Dej sa odohráva v Paríži počas 1. svetovej vojny. Od stredy večera 30. januára vo Veľkého piatku 29. marca 1918.

Hlavnými postavami sú:

Peter Aubier, ktorý pochádzal z meštianskej rodiny. Jeho otec bol úradník, mama – kresťanka.

Lucia – milá, pekná, skromná. Jej skromnosť vyplývala z odmietnutia, ktoré vyslovila na podnet ponuky Petra, že by jej kúpil krásne čižmičky, ktoré sa jej veľmi páčili a ktoré obdivovala. Bola chudobná a na živobitie si zarábala predajom vlastných obrazov, o ktorých sama vedela, že nie sú pekné. Mama pracovala v muničnom sklade, čo sa však Petrovi nepáčilo. Nepáčilo sa mu, že jej mama pracuje tam, kde sa vyrába smrť.

Filip Aubier – bol bratom Petra a bojoval na fronte. V románe sa nevyskytuje často, ale má svoju dôležitosť. Mám pocit, že autor sa jeho postavou snažil vyjadriť vzťahy medzi ľuďmi a zmeny, ktoré môžu prebehnúť v ňom. Pretože Peter nemal nikoho s kým by si rozumel a komu by sa zdvôveril, všetko teda rozprával Filipovi. Filip však o jeho rozprávanie príliš nestál. Keď však Peter stretol Luciu, tak sa to zmenilo.

Peter a Lucia sa stretli v stredu večer vo vagóne podzemnej železnice. Ich stretnutie bolo náhodné a nečakané. Pritom však veľmi duchovne silné. Náhoda a možno osud spôsobili to, že sa stretli. Ich ruky sa dotkli v tme a aj keď nepoznali ani svoje mená, obaja mali pocit bezpečia aj keď prebiehala vojna. Ich pohľady sa však nestretli. Peter sa snažil pozrieť jej do tváre, ale okolnosti to nedovolili. Týmto chcel autor naznačiť obrovskú túžbu po niečom, nedotknuteľnosť a nedosiahnuteľnosť niečoho, čo je tak blízko a predsa veľmi vzdialené. Po čase sa však začali stretávať a boli zamilovaní. Veľmi dobre si rozumeli. Trávili spolu všetky voľné chvíle a navzájom si boli oporou v ťažkej dobe. Aj keď bola vojna, ktorá mení a ničí životy, oni boi zaľúbení a okolitý svet takmer nevnímali. Všetko sa im zdalo pekné. Aj keď bola zima a hustá hmla, tak to videli ako výhodu, lebo aspoň ich nemohol nikto pozorovať.

Keďže Peter spoznal Luciu a venoval jej všetky svoje myšlienky, už nemal potrebu sa zhovárať s Filipom. Filip si túto zmenu všimol. A nakoniec spoznal dôvod zmeny. Prial mu šťastie a aj keď sa predtým ich vzťah naštrbil, znova sa upevnil.

Román sa končí v kostolíku, kam si išli spolu vypočuť krásnu hudbu. Zomierajú pod spadnutým pilierom, ktorý sa na nich zrútil. Román sa končí smrťou obidvoch milencov.
Aj keď zomreli, vidím šťastný koniec, pretože zomierajú šťastní, spolu a zamilovaní. Záver bol pekne opísaný, ale posledná veta je oproti predchádzajúcim dosť strohá. “A v tom sa na nich zrútil mohutný pilier.“

V románe sa mi páčilo viac myšlienok a spojení:

Takto stáli v ochrannej tme a ich ruky boli sťa dve vtáčatá túliace sa v jedno hniezde a krv ich sŕdc prúdila nepretržitým prúdom teplom ich dlaní.

...neodvažoval sa dýchať, aby ju dychom neodvanul...

V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych.

Aké je to krásne, keď človek má zajtrajšok!

Načo smrť...načo život, keď sa aj tak ničíme?

Nič nie je trpieť, nič nie je umierať, ak vidíte zmysel toho všetkého.

Nebezpečenstvo, ktoré dlho trvá, sa stáva zvykom.

Tieto myšlienky sa mi páčili lebo vyjadrujú pocity, pre ktoré stojí zamyslieť sa nad nimi. Sú to myšlienky o láske, pocity strachu zo straty a z vojny.