Čierny orlík skáče po halúzkach,
po halúzkach vysokého duba.
Pokoj mu už zanechal srdiečko,
to srdiečko mladé v mladých prsiach.
Už ho vrelé túžby rozrývajú —
a sadne si na vrchovec duba
a prebíja ostrými očkami
tú vysokú belavosť nebeskú: —
a zamútia sa mu očká bystré,
očká bystré sťa dve krištáľové
vyvieračky blatnivým prívalom. —
A zástene temne sťa povodeň:
„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!
hor’ ma tiahne nad túto čiernu zem,
hor’ do výšin z rannej hmly šedivej!
Ale krídla treba ta široké,
treba švihlé ako tá šablička —
a ja nemám ešte len krídelcia,
len krídelcia mladé — a v nich malé —
hoj, maličké ešte len pierečká!
A ja bych sa sťa hrudka rozpadol! —“
Po vysokých skalách skáče šuhaj,
šuhaj mladý, bystrý ako jeleň.
Pokoj mu už zanechal srdiečko,
to srdiečko mladé v mladých prsiach.
Už ho vrelé túžby rozrývajú —
a zastane na končiari skaly —
a hlávku mu to zlaté slniečko,
to slniečko zlaté bozkávalo.
Očkom mieri na lúčku zelenú;
ale viacej pozerá na lúčke,
na zelenej lúčke tátošíka —
a preberá očkom plameňovým
tú vysokú belavosť nebeskú.
A zamúti sa mu očko bystré,
očko bystré ako jasné nebo,
sťa to nebo oblakmi čiernymi.
Napnú sa mu prsia, prsia mocné
a vytisnú tajomné vzdychnutie,
oj, vzdychnutie ťažké z úst plamenných,
sťa Rimavy tichej šuchotanie:
„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!
hor’ ma tiahne z tejto čiernej zeme,
hor’ do výšin z tejto hmly raňajšej!“
Vtom zaplače stemna čierny orlík —
šuhaj vrhne očkom na tú stranu,
očkom bystrým, očkom sokolovým,
a zavolá hlasom temných hromov:
„Hoj, orlíček, ty plačeš za výškou,
za belavou výškou, kde otcovia,
kde otcovia tvoji lietavajú! —
Hoj, ty by si roztrhal reťaze,
ktorými ťa táto čierna hruda,
čierna hruda k sebe priťahuje,
keby si mal sily v svojich krídlach!
Ty by si ma vykrútil vysoko,
keby si mal v krídlach tuhé perá!
Hoj, hor’ sa! ja mám už ruky silné,
v rukách silných ligotnú šabličku!
Poroztínam tie reťaze ťažké,
ktorými zem čierna priťahuje,
priťahuje k sebe ľudí márnych!
Hoj, mladého ja mám tátošíka
a tátošík má už krídla tuhé,
krídla tuhšie ak’ tvoji otcovia!
Vydrapí ma z tých pazúrov zeme,
vyletíme až ta nad slniečko,
nad slniečko s teplými líčkami!“ —
A zaskočí dva ráz kozím skokom —
a prelúči nôžku ponad chrbát,
ponad chrbát mäkký tátošíka —
a rozsekne železné reťaze,
so šabličkou ostrou — až sa ziskrí. —
A letí-letí ponad hory skaly —
a stratia sa pod ním ako vo sne —
a letia — letia, až tak hviždia
mladé krídla bystrého tátoša. —
A zamieri dolu zrakom ostrým —
a vidí tam v tých belasých vlnách
hrudu čiernu, čiernu sťa tmavá noc:
„Hoj, tátošík! Kde je sivý Dunaj?
Kde sú Tatry s bielymi hlavami?
Kdeže je, ľaľa, tá naša zrutná zem? —
Čože sa to za hrudu tam černie?
Čože je to za mravenčí kopec?“
A tátošík tichým hlasom riekne:
„Táto hruda? to je tá krásna zem!
Miliónom ľudí najmilejšia!
Či vidíš tam koľko mravcov na nej? —
Tí, čo vláčia, čo sa škriabu, bijú,
to sú draví, lační zlatožrúti!
Tí, čo sa tam, ľaľa! škrtia, kolú,
to sú bratia krutí ako tigri! —
A či vidíš tamto tú strakavosť?
To sú zemskí slávni hrdinovia
v devätnástom století: klamári,
to sú ľudidráči aj židovia!
Namier okom bystrým tam v tú stranu,
tým, čo brucho pred čelom chodieva,
to sú pyšní sebci, bruchopasci!
Pozri ešte, ak sa ti nehnusí,
čo sa vláčia, váľajú po bahne,
to sú hnusní zvieratskí opilci!“
A žiaľ stisne srdce šuhajovo
nad tým peklom čiernym, nad smradľavým —
krv sa vzbúri v ňom sťa víchrom more,
oči sa mu iskria ako blesky,
vlasy v ohni mu dupkom stávajú. —
A prerazí hlasom hromov hrozných
tú širokú belavosť nebeskú:
„Hoj, ty hruda čierna, hruda zemská!
Nehodná si ni dobroty božej,
nehodná si ni hnevu božieho!!“
Tajnosť[4] stará zletí mu vtom k ušku
a šopce mu temne ako vetrík,
keď si ihrá s hustými jedľami:
„Nebúrže sa, ty šuhajčok mladý!
Nehnevaj sa — prídu ešte časy,
prídu časy — a to časy zlaté,
že sa hrude reťaze rozprsknú,
a ľudia sa vznesú hor’ do výšin,
hor’ do výšin, do týchto belavých!“
A vyletel — vyletel vysoko,
a vyletel hor’ až k krištáľovým,
k krištáľovým maličkým hviezdičkám:
tie mu prsia krištáľom poliali —
a vyletel k mesiačku bledému:
ten mu šaty ligotne postriebril —
a vyletel k zlatému slniečku:
to mu vlasy dlhé pozlátilo —
a vyletel do tajomných krajov:
tie mu veniec diamantový dali. —
A skloní sa pred tým trónom Boha,
pred tým trónom plameňa večného —
spytuje sa Boha najvyššieho:
„Bože večný! Bože vševedúci!
Či to vždy tak má byť na tej hrude,
na tej hrude biednej, hrude zemskej!“
A zaznie hlas od trónu jasného:
„Ty pretínaš cestu k večnej sláve!
Ty osláviš tú nízku, biednu zem!“
Už vyletel orlík ponad duba
a roztrhol praskom tie reťaze,
tie reťaze ťažké čiernej zeme —
a vyletí hore nad oblaky,
a prezerá belavosť širokú —
a pozerá pod sebou čiernu zem.
Oj, lietava orlík za šuhajom,
za šuhajom bystrým pod hviezdičky;
nevyletí ale nad slniečko
ako šuhaj na tátošíkovi —
len sa krúti ponad čiernou zemou
ako oblak čierny, hromonosný. —
Hoj, raduj sa, nebo, nebo zlaté!
Čiernej zemi reťaze praskajú!
A lietajú si bystrí šuhaji
hoj, do výšin belavých s hrdinom,
hoj, s hrdinom Bohom osláveným!
Tam sa tešia — ich spevy lietajú,
tam lietajú po vlnách belastých! —
Radujte sa zaslepnutí ľudia,
prišiel vám deň zlatý — deň spasenia!!
