a vidí tam v tých belasých vlnách
hrudu čiernu, čiernu sťa tmavá noc:
„Hoj, tátošík! Kde je sivý Dunaj?
Kde sú Tatry s bielymi hlavami?
Kdeže je, ľaľa, tá naša zrutná zem? —
Čože sa to za hrudu tam černie?
Čože je to za mravenčí kopec?“

A tátošík tichým hlasom riekne:
„Táto hruda? to je tá krásna zem!
Miliónom ľudí najmilejšia!
Či vidíš tam koľko mravcov na nej? —
Tí, čo vláčia, čo sa škriabu, bijú,
to sú draví, lační zlatožrúti!
Tí, čo sa tam, ľaľa! škrtia, kolú,
to sú bratia krutí ako tigri! —
A či vidíš tamto tú strakavosť?
To sú zemskí slávni hrdinovia
v devätnástom století: klamári,
to sú ľudidráči aj židovia!
Namier okom bystrým tam v tú stranu,
tým, čo brucho pred čelom chodieva,
to sú pyšní sebci, bruchopasci!

Pozri ešte, ak sa ti nehnusí,
čo sa vláčia, váľajú po bahne,
to sú hnusní zvieratskí opilci!“
A žiaľ stisne srdce šuhajovo
nad tým peklom čiernym, nad smradľavým —
krv sa vzbúri v ňom sťa víchrom more,
oči sa mu iskria ako blesky,
vlasy v ohni mu dupkom stávajú. —

A prerazí hlasom hromov hrozných
tú širokú belavosť nebeskú:
„Hoj, ty hruda čierna, hruda zemská!
Nehodná si ni dobroty božej,
nehodná si ni hnevu božieho!!“
Tajnosť[4] stará zletí mu vtom k ušku
a šopce mu temne ako vetrík,
keď si ihrá s hustými jedľami:
„Nebúrže sa, ty šuhajčok mladý!
Nehnevaj sa — prídu ešte časy,
prídu časy — a to časy zlaté,
že sa hrude reťaze rozprsknú,
a ľudia sa vznesú hor’ do výšin,
hor’ do výšin, do týchto belavých!“

A vyletel — vyletel vysoko,
a vyletel hor’ až k krištáľovým,
k krištáľovým maličkým hviezdičkám:
tie mu prsia krištáľom poliali —
a vyletel k mesiačku bledému:
ten mu šaty ligotne postriebril —
a vyletel k zlatému slniečku:
to mu vlasy dlhé pozlátilo —
a vyletel do tajomných krajov:
tie mu veniec diamantový dali. —
A skloní sa pred tým trónom Boha,
pred tým trónom plameňa večného —
spytuje sa Boha najvyššieho:
„Bože večný! Bože vševedúci!
Či to vždy tak má byť na tej hrude,
na tej hrude biednej, hrude zemskej!“
A zaznie hlas od trónu jasného:
„Ty pretínaš cestu k večnej sláve!
Ty osláviš tú nízku, biednu zem!“

Už vyletel orlík ponad duba
a roztrhol praskom tie reťaze,
tie reťaze ťažké čiernej zeme —
a vyletí hore nad oblaky,
a prezerá belavosť širokú —
a pozerá pod sebou čiernu zem.
Oj, lietava orlík za šuhajom,
za šuhajom bystrým pod hviezdičky;
nevyletí ale nad slniečko
ako šuhaj na tátošíkovi —
len sa krúti ponad čiernou zemou
ako oblak čierny, hromonosný. —

Hoj, raduj sa, nebo, nebo zlaté!
Čiernej zemi reťaze praskajú!
A lietajú si bystrí šuhaji
hoj, do výšin belavých s hrdinom,
hoj, s hrdinom Bohom osláveným!
Tam sa tešia — ich spevy lietajú,
tam lietajú po vlnách belastých! —
Radujte sa zaslepnutí ľudia,
prišiel vám deň zlatý — deň spasenia!!