Už v prvej knižke poézie Zradné vody spodné (1940) sa predstavil ako zrelý básnik. Napriek určitým sympatiám k nadrealizmu v slovenskej poézii nestál jednoznačne na jeho pozíciách. Od svojich tvorivých začiatkov viac ako osobné bolesti a smútky zaujímal sa o problémy doby.
Výraznou tematickou vrstvou jeho poézie sa stala najmä vojna. Dotyky s ňou vyúsťujú do pocitov úzkosti, prázdnoty, márnosti, ako vidieť v druhej básnickej zbierke Nioba matka naša (1942). Útočiskom pred vojnovou hrôzou stali sa aj pre neho hodnoty späté z detstvom, rodiskom a matkou. S podobnou tematikou sa môžeme stretnúť v jeho tretej básnickej zbierke Návraty (1944). Zbierka Defilé (1947) je ozvenou na vojnu, Slovenské národné povstanie a oslobodenie. Básnik akoby cítil potrebu ešte raz podať svedectvo o "noci temných výbuchov" a "skvavených obzorov". A tak aj vo výraze jednotlivých básní najčastejšie sa zjavuje práve noc, nálada noci ako vládkyne zla, zabíjania, mŕtvych a smrti.
Básnikovi však nejde len o vonkajšok faktov, al viac mu záleží na odhalení ich podstaty a zmyslu, čo potvrdzuje aj rozsiahly cyklus veršov Panta rei (všetko plynie). Stotožnenie sa s filozofickou pravdou o pohybe a premenlivosti sveta živilo nádej a presvedčenie básnika o skončení vojny. Do utvárajúceho sa prúdu socialistickej poézie včleňuje sa Horov zbierkami Moje poludnie (1952) a Slnce nad nami (1954). Z hľadiska osobného vývinu básnika je poézia týchto zbierok miestom, kde vybojoval zápas o jej socialistickú tvár. Nasledujúca dlhšia báseň Balada o sne (1960) sa zakladá na neobyčajnej básnikovej skúsenosti z vyvraždenia a vypálenia východoslovenskej dediny Tokajík. Charakterom svojej tematiky završuje Horovovu poéziu desu a hrôzy z fašizmu a vojny. Zbierka Vysoké letné nebe (1960) je poéziou návratu domov, do rodného kraja. V čase, keď vyšla, neboli návraty slovenských básnikou do rodného kraja neznámou motivickou vrstvou v ich poézii. Horov však dokázal skúsenosti z poznania východoslovenského zemplínskeho kraja dať osobitú a neopakovateľnú básnickú podobu. Melodický verš a vysoko kultivovaný tvar básne nesú v sebe básnikovu istotu a vyznanie z hlbokej lásky k rodnému kraju i súčasnému životu.
V zbierke Koráby z Janova (1966) spracúva svoje zážitky z Talianska, no zamýšľa aj nad svojou tvorbou a tiež tvornou svojich starších druhov - básnikov. Aj v poézii tejto zbierky sa potvrdilo, že Horov je najumeleckejší a najbásnickejší tam, kde výpoveď lyrického subjektu má presnú veršovú a strofickú formu, ktorá v podstate najlepšie zodpovedá jeho básnickému typu, hlboko sa ponárajúcemu do ľudských problémov svojich čias, vyjadrujúcemu svoj postoj k týmto problémom s pocitom spoluzodpovednosti za to, čo sa okolo neho deje. Básnickú tvorbu Pavla Horova za jeho života uzavrela zbierka Ponorná rieka (1972), odrážajúca vzťah k základným otázkam ľudského bytia.
Významové vrstvy jednotlivých básní sú výsledkom reagovania básnika na javy a veci okolo neho, výsledkom zamýšľania sa nad otázkami života, na ktoré dopadol tieň smrti. Pri takom stanovisku podstatná časť zbierky vyznieva ako reflexívna súvaha života, jeho rekapitulácia. Všeobecný vzťah života a smrti ozvláštňuje tu básnik sondami do vlastného vedomia, čím vzniká výpoveď hlboko osobná, ľudská a presvedčivá. Tak básnik nadviazal na vlastnosti a hodnoty svojej predchádzajúcej tvorby, ktorú obohatil o nové motivické vrstvy.
