie v novinách a časopisoch. Je založený na dialógu, ktorý je vsunutý do slovnej bubliny.Hlavnú epickú úlohu tvoria obrázky. Vznikol v USA na zač. 20.stor. a do Európy sa dostal po II. svet.vojne.
6.ROČNÍK
1. Balada – je epický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a zvyčajne sa končí tragicky. Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou: autor balady je neznámy, dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste, často sa využívajú magické čísla, v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú neskutočné deje. Od rozprávky sa odlišuje: dej sa končí tragicky, pôvodne sa spievala. Balada sa šírila ústnym tradovaním a vznikali rôzne obmeny na jeden motív – varianty. Prvá zbierka ľudových balád pochádza zo Škótska. Do dnešných čias sa zachovalo len niekoľko ľudových balád, ku ktorým poznáme aj nápev/ Kačička divoká/. Príkl.: Išli hudci horou, Jeden otec dobrý
2. Umelá balada – vzniká koncom 18. zač, 19.stor. Ich zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. Autori z nich vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady – J.Botto: Lucijný stolček.
3. Sociálna balada – stretávame sa v nej s čarodejnými motívmi, iné riešia problémy biedy, vojny, osamelosti ľudí. P.O.Hviezdoslav: Zuzanka Hraškovie.
4. Bájka – má starobylý pôvod. Najstaršie bájky vznikali v staroindickej literatúre/Bidpajove bájky/. Legendárny grécky otrok Ezop/ žil v 6. stor.pred Kristom/ je autorom bájok, ktoré sa spočiatku šírili ústnym podaním. Ezopove bájky do veršovanej podoby prebásnil rímsky básnik Phaedrus. Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, ktoré sú nositeľmi ustálených vlastností: líška je prešibaná a falošná, vlk pažravý a hlúpy, slon obozretný, sova múdra. Na zvieratách môžeme vidieť svoje chyby a s úsmevom prijať pravdu, ktorú nám nemilosrdne ukazujú. Bájky vyslovujú mravné poučenie, ktoré vyplýva z príbehu alebo je uvedené na konci bájky. Bájka využíva mnohé umelecké jazykové prostriedky: inotaj – alegóriu/ nepriame, utajené pomenovanie/, personifikáciu. V slovens. lit. je zámy Jonáš Záborský, vo francúzsk. Jaen La Fontaine, v ruskej Ivan Andrejevič Krylov.
5. Lyrika – viď opakovanie v učebnici literatúry pre 9. roč.
6. Detská populárna pieseň – je básnický útvar určený na spievanie. Vyznačuje sa veselými, hravými textami alebo textami s poučným významomo. Vzniká zhudobnením básne. Na tvorbe piesní sa podieľajú textár/autor básne/ a hudobný skladateľ.
7. Rozdiel medzi povesťou a historickou poviedkou: Keď v príbehu prevládajú historické motívy a v popredí je dej, ktorý sa vzťahuje k istému významnému miestu alebo postave, hovoríme o povesti / J.Cíger – Hronský: Zakopaný meč pod Zoborom, M. Ďuríčková: Výrobné tajomstvo, Štefan Žáry: Povesť o Rune, zlatonosnej Zemnej panej – veršovaná povesť/. Keď sú v popredí príbehu medziľudské vzťahy alebo iné motívy zasadené do určitého historického obdobia, ktoré slúži na spestrenie deja, je to historická poviedka/ Peter Jaroš: Krásna hôrka, horká kôrka./
8. Bylina – ruská národná povesť, byľ znamená udalosť. Hlavnou témou bylín sú dejiny starej Rusi, ospevujú jej moc a slávu, rovnako ako slávnych hrdinov – bohatierov / Uzdravenie Iľju Muromca/.
9. Vedecko – fantastická literatúra – science – fiction – stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať. Je založená na fantastickom výmysle, ktorý vychádza z najnovších poznatkov prírodných, technických a spoločenských vied a predvída ich ďalší možný vývoj./ Jules Verne: Páľ, Jozef Žarnay: Časolet, William Kotzwinkle: E.T. Mimozemšťan, /
10. Príbehy zo života detí: Martin Rázus: Maroško, Mark Twain: Tom vytrpí trest namiesto Becky, Peter Glocko: Psie meno, Mária Ďuríčková: Kapitola 12, v ktorej sen zostúpil na zem, Sterling North: Šibal, Thomas Brezina: Horí, Peter Stoličný: Šimpanzi zo 7.C, Jaroslava Blažková: Zázrak života.
11. Príbehy zo života v prírode: Rudyard Kipling: Maugli, Jack London: Sivé vĺča, Rudo Moric: Ako kapor orla utopil, Dušan Kováč: Deväť studničiek
12. Detská detektívna literatúra – je druh literatúry, ktorej jadro tvorí pátranie po neznámom páchateľovi zločinu. Rozprávanie príbehu má rôzne formy objasňovania záhady a jej riešenia. Základom je motív víťazného boja dobra so zlom. Hlavnou postavou – hrdinom príbehu je detektív, ktorý pátra po páchateľovi zločinu a snaží sa ho usvedčeť a odovzdať do rúk polície a súdu./ Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a záhady Fromborku, Robert Arthur: Záhada vreštiacich hodín, Jela Mlčochová: Adrianin prvý prípad, Erich Kästner: Aj špendlíky sú na voľačo dobré.
13. Náučná literatúra – literatúra faktu – tvoria ju texty, ktoré hovoria o vedeckých objavoch, historických faktoch. Aj keď majú prevažne poznávaciu funkciu, autori využívajú jazykové prostriedky umeleckej literatúry tak, aby u čitateľa okrem poučenia vyvolali aj estetický zážitok. Pri čítaní LF si môžeme viesť kartotečné lístky s potrebnými informáciami, ktoré sú heslovite zoradené. / Edita Trochová: Cól sem, cól tam, Pavel Dvořák: Rozprávka na jantárovej niti, Eliška Jelínková: Ohňový „telegraf“, Ľudo Zúbek: Turci sa Bratislavy boja, Ladislav Švihran: Vzdelanci
14. Dráma a dramatické umenie – je tretím základným literárnym druhom / lyrika, epika/, ktorý má spoločné znaky s predchádzajúcimi dvoma.Vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína. Najväčšie zmeny sa v nej prejavili v 20. stor. V súčasnosti tvorí dráma určitý systém, ktorý má 4 kategórie na základe zrakového a sluchového princípu: 1. divadlo, 2. film, 3. televízna hra, 4. rozhlasová hra.
15. Dramatické dielo – je literárny text, ktorý sa prispôsobí na realizáciu na divadelnej scéne – zdramatizuje sa. Základnou vlastnosťou drámy je dialogizovaná forma. Podmienkou na realizáciu je inscenácia – uvedenie na javisko. O to sa pričinia: dramaturg – vyberá dielo na divadelnú realizáciu, režisér – je tvorcom koncepcie a spôsobu stvárnenia divadelnej hry, herci – stvárňujú postavy diela, výtvarník scény – tvorca scény, hudobný skladateľ – tvorca scénickej hudby. Divadlo je teda audiovizuálne umenie, ktoré kladie dôraz na sluchové vnímanie textu.
16. Rozhlasová hra – je literárno – dramatický žáner, je technickým audiálny, umením bez možnosti využitia zrakového princípu. Zvukové efekty preto tvoria mimoriadne dôležitú súčasť rozhlasovej hry. Môže to byť pôvodná rozhlasová hra/ napísaná pre rozhlasové vysielanie/, ale aj rozhlasová adaptácia divadelnej hry/ upravená podoba prozaického diela/.
7.ROČNÍK
1. Anekdota – je krátky epický príbeh o skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorá má neočakávaný záver s humorným vyznením. Podmienkou dobrej anekdoty je krátky rozsah, vtip a nečakaná pointa.
2. Aforizmus – je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú všeobecne platnú myšlienku.
3. Hlavný myšlienka/autorský zámer/ a téma tvoria obsah literárneho diela. Na vyjadrenie hl. myšlienky prostredníctvom určitej témy si autor vyberá rôzne formy – epické, lyrické alebo dramatické.
4. Ak má báseň základné črty epického rozprávania – príbeh, dej, hrdinu, hovoríme o epickej básni / Samo Chalupka – Branko.
5. Pieseň je najrozšírenejší typ básne, ktorý spája poéziu s hudbou. Člení sa na strofy a vyznačuje sa znakmi poézie/ rým, rytmus, refrén, metafora, epiteton, opakovanie/.
6. Populárna pieseň je určená širokým vrstvám obyvateľstva. V texte vyjadruje pocity generácie a doby, v ktorej vzniká. Hudba zväčša podlieha módnemu vkusu./ Jožo Urban – Voda, čo ma drží nad vodou, Boris Filan – Mláďatá, Kamil Peteraj – Mince na dne fontán
7. Dobrodružná literatúra sa vyznačuje pútavým dejom, ktorý je vrstvený do prekvapujúcich dramatických situácií. Zdôrazňuje moment nebezpečenstva. / Ernst Hemingway – Starec a more, František C. Kubernát – Rysie kože/
8. Historická literatúra čerpá námety z dávnej minulosti, zobrazuje jednotlivca, spoločenské udalosti. Historické fakty a udalosti prispôsobuje autor svojmu zámeru./ román Jána Hrušovského – Jánošík/ Ak v diele použije námet z minulosti a vyznačuje sa aj dobrodružným dejom, hovoríme o historicko – dobrodružnom románe.
9. Napätie a dramatické situácie vytvára autor pomocou krátkych viet, jednoduchých súvetí, nedopovedaných výpovedí, zvolacích a opytovacích viet.
10. Western – je dobrodružné epické dielo, ktoré čerpá námet z čias osídľovania Divokého západu, z prostredia kovbojov, Indiánov a jeho hlavnou myšlienkou je boj za spravodlivosť./ Karl May – Šľachetnosť Old Shatterhanda, Poklad na striebornom jazere/
11. Robinsonáda – je dobrodružné epické dielo, ktorého témou je boj jednotlivca/malej skupiny/ za záchranu života na opustenom mieste. Jeho názov vznikol podľa hl. postavy románu Daniela Defoa: Robinson Crusoe.
12. Dievčenský román – je svojím obsahom určený najmä dievčatám. Hlavnou postavou je hrdinka, ktorá pri prekonávaní istých životných prekážok objavuje a nadobúda určité mravné hodnoty. Orientuje sa na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na školu a rodinu./ Lucy Maud Montgomeryová – Anna zo Zeleného domu, Klára Jarunková – Jediná, Jana Šrámková – Biela stužka v tvojich vlasoch, Alta Vášová – Joja, Jojka, Tibor; Niekto ako ja/
13. Biografický román – je dielo, v ktorom autor vychádza zo životopisných prameňov. Ak nemá dostatok faktografických údajov, dopĺňa ich nielen údajmi z historickej skutočnosti, ale aj vlastnou fikciou/ Ľudo Zúbek – Skrytý prameň, Nora Baráthová – Študent/.
14. Detektívna literatúra – detektívka – je súhrnné označenie pre určitý typ populárnej literatúry. Druhovo patrí k epike. Základným znakom detektívky je dejovosť a jednoduchá kompozícia založená na zločine a pátraní po páchateľovi. Ďalším znakom je motív záhady, ktorý rieši detektív. / Agatha Christie – Diomedove kone/ hl. postava Hercule Poirot/
15. Príbehy zo života detí: Martin Kukučín – Z teplého hniezda, Jozef Gregor – Tajovský – Do konca, Jozef Cíger – Hronský – Do školy, Belo Kapolka – Pre teba sa postavím proti svetu, Dušan Kováč – Prorok a snežný pes, Rudolf Dobiáš – Požiar
16. Situačná, charakterová a slovná komika: humorné a smiešne miesta, ktoré vznikajú pri určitej situácii – situačná komika, ak komicky pôsobia postavy lit. diela – charakterová komika, ak smiešnosť spočíva vo výbere a použití slov – slovná komika.
17. Literatúra faktu – je literatúra, ktorá spracúva dokumentárne materiály, vedecké fakty a historické udalosti, pričom využíva výrazové prostriedky a postupy beletrie. Od umeleckej literatúry sa odlišuje opisom skutočnej udalosti, vedecky poznanej a overenej, nie udalosti vymyslenej./ František Gel – Premožiteľ neviditeľných dravcov, hl postava Louis Pasteur, Ladislav Švihran – Príbehy , v ktorých sa poznáme, hl. postava Ezop, Ľudo Zúbek – Prečo tu nie je Karl May?, Peter Štrelinger – Zbojnícka mladosť, hl. postava Ľudo Ondrejov.
18. Dramatické umenie: film – je dramat. žáner vybudovaný na jednote obrazu, slova, hudby a zvuku. Predpokladom dobrého filmu je literárny a technický scenár a spolupráca scenáristu, režiséra, hercov a ostatných pracovníkov. Film môže byť celovečerný, krátky, hraný, animovaný, prírodopisný, dokumentárny. / Sokoliar Tomáš – film spracovaný na literár. námet povesti J. Cígera – Hronského/
19. Tlevízna hra – je dramat. žáner, technické audiovizuálne umenie, v ktorom sa kladie dôraz na sluchové vnímanie textu. Divák sa musí sústreďovať na dialógy a na detaily, vykreslenie charakteru postáv.
20. Rozhlasová hra – literárno – dramatický žáner, ktorý využíva iba zvukové prostriedky – slovo a zvuk.
21. Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza. Najväčšími zmenami prešla v 20. storočí. Delíme ju na 4 kategórie, a to podľa funkcie zrakového a sluchového princípu: a/ divadlo, b/ film, c/ televízna hra, d/ rozhlasová hra.
8.ROČNÍK
1. Lyrika – je základný literárny druh. Jej pôvod nájdeme v ľudovej piesni. V lyrickej poézii sa autor stotožňuje s hrdinom, svoje myšlienky, pocity a nálady vyjadruje prostredníctvom lyrického hrdinu.
2. Ľúbostná poézia sa spočiatku šírila len ústnym podaním / Dobrú noc, má milá, Červené jabĺčko/, neskôr nachádzame jej zápisy v súkromných zbierkach v kódexoch. Často nepoznáme jej autora – je anonymná Sivé oči, sivé jako tá mrákava/. Autorská ľúbostná poézia je veľmi rozšírená. V nej sa autori rôznych období a smerov vyznávajú zo svojich citov k milej, k vlasti, k prírode a často sa tieto city navzájom prelínajú: Ján Kollár: Slávy dcera, Ľudovít Štúr: Rozžehnání venovaná Márii Pospíšilovej, Janko Kráľ: Moja pieseň, ponáška na ľudovú slovesnosť, Andrej Sládkovič: Marína, Ján Smrek: Básnik a žena, a iné.
3. Populárna pieseň venovaná téme lásky: Miroslav Válek + Miro Žbirka: Jesenná láska, evergreen Modrá ruža od Pavla Braxatorisa a aj Rodný môj kraj
4. Básnik využíva rôzne výrazové prostriedky: TRÓPY a FIGÚRY. Trópy predstavujú skupinu výrazových prostriedkov, ktoré nepriamo označujú predmety alebo javy a na základe podobnosti prenášajú pomenovania z jedného javu na druhý: epiteton, metafora, alegória, personifikácia, metonymia, symbol/ vzniká na základe zaužívaného označenia – kominár – šťastie, srdce – láska/, prirovnanie. Figúry tvoria estetickú funkciu v básnickom i prozaickom texte. Rozlišujeme: zvukové figúry – aliterácia/ vzniká opakovaním rovnakých alebo zvukovo podobných hlások, slabík/, slovné figúry – anafora/vzniká opakovaním rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet/, rečnícke figúry – rečnícka otázka, rečnícke zvolanie.
5. Lyrizovaná próza – literárny smer 20. stor., ktorý zachováva v prozaickom texte znaky poetiky – rytmus viet, básnické trópy, rozprávkový motív a pod. / Margita Figuli: Tri gaštanové kone/
6. Próza zo života mladých: Ján Kalinčiak: Púť lásky, Jroslava Blažková: Môj skvelý brat Robinzon, Peter Holka: Normálny cvok, Sheila Hockenová: Ema a ja, William Saroyan: Chudobní,
7. Kompozícia – je usporiadanie tematických a jazykovo – štylistických prostriedkov do jedného systému. V epickom diele sa kompozícia rozvíja od témy, postavy a prostredia. Vonkajšiu kompozíciu tvoria kapitoly a diely, v básni strofy a spevy, v dramatick. diele výstupy a dejstvá.
8. Konflikt – je rozpor medzi jednotlivými postavami v texte. Nastoluje sa na pozadí viny a trestu.
9. Expresívne slová si autor vyberá na vyjadrenie svojho postoja. Môžu byť kladné – deminutíva alebo záporné – pejoratíva, vulgarizmy. Pomáhajú autorovi charakterizovať postavu.
10. Sci – fi – literatúra, ktorá čerpá z poznatkov vedy a techniky a stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať, sa nazýva vedecko – fantastická. Jules Verne: Cesta na Mesiac, Cesta do stredu Zeme a iné. Jozef Repko: Kolónia Lambda Pí, Karel Čapek: R.U.R.
11. Denník – literárne dielo monografického charakteru písané formou denných záznamov. Autor v nich zachytáva udalosti a zážitky z osobného a spoločenského životy./ dobrodružný cestopis Mórica Baňovského, zápisky o deťoch Eleny Maróthy – Šoltésovej, Tajný denník Adriana Molla./
12. Paródia – je komická až satirická napodobenina literárneho diela zachytávajúca jeho vážnu formu. Vzniká tak, že do nového diela sa preberú obsahové alebo formálne znaky pôvodného diela v zveličenej podobe so zámerom zosmiešniť ho./ Marián Vanek: O Ganéšovi, Nataša Tanská : Vyznáte sa v tlačenici? / Úvod do šťukológie/, Dušan Mitana: Môj rodný cintorín./
13. Literatúra faktu: Matej Bel: Zvolenská stolica, Matúš Kučera: Konštantín a Metod, Vojtech Zamarovský: Na počiatku bol Sumer, Slová, slová, slová, Jana Skladaná: Slová z hlbín dávnych vekov, Vladimír Ferko, Andrej Ferko: Ako divé husi
14. Muzikál – je žáner hudobného divadla, ktorý je syntézou slovesného textu, hudby, spevu a tanca./ Na skle maľované, Cyrano z predmestia, a iné./
15. Inscenácia – premena literár. diela na divadelnú alebo televíznu hru.
16. Relácia – časť programu, ktorá môže mať podobu správy, oznámenia, predstavenia. Majú rôzny obsah – zábavná r. poučná, súťažná r., zmiešané typy relácií – súťažno – zábavná, náučno – zábavná
