Barok sa v slovenskej literatúre datuje v rokoch 1650 – 1780. Bolo to obdobie, kedy sa Slovensko ešte ani nestihlo spamätať z tureckých vpádov a už sa zaoberalo priebehom a následkami protihabsburských povstaní, politikou Habsburgovcov a náboženskými vojnami. Celú túto pochmúrnu situáciu doplnil hlad, epidémie a mor, čo u človeka vyvolalo silný pocit ohrozenia a zároveň túžbu dostať sa z tejto krízy. Všetko sa odzrkadlilo v množstve barokových protikladov, ktoré sa v slovenskom prostredí špecifikovali. Hlavným protikladom u nás bola reformácia a protireformácia. Okrem náboženskej oblasti tieto aktivity zasiahli aj politickú a kultúrnu oblasť.
Protestanti a katolíci sa na jednej strane navzájom prenasledovali, na druhej strane sa usilovali o to, aby pre svoju konfesiu získali ľudí kultúrnou osvetou, pôsobivou literatúrou a dobrými školami. Evanjelická cirkev mala oporu v bratislavskom lýceu a v prešovskom kolégiu. Katolícka cirkev sa orientovala na univerzitu v Trnave, ktorá bola v čase svojho vzniku jediná na Slovensku a zároveň jediná v celom Uhorsku. Založil ju arcibiskup Peter Pázmaň – jeden z najúspešnejších reformátorov na Slovensku. Veľkú zásluhu v rozvoji školstva a osvety medzi ľuďmi mali jezuitské, piaristické a františkánske rehole, ktoré prispievali k šíreniu vzdelanosti zakladaním tlačiarní (tlačiareň v Levoči, univerzitná tlačiareň v Trnave).
Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie už ako literárneho jazyka. Objavuje sa väčšia pestrosť žánrov, určená pre širokú verejnosť: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.
Náboženskú barokovú poéziu reprezentovala duchovná lyrika, sústreďovaná prevažne v spevníkoch. Evanjelická duchovná poézia sa rozvinula v barokovosti o čosi menej ako katolícka. Katolícka sa odvážnejšie približovala k ľudovým vrstvám v používaní ľudového jazyka a to tým, že čerpala z domácich zdrojov.
Krstným menom Martin, rehoľným Hugolín sa narodil ll. ll. 1712 v oblasti poľsko-slovenského pohraničia, podľa záznamov v Czarnom Dunajci. Zo zápisov františkánov o novicoch sa dozvedáme, že od ranného detstva ho vychovávali v Trstenej. Avšak nie je známe, z akej rodiny pochádza. Sú len domnienky, že malý Martin sa do slovenského prostredia dostal ako úplná sirota. Trstená je miestom, kde Hugolín získal základy vzdelania. Miestom jeho stredoškolských štúdií bola pravdepodobne Žilina, ale jeho meno sa objavuje aj v programe ružomberského gymnázia. Aj keď sú údaje sporé, umožňujú predpokladať, že Gavlovič nadobudol úplné stredoškolské vzdelanie „ studia humaniora“. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole minoritov salvatoriánskej provincie, čo bolo priam určujúce z hľadiska výkladu jeho diela. Absolvoval kurz filozofie a neskôr štúdium teológie v Žiline.
Po skončení štúdií sa stal kňazom (pátrom). Prvým pôsobiskom sa mu stal kláštor v Žiline a v Beckove. Následne bol preložený do mestečka Pruské. V roku 1745 ho postihla pľúcna choroba a kláštorný „chirurgus“ mu naordinoval pravidelné užívanie žinčice a odvarov liečivých bylín, spojené s pobytom v horskom prostredí. V tom čase bola táto terapia populárna a relatívne úspešná. Gavlovič nasledujúce jarné a letné mesiace trávil na salašoch pruštianskeho panstva. V okolitých mestečkách pastoračne vypomáhal na farách. Posledných 12 rokov svojho života prežil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach, kde 4. júna 1787 zomrel. Pochovali ho v krypte kláštora v Pruskom. Naplnila sa tak jeho predtucha, ktorú vyslovil v prvom dvojverší vlastného latinského „vergiliovského“ epitafu :
Zrodil ma Dunajec Czarny, Trstená živila ma,
ak bude Božia vôľa, Pruské mi poskytne hrob ...
