Samuel Beckett- Čakanie Na Godota

Samuel Barclay Beckett
[13.4.1906-22.12.1989]

Samuel Beckett, írsky prozaik a dramatik (tvoriaci v angličtine aj vo francúzštine), jedna z určujúcich osobností literárnej avantgardy 20. storočia a významný tvorca tzv. absurdného divadla, prišiel na svet 13. apríla roku 1906 v írskom Dubline v bohatej, protestantsky založenej rodine.

Vzdelanie získaval Beckett najprv na prestížnych stredných školách v rodnom Dubline, v štúdiách potom pokračoval na tiež dublinskej jezuitskej Trinity College (v rokoch 1923- 1927 tu študoval právo a európske jazyky ).

Po štúdiách pôsobí Beckett krátký čas ako učiteľ v Belfaste, v roku 1928 potom odchádza do Francúzska, kde prednáša angličtinu (mimo iné aj na parížskej Sorbonne).

V roku 1930 sa Samuel Beckett vrátil do rodného Írska, kde sa potom, čo u neho prepukli ťažké depresívne stavy, načas ocitol v psychiatrickej liečebni. Po liečbe niekoľko rokov cestoval po Európe.

V roku 1938 Samuel Beckett opustil Írsko a za svoju novú vlasť prijal Francúzsko. Po prepuknutí druhej svetovej vojny a okupácii Francúzska hitlerovským Nemeckom se Beckett aktívne zapojil do francúzskeho hnutia odporu. V roku 1942- potom, čo mu za túto činnosť hrozilo zatknutie gestapom- odišiel do južného Francúzska, kde až do konca vojny žil na dedine a živil sa ako roľník.

Po skončení druhej svetovej vojny sa Beckett vrátil do Paríža, ktorý sa potom až do konca jeho života stal jeho domovom.

Ako literát začína Samuel Beckett tvoriť už niekedy po svojom prvom príchode do Paríža roku 1928 - v tejto dobe sa stretáva s ďalším írskym velikánom Jamesom Joycom, ktorého dielo (tak isto ako dielo francúzskeho prozaika Marcel Prousta) sa stalo jeho veľkým vzorom.
Beckettov prvý (anglicky písaný) román Murphy, rozpráva príbeh muža, zamestnanca psychiatrickej kliniky, ktorý sa snaží uniknúť z nepriateľského sveta. Na britských ostrovoch bol román odmietnutý, vydania sa dočkal až vo Francúku roku 1938 - román ale nemal veľký úspech, o mnoho lepšie potom nedopadol ani ďalší Beckettov pokus, román Watt (1945, posledné Beckettovo anglicky písané dielo), písaný behom Beckettovho skrývania sa pred gestapom na juhu Francúzska za druhej svetovej vojny.

Autorovi sa v literatúre (a dráme) podarilo preraziť až po vojne- roku 1951 vyšiel prvý diel jeho experimentálnej románovej trilógie, v ktorej Beckett zpracúvava tému nemožnosti (neschopnosti) komunikácie jedinca, ktorý stráca vieru v nejaký vyšší zmysel ľudskej existencie, s okolitým svetom. Prvým dielom tejto trilógie je román Molloy (1951), v tom istom roku vychádza druhý diel- Malone umiera (Malone meurt, 1951) a tretí diel trilógie- Nepomenovateľný (L' Innomable, 1953)- vychádza o ďalšie dva roky neskôr.

Dnes asi nejznámejším dielom autora je dráma Čakanie na Godota, jedna z vôbec najslávnejších drám tzv. absurdného divadla. Z ďalších (už menej známych) divadelných hier je ešte možné spomenúť napr. drámy Koniec hry, Posledná páska či Šťastné dni (1960).
V rok 1969 sa Samuel Beckett stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru.

Samuel Beckett, írsky spisovateľ, autor absurdných drám, rozhlasových a televíznych hier, scenárov a románov, básnik a prekladateľ umrel koncom roku 1989 v Paríži.


Čakanie Na Godota


„ Neviem vysvetliť svoje hry. Každý si musí nájsť vysvetlenie pre seba samého.”
—Samuel Beckett,


Čakanie Na Godota je hra Samuela Becketta v ktorej dve postavy čakajú na príchod istého Godota, ktorý sa ale nedostaví. Neprítomnosť Godota, ako aj mnohé iné aspekty hry viedli od jej uvedenia k mnohým rôznym vysvetleniam. Hra bola zvolená za najvýznamnejšiu anglicky písanú hru 20. storočia.


Útvar: absurdná dráma (s podtitulom tragikomédia v dvoch dejstvách)


Vznik: 1948- 1949
(originál- En Attendant Godot, neskôr ju sám autor preložil do angličtiny- Waiting For Godot, napísaná po románoch Molloy a Malone Umiera, ale ešte pred románom Nepomenovateľný,
uvedená roku 1953)


Hlavné postavy:
Vladimir (Gigi) a Estragon (Gogo)- dvaja tuláci (klauni), ktorí sa neustále rozchádzajú a schádzajú. pričom spolu čakajú na príchod Godota. Majú veľmi blízky vzťah- dobre a dlho sa poznajú a síce si niekedy pekne lezú na nervy, navzájom sa potrebujú. Ich rozhovory bývajú nezmyselné a neduchaplné. Aj napriek tomuto sa však dá povedať, že Vladimír je z tejto dvojice rozumnejší, zatiaľ čo Estragon je ten zmätenejší a nerozhodnejší.

Pozzo a Lucky- ďalšia dvojica, ale tentokrát vo vzťahu pán (Pozzo) a služobník (Lucky). Pozzo vodí Luckyho na povraze a Lucky na sebe vláči množstvo Pozzovej batožiny, ktorá ho ťahá k zemi. V prvom dejstve je Pozzo na Luckyho veľmi surový a vyhlasuje, že jeho sluha je od neho závislý a povýšenecky sa správa aj k tulákom. V druhom dejstve Pozzo oslepne a Lucky onemie- a síce Pozzo stále vláči Luckyho na povraze a tvári sa ako jeho pán, v podstate Luckyho iba nasleduje a keď spadne Lucky, stiahne so sebou aj svojho pána. Teraz potrebuje aj pomoc od Vladimíra a Estragona, lebo keď spadne na zem, nemá ho kto iný okrem nich zdvihnúť.

Mená týchto štyroch postáv (Vladimír, Estragon, Pozzo, Lucky) majú rozličné pôvody- slovanský, francúzsky, taliansky a anglický, čo môže poukazovať na to, že autor si vie v ich situácii predstaviť kohokoľvek, nezávisle na národnosti.

Chlapec- chlapec, ktorý príde v prvom aj v druhom dejstve s odkazom od Godota že dnes večer nepríde, ale určite príde zajtra.

Godot- je postava, ktorá sa v hre vôbec neobjaví, nevieme kto je, ani prečo ho Vladimír s Estragonom čakajú. (Môžeme sa však domnievať, že symbolizuje akési spasenie, či vykúpenie, na ktoré tieto postavy čakajú (možná spojitosť mena Godot s angl. slovom God, teda Boh))


Miesto deja: cesta so stromom


Trvanie deja: odohráva sa počas dvoch dní- každé dejstvo predstavuje jeden večer
V hre je ale viacero náznakov, že táto scéna (dlhé čakanie a potom odkaz) sa odohráva každodenne už dlhší čas- napríklad v oboch dejstvách sa klauni chlapca pýtajú, či tu nebol už včera a on odpovedá, že nie. Alebo stretnutie sa tulákov s Pozzom a Luckym v druhom dejstve sprevádza tento rozhovor:
Vladimír: Tak to je Lucky?
Pozzo: Nerozumiem.
Vladimír: A vy ste Pozzo?
Pozzo: Pravdaže som Pozzo.
Vladimír: Tí istí čo včera?
Pozzo: Čo včera?
Vladimír: Včera sme sa stretli. (pauza) Nepamätáte sa?
Pozzo: Nepamätám sa, že by som sa včera s niekým stretol. A zajtra sa nebudem pamätať, či som niekoho stretol dnes. Nerátajte so mnou, keď sa potrebujete dačo dozvedieť. A dosť už o tom. Hore sa!


Dej:. Dielo nemá nijakú dejovú líniu- je zložené iba z obrovského množstva nezmyselných a nesúvisiacich dialógov


Rozprávač: scénické poznámky


Téma: (pravdepodobne pravidelné) čakanie dvoch klaunov na príchod Godota


Idea: Toto dielo pravepodopne nemá jednoznačnú hlavnú myšlienku, iba navádza diváka na to, aby sám uvažoval a hľadal odpovede na mnoho naznačených otázok.
( ja za hlavnú myšlienku považujem stratenosť človeka vo svete a čakanie na zázrak)


Motívy:
Čakanie/ pasivita: v postavách Goga a Gigiho- pasívne vyčkávajú Godota

Zabíjanie času: vidno na všetkých dialógoch, ktoré sa v diele vyskytujú- sú zdanlivo nezmyselné, ale aspoň zapĺňajú čas
(citát:
Vladimír: Aspoň nám prešiel čas.
Estragon: Aj tak by prešiel.
Vladimír: Áno. Ale nie tak rýchlo. )

Časová slučka: náznaky opakovania sa deja sa nesú celým dielom

Zmena z pána na chudáka: Pozzo a Lucky- prvý deň sa Pozzo tvári, že je to Lucky, ktorý je od neho závislý a zamýšľa ho predať. V druhom dejstve ho ale nasleduje, aj keď Lucky je ešte nemožnejší ako predtým (je nemý).


Morfológia: veľa slovies, častice


Syntax: jednoduché vety, zvolania, otázky....
zaujímavá je časť hry, v ktorej Lucky uvažuje na povel- ide o veľmi dlhý monotónny monológ v ktorom nie sú použité žiadne interpunkčné znamienka


Lexika: prevažne stredná štýlová vrstva, miestami nižšia (niekoľko vulgarizmov) , vyššia štýlová vrstva je použitá v časti, kde Lucky uvažuje na povel- slová sú však miestami prerušované zakoktaním sa, či nezmyselnými citoslovciami, opakovaním slov...


Kompozícia: dve dejstvá


Citát:
(úryvok zo začiatku knihy)
Estragon: Už tu mal byť.
Vladimír: Nepovedal, že určite príde.
Estragon: A ak nepríde?
Vladimír: Vrátime sa zajtra.
Estragon: A potom napozajtra.
Vladimír: Možno.
Estragon: A tak ďalej.
Vladimír: To znamená, že až...
Estragon: Až kým nepríde
Vladimír: Si nemilosrdný.
Estragon: Boli sme tu už včera.
Vladimír: To sa teda mýliš.
Estragon: Čo sme robili včera?
Vladimír: Že čo sme robili včera?
Estragon: Áno.


(úryvok zo stredu knihy)
Vladimír: Čo urobíme tu a teraz, o tom treba premýšľať. Máme šťastie, že to vieme. Áno, v tomto nesmiernom zmätku je len jedno jasné: čakáme, že príde Godot.
Estragon: To je pravda.

(úryvok z konca knihy)
Estragon: Didi.
Vladimír: No?
Estragon: Ja už takto ďalej nevládzem.
Vladimír: To sa len tak hovorí.
Estragon: Čo keby sme sa rozišli? Možno by to bolo lepšie.
Vladimír: Zajtra sa obesíme. (Pauza) Ak, pravda, nepríde Godot.
Estragon: A ak príde?
Vladimír: Budeme spasení.