Deti sa tam najedli, ešte si aj domov zobrali. Doma peňazí nebolo. Čo aj žena zarobila, otec prepil. Nevesta ju aj nahovárala, aby sa vrátila, no ona odmietla. No zvrtli sa pomery a pečením chlebíka si už na živobytie ťažko zarábala. Odišla na Dolniaky na repu. A si aj zarobila. Aby peniaze nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky prehajdákal. Nemal nič, nemali mu čo vziať, no sľúbil, že všetko vráti. No čo starej Pôstkovej iné ostávalo, dala sa zasa na pečenie chleba. Ešte tej zimy, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. Jednou rukou na chlieb nezamiesi. Komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Niekto to oznámil na obci a richtár ju dal k doktorom do špitála. Keď sa o tom dopočul jej syn, v opilosti sa vybral za ňou a vzal ju k sebe domov. Rozľútostený ju uložil na teplé miestečko a ona ho hladila rukami po hlave. Keď sa ruka zahojila, ešte tri krát šla do repy. Vrátila sa do banky, vrátiť dlžobu aj s interesami, lebo to nestihla na čas. Keď sa jej bankár opýtal, že či to je zo zárobku, odvetila, že nie, že to perinku predala a zárobok si odložila na pohreb.

DOSLOV: Poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh.
Typickým znakom Tajovského poviedok je, že sám autor je zúčastnený v deji. Táto poviedka je príkladom. Je to smutný príbeh zlej situácie na Slovensku. Autor v nej vyzdvihuje čestnosť, pracovitosť a statočnosť. Zosobnením týchto vlastností je mamka Pôstková.