Vincent Šikula - S Rozarkou

Vincent Šikula

* 19. 10. 1936, Dubová
† 16. 06. 2001, Modra

Bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež.

1956 – 1959 – študoval na Hudobnej pedagogickej škole
1961 – 1964 – pracoval ako učiteľ v Modre
1967 – 1968 – pracoval ako redaktor v časopise Romboid
1969 – 1973 – pracoval ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe
1973 – 1992 – bol redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ
1994 – 1999 – bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov
1979 – bol mu udelený titul Zaslúžilý umelec

Narodil sa v roku 1936 v Dubovej, mal jedenásť súrodencov. Väčšina z nich bola tiež hudobne alebo lyricky nadaná. Debutoval s knihou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšla aj ďalšia poviedková kniha, Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Napísal románovú trilógiu, knihy Majstri, Muškát a Vilma. Dej sa odohráva v západoslovenskej dedine Okoličné, kde žije rodina tesárov:
„Štyria boli: majster a jeho traja synovia. Ľudia ich mali radi a radi o nich hovorili.“
„Najstarší syn, Jakub, mal už na krku tridsiatku. Prostredný bol o štyri roky mladší, volal sa Ondrej. Imrich bol najmladší, ale i on už mal vojenčinu za sebou.“
Kompozičným ťažiskom je tesársky majster Guldán, jeho traja synovia a nevesta Vilma. Rozprávanie ale zahŕňa desiatky ďalších postáv, ktoré spolu vytvárajú predstavu života ľudí v 40. rokoch. Na osudoch hlavných hrdinov chce dokázať, že aj takí neznámi a bezvýznamní ľudia ako Guldánovci sa môžu zúčastňovať na tvorbe dejín.

Tvorba bola na témy vojny, zážitky zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi, povojnové obdobie, príbehy spojené s jeho rodným krajom a domovom.
„Každú prózu píšem inak. Niektorá poviedka sa rodí priam na ulici. Odrazu si na niečo spomeniem, alebo niečo počujem.“ Vincent Šikula

„Mojou hlavnou témou je téma domova. Vlastne stále píšem o domove. Niekomu by sa mohlo zdať, že mi táto jediná téma zväzuje ruky, no ja tvrdím, že je to opačne.“ Vincent Šikula

Z kritických reflexií o Šikulovej tvorbe:

„Šikula je dedinčan. Pozná modernú literatúru, vie komponovať príbeh, ale ostáva na hony vzdialený vyšpekulovanej kaviarenskej literatúre, v jeho príbehoch je čosi dedinsky samozrejmého, prostého a čistého.“ Dušan Kužeľ

„Tretie knižočka S Rozarkou, skoro prstom ukazuje, kde asi hľadať možnosti a potenciu modernej prózy.“ Ivan Kadlečík

„Autor Rozarky je ľudovým rozprávačom a súčasne je moderný epik. Príbeh je jadro, lyrika aróma a korenie.“ Ivan Kadlečík

„Povieme, že skoro všetky Šikulove prózy sú vlastne vnútorným monológom; povieme, že táto tendencia je od knihy ku knihe zrejmejšia.“ Pavel Vilikovský


Tvorba:

Próza pre dospelých, napr.: Na koncertoch sa netlieska, S Rozarkou, Možno si postavím bungalov, Nebýva na každom vŕšku hostinec, Majstri, Muškát, Vilma, Matej, Ornament, Pastierska kapsička...

Poézia pre dospelých, napr.: Z domu na kopci, Zo zanedbanej záhrady, Bubeník september, Za obchodom orgovánu...

Próza pre deti, napr.: Pán horár má za klobúkom mydleničku, Ďuro, pozdrav Ďura, Prázdniny so strýcom Rafaelom, O múdrom kohútikovi, Vladko a pes, Vincúrko...

Scenáre, napr.: Otec ma zderie tak či tak, Ľalie poľné, Zuzanka Hraškovie

Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka sú autobiografické texty ktoré zostavila Šikulova manželka Anna Blahová z autorovej písomnej pozostalosti. Nie je to celkom autobiografia v klasickom zmysle slova – Šikula vlastný životopis nechcel písať, veď svoje zážitky poskrýval v dielach – ide skôr o rôzne náčrty, spomienkové úvahy, poznámky o písaní a denníkové záznamy.

S Rozarkou

Postavy: Ondrej, Rozarka, otec, Siduš
Hl. m.: Ondrej, Rozarka a Mara sú súrodenci. Rozarka je postihnutá, vníma svet detskými očami a veľa vecí nechápe. Ondrej sa snažil vyliečiť ju, podával jej realitu ako rozprávky. Nakoniec to ale s Rozarkou vzdal a poslal ju do ústavu.

Ondrej: starostlivý, poctivý, obetavý, rád rozprával príbehy, spravodlivý
Rozarka: detská, nechápavá, postihnutá, zvedavá, uplakaná, citlivá, tvrdohlavá

Prostredie: dom, Hruškovec, ústav

Štýl: rozprávač je v prvej osobe singuláru, subjektívny (rozprávač je Ondrej)

Obsah:
Dej sa začína cestou Ondreja a Rozarky zo Šenkvíc. V Šenkviciach býva ich sestra Mara, ale tá sa už viac o Rozarku nevedela a ani nechcela starať, a tak ju Ondrej zobral bývať s ním. Nechcel ju dať do ústavu, tak odišiel zo svojej práce a z bytu vo Vrbinke. Rodičia týchto súrodencov boli rozvedení, ale ich mama už umrela. Otec žil v polorozpadnutej chatrči na samote. Rozarke mama veľmi chýbala, dôverovala už len Ondrejovi. Rozarka sa chcela na mamu podobať. Doma mali jednu jej fotografiu, a keď sa na ňu Rozarka pozrela, bola si istá že sa pozerá na seba. Prvý večer si Ondrej všimol že si Rozarka nezhasla svetlo a nešla spať. Išiel teda za ňou a nájde ju plakať. Rozarka plakala za mamou. Ondrej jej ale začal rozprávať o Albínoch a o jeho kamarátoch z detstva...Rozarka sa upokojila, ale nechcelo sa jej spať. Ondrej bol síce unavený, ale zostal v izbe s Rozarkou a rozprávali sa. Až keď sa začalo rozvidnievať, Ondrej si uvedomil že sa rozprávali celú noc. Rozarka hneď vstala, chystala sa ísť rozvážať mlieko. Hneď sa ale s plačom vrátila domov, pretože Siduš sa s ňou nechcel podeliť o debny. Ondrej sa s ním vybral porozprávať a nakoniec sa dohodnú, že každé ráno bude rozvážať aj Rozarka aj Siduš – každý jednu polovicu. V ten večer Ondrej musel zase zostať s Rozarkou, pretože tvrdohlavo tvrdila že sa jej nechce spať. Ondrej jej rozprával o zbojníkovi, o väznici, o spánku a aj o mame. Rozarka sa za mamou zase rozplače. Ondrej ju upokojí často opakovanou vetou z detstva:
„Sojka, kde si?“ (Ondrej)
„Tu som.“ (Rozarka)
V nedeľu spolu varili, a potom poslali chlapca aby odniesol jedlo aj ich otcovi. Keď sa chlapec vrátil, odkázal že otec nadával. O pár dní k nim otec s krikom aj prišiel. Sťažoval sa že poslali len jedlo, a víno nie. Keď mu v nedeľu posielala jedlo ich mama, vždy pribalila aj fľašu vína. Ondrej o tom však nevedel. Otec rýchlo odíde, Ondrej sa rozbehne za ním aby sa s ním porozprával, ale otec sa mu stratil. A tak išiel kúpiť víno a znova poslal chlapca, nech ho otcovi odnesie. Potom sa Ondrej s Rozarkou išli prejsť. Ondrej jej rozpráva o gumipuškách a ako nimi strieľali vtákov. Potom jej porozprával príhodu, ako učiteľ doniesol do triedy vypchatého vtáka a tvrdil že je to hýľ. Ondrej ale vtáky poznal, a tvrdil že je to pinka. S učiteľom sa pohádal a dostal päťku. Na ďalší deň išiel s kamarátmi strieľať do lesa vtákov. Keď konečne natrafil na hýľa, zostrelil ho gumipuškou a odniesol učiteľovi. Učiteľ povedal že pinka a hýľ sú veľmi podobní vtáci, a uznal Ondrejovi za pravdu že vypchatý vták bola pinka. Rozarke sa tento príbeh veľmi páčil. Potom jej porozprával príhodu o kráľovi, ako chodil do Šenkvíc za frajerkou. Keď sa vrátili domov, bola už tma a Ondreja obchádzali driemoty. Rozarka doňho začala štuchať aby nespal. Ondrej sa ale postavil od stola, odišiel do svojej izby a zabuchol za sebou dvere. Snívalo sa mu ako chodili na hrušky a spomínal si na kamarátov z detstva, na učiteľov a na zážitky. Náhle sa zobudil a uvedomil si že Rozarka je pri ňom. Zobudila sa až keď sa Ondrej snažil vstať z postele. Schovala si hlavu pod perinu keď jej Ondrej chcel niečo vyčítať. Po ceste do práce išiel na poštu odoslať list. Písalo sa v ňom o Rozarke, a Ondrej dúfal že sestra pochopí jeho situáciu. Keď sa vrátil domov, povedal Rozarke nech sa nachystá, pretože pôjdu do Hruškovca. Rozarka bola zvedavá a veľa sa vypytovala. Ondrej jej opäť rozprával, tentoraz o žobrákovi Hejgešovi, a potom spomínal ako s kamarátmi chodili stavať cestu. Došli až do Hruškovca za otcom, Ondrej sa s ním chce porozprávať. Otec je ale stále nepríjemný, ani ich nepozval ďalej, len vonku sedeli a občas niečo prehovorili. Ondrej to rýchlo vzdal a aj s Rozarkou sa pobrali naspäť so mesta. Bola už tma, ale na námestí ešte boli deti a pozorovali motýľa. Motýľ poletoval okolo lámp a deti za ho snažili chytiť. Ondrej a Rozarka ich pozorovali, a takisto aj starček ktorý je vždy vo svojom okne. Rozarka povedala že aj ona chce motýľa. Ondrej jej sľúbil že jej motýľov nachytá koľko bude chcieť. Pomyslel si že už jej toho môže nasľubovať hocikoľko. Večer spomínal ďalší príbeh, o strýcovi Dreňovi. Strýco Dreň nosil na chrbte batoh väčší ako on sám, a všetci boli zvedaví čo v ňom je. Vždy chodil rovno cez hory, a nie okľukami po cestičkách. Deti ho prenasledovali, pretože sa hovorilo že je čarodejník a on sa nebránil. Potom Ondrej spomínal ako sa deti dozvedeli že starčeka niekde zavialo a umrel. Dokončil rozprávku o starčekovi a zistil že Rozarka spí. Ondrej odišiel do svojej izby spať. Ešte ani nezadriemal, keď k nemu prišla Rozarka. Ondrej ju poslal preč, ale zase sa rozplakala tak ju už viac neodháňal. Plakala ale len chvíľu, rýchlo zaspala. Ondrej jej na ďalší deň spomenul ústav. Pre Rozarku to nebolo nové slovo. Predstavovala si ústav ako veľkú poschodovú budovu, s plno dverami a izbami. Spýtala sa Ondreja či pôjde do ústavu s ňou. Súhlasil, a začal jej vysvetľovať ako to v ústave vyzerá. Rozarka má plno otázok; ako sa tam dostanú, odkiaľ pôjdu... Ondrej jej odpovedal, a potom jej porozprával o maminej zástere s lupienkami. Nosila ju len na zvláštne príležitosti, alebo zvláštne dni, ako napríklad sviatky. Od lupienkov sa odrážalo svetlo a tak celá zástera žiarila. Rozarka chcela takú zásteru, ale Ondrej nevedel kam sa podela. To isté mu hovorila celý večer, že chce mať zásteru s farebnými blyskáčikmi. Už jej nič nevyvracal, všetko jej posľuboval... že kúpi biele kone, že príde za ňou do ústavu. Ráno odišli z domu, obidvaja tichí. Pred mliekarňou stretli Siduša. Rozarka mu povedala že bude nosiť štyri debny, že ona už roznášať nepôjde. Na námestí ich už čakal autobus, Ondrej Rozarku posúril a ani sa s ňou nestihol rozlúčiť. Príbeh sa končí vetami:
„Iná sestra mi podala prázdne kufre a poslala ma preč. Vyšiel som s tými prázdnymi kuframi a nevedel som, na ktorú stranu sa obrátiť.“