Čierny orlík skáče po halúzkach,
po halúzkach vysokého duba.
Pokoj mu už zanechal srdiečko,
to srdiečko mladé v mladých prsiach.
Už ho vrelé túžby rozrývajú —
a sadne si na vrchovec duba
a prebíja ostrými očkami
tú vysokú belavosť nebeskú: —
a zamútia sa mu očká bystré,
očká bystré sťa dve krištáľové
vyvieračky blatnivým prívalom. —
A zástene temne sťa povodeň:
„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!
hor’ ma tiahne nad túto čiernu zem,
hor’ do výšin z rannej hmly šedivej!
Ale krídla treba ta široké,
treba švihlé ako tá šablička —
a ja nemám ešte len krídelcia,
len krídelcia mladé — a v nich malé —
hoj, maličké ešte len pierečká!
A ja bych sa sťa hrudka rozpadol! —“
Po vysokých skalách skáče šuhaj,
šuhaj mladý, bystrý ako jeleň.
Pokoj mu už zanechal srdiečko,
to srdiečko mladé v mladých prsiach.
Už ho vrelé túžby rozrývajú —
a zastane na končiari skaly —
a hlávku mu to zlaté slniečko,
to slniečko zlaté bozkávalo.
Očkom mieri na lúčku zelenú;
ale viacej pozerá na lúčke,
na zelenej lúčke tátošíka —
a preberá očkom plameňovým
tú vysokú belavosť nebeskú.
A zamúti sa mu očko bystré,
očko bystré ako jasné nebo,
sťa to nebo oblakmi čiernymi.
Napnú sa mu prsia, prsia mocné
a vytisnú tajomné vzdychnutie,
oj, vzdychnutie ťažké z úst plamenných,
sťa Rimavy tichej šuchotanie:
„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!
hor’ ma tiahne z tejto čiernej zeme,
hor’ do výšin z tejto hmly raňajšej!“
Vtom zaplače stemna čierny orlík —
šuhaj vrhne očkom na tú stranu,
očkom bystrým, očkom sokolovým,
a zavolá hlasom temných hromov:
„Hoj, orlíček, ty plačeš za výškou,
za belavou výškou, kde otcovia,
kde otcovia tvoji lietavajú! —
Hoj, ty by si roztrhal reťaze,
ktorými ťa táto čierna hruda,
čierna hruda k sebe priťahuje,
keby si mal sily v svojich krídlach!
Ty by si ma vykrútil vysoko,
keby si mal v krídlach tuhé perá!
Hoj, hor’ sa! ja mám už ruky silné,
v rukách silných ligotnú šabličku!
Poroztínam tie reťaze ťažké,
ktorými zem čierna priťahuje,
priťahuje k sebe ľudí márnych!
Hoj, mladého ja mám tátošíka
a tátošík má už krídla tuhé,
krídla tuhšie ak’ tvoji otcovia!
Vydrapí ma z tých pazúrov zeme,
vyletíme až ta nad slniečko,
nad slniečko s teplými líčkami!“ —
A zaskočí dva ráz kozím skokom —
a prelúči nôžku ponad chrbát,
ponad chrbát mäkký tátošíka —
a rozsekne železné reťaze,
so šabličkou ostrou — až sa ziskrí. —
A letí-letí ponad hory skaly —
a stratia sa pod ním ako vo sne —
a letia — letia, až tak hviždia
mladé krídla bystrého tátoša. —
