Barok sa v slovenskej literatúre datuje v rokoch 1650 – 1780. Bolo to obdobie, kedy sa Slovensko ešte ani nestihlo spamätať z tureckých vpádov a už sa zaoberalo priebehom a následkami protihabsburských povstaní, politikou Habsburgovcov a náboženskými vojnami. Celú túto pochmúrnu situáciu doplnil hlad, epidémie a mor, čo u človeka vyvolalo silný pocit ohrozenia a zároveň túžbu dostať sa z tejto krízy. Všetko sa odzrkadlilo v množstve barokových protikladov, ktoré sa v slovenskom prostredí špecifikovali. Hlavným protikladom u nás bola reformácia a protireformácia. Okrem náboženskej oblasti tieto aktivity zasiahli aj politickú a kultúrnu oblasť.

Protestanti a katolíci sa na jednej strane navzájom prenasledovali, na druhej strane sa usilovali o to, aby pre svoju konfesiu získali ľudí kultúrnou osvetou, pôsobivou literatúrou a dobrými školami. Evanjelická cirkev mala oporu v bratislavskom lýceu a v prešovskom kolégiu. Katolícka cirkev sa orientovala na univerzitu v Trnave, ktorá bola v čase svojho vzniku jediná na Slovensku a zároveň jediná v celom Uhorsku. Založil ju arcibiskup Peter Pázmaň – jeden z najúspešnejších reformátorov na Slovensku. Veľkú zásluhu v rozvoji školstva a osvety medzi ľuďmi mali jezuitské, piaristické a františkánske rehole, ktoré prispievali k šíreniu vzdelanosti zakladaním tlačiarní (tlačiareň v Levoči, univerzitná tlačiareň v Trnave).

Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie už ako literárneho jazyka. Objavuje sa väčšia pestrosť žánrov, určená pre širokú verejnosť: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.
Náboženskú barokovú poéziu reprezentovala duchovná lyrika, sústreďovaná prevažne v spevníkoch. Evanjelická duchovná poézia sa rozvinula v barokovosti o čosi menej ako katolícka. Katolícka sa odvážnejšie približovala k ľudovým vrstvám v používaní ľudového jazyka a to tým, že čerpala z domácich zdrojov.

Medzi ústredné postavy náboženskej barokovej literatúry patril Hugolín Gavlovič. Osudy tohto „podivína 18. storočia“ ako Gavloviča s láskou nazval jeden zo znalcov slovenskej literatúry Štefan Krčméry, dlho sprevádzali nedorozumenia, avšak dodnes sa o Gavlovičovi tradujú mnohé chybné a neoverené údaje z jeho života, pretože jeho „curriculom vitae“ literárna historiografia dopĺňa a spresňuje len postupne z útržkovitých správ zálohovaných dobových prameňov.

Krstným menom Martin, rehoľným Hugolín sa narodil ll. ll. 1712 v oblasti poľsko-slovenského pohraničia, podľa záznamov v Czarnom Dunajci. Zo zápisov františkánov o novicoch sa dozvedáme, že od ranného detstva ho vychovávali v Trstenej. Avšak nie je známe, z akej rodiny pochádza. Sú len domnienky, že malý Martin sa do slovenského prostredia dostal ako úplná sirota. Trstená je miestom, kde Hugolín získal základy vzdelania. Miestom jeho stredoškolských štúdií bola pravdepodobne Žilina, ale jeho meno sa objavuje aj v programe ružomberského gymnázia. Aj keď sú údaje sporé, umožňujú predpokladať, že Gavlovič nadobudol úplné stredoškolské vzdelanie „ studia humaniora“. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole minoritov salvatoriánskej provincie, čo bolo priam určujúce z hľadiska výkladu jeho diela. Absolvoval kurz filozofie a neskôr štúdium teológie v Žiline.

Po skončení štúdií sa stal kňazom (pátrom). Prvým pôsobiskom sa mu stal kláštor v Žiline a v Beckove. Následne bol preložený do mestečka Pruské. V roku 1745 ho postihla pľúcna choroba a kláštorný „chirurgus“ mu naordinoval pravidelné užívanie žinčice a odvarov liečivých bylín, spojené s pobytom v horskom prostredí. V tom čase bola táto terapia populárna a relatívne úspešná. Gavlovič nasledujúce jarné a letné mesiace trávil na salašoch pruštianskeho panstva. V okolitých mestečkách pastoračne vypomáhal na farách. Posledných 12 rokov svojho života prežil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach, kde 4. júna 1787 zomrel. Pochovali ho v krypte kláštora v Pruskom. Naplnila sa tak jeho predtucha, ktorú vyslovil v prvom dvojverší vlastného latinského „vergiliovského“ epitafu :

Zrodil ma Dunajec Czarny, Trstená živila ma,

ak bude Božia vôľa, Pruské mi poskytne hrob ...

Gavlovič je v niekoľkých súvislostiach výnimočným predstaviteľom slovenskej katolíckej barokovej kultúry. Bolo obdivuhodné jeho historické, filozofické a najmä teologické vzdelanie, mal vynikajúci prehľad v starovekých dejinách a literatúre. Okrem toho poznal i život jednotlivých spoločenských vrstiev a prejavoval záujem o sociálne rozpory svojej doby. Ak zhrnieme všetko toto dokopy, nie je možné pozastavovať sa nad jeho bohatou tvorbou na vysokej úrovni.

Literárny historik Celestín Lepáčka, ktorý bol Gavlovičovým vytrvalým monografistom, nás informuje o celej sérii jeho latinských i slovenských prácach. Vďaka nemu vieme, že v druhej polovici 18. storočia Gavlovič prekladal latinské texty náboženských príručiek pre rehoľníkov, pričom ich prispôsoboval domácim pomerom. V ďalšom období sa už Gavlovič sústredil na svoju vlastnú tvorbu. Začal sa zaoberať etickou problematikou medziľudských vzťahov a mravného a duchovného kultivovania kresťanskej osobnosti. Potvrdzuje to aj jeho najznámejšia, monumentálne veršovaná skladba "Valaská škola mravu stodola", ktorej sa budem v tejto práci venovať.

Ak sa hneď na úvod zamyslíme nad názvom diela, tak hovorí o tom, že nás má poučiť o mravoch – "škola mravúv". Ako náhle začneme čítať, pochopíme, že Gavlovič sa zaoberal rozličnými témami. Nevenuje sa len mravnosti človeka, ale aj vzťahu jednotlivca k Bohu, spoločnosti, k svojim blížnym, k sebe samému. Gavlovič vo svojom diele dáva najavo, že človek a spoločnosť mu nie sú ľahostajní. Ponúka im rady, ktoré ich majú viesť k zbožnému a cnostnému životu. Vieme, že pre 18. storočie bolo typické majetkové triedenie spoločnosti. Je pozoruhodné, že Gavlovič sa nesnažil osloviť len určitú sociálnu skupinu, ale oslovuje všetkých ľudí. Od autora ako františkána, by som očakávala, že sa téme človeka vo vzťahu k Bohu bude venovať o čosi viac ako ostatným témam, ale on jej venoval rovnakú pozornosť. Táto rovina dokáže mňa osobne najviac zaujať. Veršom „Znášaj bídy kríže, prídeš k Bohu blíže“. z môjho pohľadu vyjadril celú podstatu viery a lásky k Bohu. Autor ďalej hovorí o tom, aké je nepodstatné viazať sa na materiálne a pominuteľné veci, pretože za pravé šťastie považuje Božiu milosť. Je to pre mňa veľmi príjemné čítanie, pretože s mnohými jeho odkazmi sa stotožňujem.

Zaujímavo opisuje tému opilstva. Na jednej strane opisuje opilstvo dosť vyčítavo (Hle človek opilý – žadnému nemilý). Na strane druhej vie však alkoholizmus podať žartovne, napr. v príbehu „Kde gazdina korhelkyna, tam je i prázdna kuchyna“ hovorí o gazdinej, čo pre opilstvo rozbila všetky hrnce kúpené na jarmoku.

Gavlovič písal v období, keď slovenčina nemala ešte kodifikovanú podobu. Reč svojich v domácom jazyku vytvorených diel však od začiatku, sústavne - a dodajme, že i oprávnene - nazýval slovenskou. Táto reč je vedomým, kultivovaným pokusom o literárne uplatnenie domáceho jazyka: typologický ju možno zaradiť k západoslovenskému variantu kultivovaných predpisovaných jazykových útvarov. Autorov písaný jazykový prejav má príznačné črty predpisovanej slovenčiny s charakteristickými prvkami češtiny. Často uplatňuje fonetický spôsob písania a redukuje písanie spoluhláskových skupín. Spôsob jeho písania je pochopiteľný, pretože dielo vzniklo pred vydaním prevej gramatiky spisovnej slovenčiny. V jeho jazyku badať vplyvy latinčiny a nemčiny.
Ďalšou príznačnou zložkou jeho jazyka sú nárečové prvky. Každá sloha sa skladá z dvanástich veršov, pravidelne a dôsledne členených distichonický. Verš je štrnásťslabičný, všetky za sebou nasledujúce dva a dva verše sa rýmujú.

Ak mám celkovo zhodnotiť dielo podľa vlastného dojmu, nad žiadnou negatívnou kritikou neuvažujem. Autor v diele zanechal odkaz, ktorý bol aktuálny v minulosti, prítomnosti a taktiež aj do budúcnosti. V každej básni diela nás na niečo upozorní, čo možno v bežnom živote ani nepostrehneme ako chybu. Automatický nás poúča a radí nám, ako sa chybám vyvarovať a nezabúda nás oboznámiť s prípadnými následkami.

Gavlovič si možno ani neuvedomoval, aký veľký význam a prínos mala jeho choroba. Kvôli chorobe nemohol mravoučné kázne šíriť putovaním a ústnym podaním, tak ich teda zaznamenával písomne. Má poučenie na všetko, napr. povýšenectvo (Z pýchy nepotupuj i najmenšího). Pýcha nám nedovoľuje pozerať na ľudí rovnocenne, práve naopak, súdime a ponižujeme skôr ako máme možnosť človeka spoznať (Od pýchy ma svúj začátek každé potupení, nechtej z pýchy meť u sebe žádného znamení). Neponižujme ani toho, kto je podľa nás horší ako my a už vôbec sa nevyvyšujem nad mladšími (Nepotupuj v srdci tvojem ani najhoršího, mej obyčej šanovati od tebe menšího).

Mladšej generácii musíme byť vzorom, ukázať im , čo je to úcta, aby nám v starobe mohli byť oporou. (Menšímu máš ukazovať najvíc úctivosti, by te vedel šanovati, kdyš budeš v starosti.) Pretože ak my nebudem príkladom pre mladších, nebudú vedieť, čo je to mať rešpekt pred staršími. (Jestlí dobrého príkladu neuzrí od tobe, tehdy potem bude v malej te míti šanobe). Snažme sa o to, aby sme mládež vychovali ešte lepšie, ako sme vychovaní my (Nepotupuj maličkého, dívaj se zdaleka, snáď od tebe bude lepší, když bude meť letá.) Už nech je človek v akomkoľvek veku, vždy je potrebné dať mu šancu ukázať, čo dokáže, pretože nikto nevie, čo sa v ňom môže skrývať (Malých lidí s potupením nezahadzuj mimo, obyčajne v malých súdkoch dobré bývá víno.).

Morálne pravdy uvedené v literárnom diele Valaská škola mravú stodola, ktoré boli napísané pred viac ako 250 rokmi, majú čo povedať aj človeku 21. storočia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk