Najreprezentatívnejšou osobnosťou slovenského romantizmu je Janko Kráľ. Narodil sa roku 1822 v Liptovskom Mikuláši. Bol jedným z najradikálnejších príslušníkov štúrovského hnutia. Študoval na lýceu v Kežmarku a Levoči, neskôr pokračoval na vyššom evanjelickom lýceu v Bratislave štúdiom práva, kde sa zapojil do štúrovských aktivít. Na protest zosadenia Štúra z funkcie profesora, opustil Kráľ evanjelické lýceum spolu s ďalšími kolegami a vybrali sa späť do Levoče, no básnik nakoniec prišiel do Pešti, kde bol praktikantom v advokátskej kancelárii. Počas tohto obdobia niekoľkokrát navštívil južnú Európu.

Revolúciu 1848 privítal s nadšením. Bol medzi prvými, ktorí začali búriť ľud, aby žiadal od vrchnosti slobodu, ktorá mu patrí. Avšak spolu s priateľom Jánom Rotaridesom bol uväznený a odsúdený. Z porevolučného vývinu bol básnik sklamaný. Ako revolucionár bol neustále podozrivým vládnucej moci. Pravidelne menil miesto svojho pôsobenia a žil v chudobe. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867), keď správu na svojom území prevzalo Uhorsko a maďarskí úradníci, bol prepustený zo štátnych služieb. Po zložení advokátskej skúšky pracoval a žil takmer v zabudnutí v Zlatých Moravciach, kde aj zomrel v roku 1876. Stal sa obeťou týfusovej epidémie a ani dnes sa nevie, kde je pochovaný.

Čo sa týka Kráľovej tvorby, bola žánrovo rôznorodá a cítiť v nej silný folklórny vplyv. Písal piesne, balady, dumy, aj básne v próze. Je rodený lyrik a improvizátor. Je tvorca revolučne burcujúcich básní, ale zároveň aj filozof usilujúci sa pochopiť podstatu ľudskej existencie a hľadajúci sociálnu i národnú rovnoprávnosť. Neriešiteľnosť rozporu medzi Kráľovými ideálmi a realitou občas vyústila v jeho básňach až do vizionárskych a mesianistických polôh.

Janko Kráľ vydal počas svojho života len niekoľko básní, nikdy nevydal básnickú zbierku. Až po jeho smrti, literárny historici Jaroslav Vlček a Milan Pištút sprístupnili z rukopisov jeho už takmer zabudnuté básne. Pišút sa na základe Kráľovej tvorby domnieva, že sa básnik pokúšal o vytvorenie širokého filozoficky orientovaného básnického celku. Pišút sa pokúsil tento básnický cyklus zrekonštruovať a nazval ho Dráma sveta. Kráľovi šlo v tomto cykle predovšetkým podať obrazy, situácie a výjavy života a v nich výrazne načrtnúť pôsobenie zla v človeku a spoločnosti, odsúdiť všetko, čo kazí a ničí harmóniu v živote, ukázať na nevyhnutné katastrofy, ktoré náš národ a ľudstvo čakajú, kým sa zbaví otroctva, vojen a hladu. Autor síce vychádza z nábožensko-mýtickej predstavy, bežnej medzi romantikmi, že svet sa dostal do rúk diabla, že v ľuďoch pôsobia duchovia zla, ale bol natoľko realistom, že nestrácal z očí konkrétneho človeka. Taktiež sa zdá, že v básniach cyklu Dráma sveta autor upadá do mesianizmu, do stagnujúceho očakávania vykúpenia pre ľud a utláčané národy. No pri ich dôkladnom zhodnotení sa ukázalo, že aj ony sú prejavom revolučného ducha, hnevom nad sužovaným ľudom a túžbou po spravodlivosti.

V skladbe K prorokom Slovenstva sa toho snažil vyjadriť veľa. Proroci kážu vieru v Slovanstvo, ale sami ju nepoznajú alebo jej zle rozumejú. Mýlia sa, keď vychádzajú z predpokladu, že Slovania sú zbavení slobody a sú uväznení v oceľových putách, pretože tie putá nie sú oceľové, ale duchovné. A kto si to tak nemyslí, nemal by sa vyhlasovať za slovanského syna. Kráľ ďalej hovorí:

„My nechceme byť národom divým, ani výlučne vojenským, nechceme byť len živou kopou, ktorá rastie do neba. To by sme padli ako Bábel. Naše ciele určil Pán. Nám nestačí nebo do rúk dostať a zavrieť ho do truhlice, my svoje srdcia už teraz musíme s nebom spájať . K tomuto cieľu treba kráčať, a hoci ťažko sa k nemu dostať, bude šťastný, kto si ho osvojí.“

Hora veľká na tisíc míľ,
dreva až do podivenia
a mne let dakoľko treba
malých drievok do stavienia.
Lúka veľká, tráva hustá
Míľu ide po les tmavý –
Mám koníčka, tomu dosť je
Jeden malý batoh trávy.

Slovanstvo je ako veľká hora, siaha na tisíc míľ, ale na stavbu stačí niekoľko driev. Lúka je veľká, ale koníkovi stačí batoh trávy. To znamená, že nie veľkosť a mnohosť rozhoduje o slobodnejšom a dokonalejšom živote, ale odhodlanie stavať ho a formovať.

Nasledujúce verše hovoria o prorokoch, ktorí radi hovoria o rozsiahlych hraniciach Slovanstva, ale je im ľúto, že je roztrúsené a že sa nemôže spojiť, pretože jeden žije v horách ako sokol, druhý narieka nad mohylami predkov, ďalší nevie čo je spoločenstvo slovanské a žije si sám pre seba.

Kremeľ svätý nebom pláva,
ďaleký blesk jeho slávy –
druhý vedie v pustatinách
život biedny, život tmavý.

...Kremeľ je ďaleko, a hoc je slávny, nestará sa o tých, čo žijú v pustatinách. Preto by bolo vraj potrebné postaviť jedno mesto – štát, kde sa stretnú všetci roztrúsení Slovania. Ale Kráľ na to odpovedá, že potom budú ešte viac rozdvojení, jedno mesto ich nikdy nespojí, lebo bohatý bude chcieť byť pánom a chudobný sa mu nedá! Tak vznikne ešte horšie zlo a bieda.