Slovo o pluku Igorovom a iné hrdinské eposy

Základným literárnym svetským (feudálnym) dielom bola hrdinská veršovaná epika, alebo aj takzvaný hrdinský epos, ktorý sa vyskytoval hlavne vo Francúzsku a Nemecku. Epos je najstarší útvar veľkej epiky skladaný vo veršoch a určený pôvodne k prednesu v doprovode hudobného nástroja. Námetom sú činy príkladných hrdinov v zápase s nepriateľom, oslava víťazstva a odmena zaň. Hlavným hrdinom bol zidealizovaný rytier, šľachtic, bojovník. No v tej dobe boli rytieri v skutočnosti tí, ktorí zodpovedali za uchvacovanie panstiev a úpadok kráľovskej moci a javili sa ako pôvodcovia rozbrojov, násilia, zneužívania úradnej moci.

Keď už bolo zjavné, že ani králi sa nedokážu postaviť proti moci, ktorú prebrali grófi alebo si privlastnili zemepáni, cirkev sa začala zamýšľať nad tým, ako urobiť z rytierov ochrancov zákona. Rytierstvo teda zmenili na akýsi cech, združenie, ktorého noví členovia boli prijatí obradom, pri ktorom sa vyžadovala prítomnosť duchovného, aby mohol posvätiť zbrane. Teda posvätenie funkcií rytierstva nakoniec viedla k zmene obrazu rytierskeho stavu, rytier už nie je krvavý násilník, ale vzor zbožnosti a ľudskosti. Môžeme si všimnúť, že aj tu badať vplyv cirkvi na nasledovný obsah svetských literárnych diel.

V prvej polovici 12. storočia v rytierskej kultúre prevládali najmä piesne zamerané na čisto feudálne hodnoty (vernosť, česť) a ich popretie (zrada, pomsta) – typickým príkladom sú piesne venované Raoulovi de Cambrai alebo piesne o hrdinstvách Viliama Oranžského. Rytierska kultúra sa koncom 12. storočia postupne prestala zaoberať bojmi a vojnami a začali v nej dominovať dva hlavné motívy: dvorné poňatie lásky a mystická láska k Bohu, ktoré sú napríklad ústrednou témou veršovaných románov Chrétiena de Troyes – Lancelot; Perceval.

Zo španielského prostredia je najpopulárnejšia hrdinská epopeja Pieseň o Cidovi, vznikla okolo roku 1140, ale známa je až z opisu z roku 1307. Dlho sa o nej nevedelo, vydaná bola až v 1779. Rozpráva epizódy zo života bojovníka proti Maurom Rodriga Diaza de Vivar, nazývaného Cid.

Nemecko reprezentuje anonymný hrdinský epos Pieseň o Nibelungoch. Vznikol okolo roku 1200 z motívov starých germánskych povestí (o Siegfriedovi, Brunhilde, potopenom poklade). Vykresľuje Siegfriedovu mladosť, jeho svadbu s Kriemhildou a jeho zavraždenie Hagenom, Kriemhildinu pomstu a boj Hunov proti Niebelungom.

Francúzsko sa môže pochváliť eposom Pieseň o Rolandovi, ktorý vznikol okolo roku 1100. Ide o rozsiahle anonymné dielo, ktorému historickou inšpiráciou bola výprava Karola Veľkého do Španielska v 8. storočí. Roland je legendárna postava chrabrého Karlovho rytiera. Dielo významne zapôsobilo na rozvoj európskej literatúry, o čom svedčí celý rád adaptácií tejto témy .

No najznámejšie sú aj tak ruské byliny o bohatieroch. Za najvýznamnejšiu pamiatku staroruského písomníctva z obdobia Kyjevskej Rusi môžme označiť bohatiersky epos Slovo o pluku Igorovom. Táto najpoetickejšia ruská pamiatka pochádza z konca 12. storočia a má pevné miesto v dejinách svetovej literatúry. Bola nájdená koncom 18. storočia ako jediný exemplár, ktorý bol severoruským prepisom zo začiatku 16. storočia, v zborníku rôznych staroruských textov. Ten zhorel s celou knižnicou majiteľa pri požiari Moskvy roku 1812. Uchovala sa rukopisná kópia a prvé tlačené vydanie pamiatky pred požiarom. Neskorý objav a hneď na to nasledujúca strata jediného starobylého opisu sa stali príčinou dohadov o takzvanej pravosti pamiatky .

Epos rozpráva o nešťastnej výprave kniežaťa Igora proti kočovným Polovcom. Prvý štát východných Slovanov, Kyjevská Rus, založený v 9. storočí, patrila medzi najväčšie európske štáty, no jej štátna jednota nebola dostatočne pevná. Rozkladný proces nezastavil ani najmocnejší kyjevský knieža Vladimír Monomach. Po jeho smrti sa Kyjevská Rus definitívne rozpadla na vzájomne súperiace kniežactvá. Bratovražedné vojny tragicky skomplikovalo polovecké nebezpečenstvo. Najprv sa ruským kniežatám darilo víťaziť proti poloveckým vojskám, ale bleskové vpády kočovníkov na južné oblasti ničili ruské mestá a dediny. Výprave Igora Sviatoslaviča proti Polovcom predchádzalo niekoľko výpadov Sviatoslava Kyjevského. Knieža Sviatoslav si uvedomoval, že Polovcov možno poraziť len spojenými silami ruských vojsk. No Igor Sviatoslavič sa rozhodol vypraviť proti kočovníkom na vlastnú päsť .

Na začiatku Igorovho ťaženia sa stretávame so zatmením, prírodným úkazom, ktorý v tej dobre predstavoval nešťastie, no česť kniežaťa a jeho družiny im nedovoľovala vrátiť sa domov bez boja. V úvode dochádza k prvej zrážke s malým oddielom poloveckého kmeňa, ktorá sa pre Igora končí úspešne, Polovcov zaženú a získavajú veľkú korisť. Chybou Igorovho pluku bolo, že po tomto víťazstve ostali prenocovať v stepi. V noci ich nepriatelia obkľúčili. Následne sa strhla bitka, Igor bol ranený, kniežatá zajaté a časť vojenskej družiny, ktorá útok prežila, sa dala na útek. Týmto svojim činom Igor otvoril Polovcom bránu Kyjevskej Rusi. Práve tohto momentu sa najviac obával Sviatoslav Kyjevský. S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo odohnať Polovcov späť do stepí. Igor bol celý ten čas v zajatí a trápil sa výčitkami. Zo zajatia sa mu však podarilo utiecť. Putoval jedenásť dní pešo až sa vrátil do Novgorodu Severského a jeho prvé kroky viedli k bratovi Jaroslavovi s prosbou o pomoc. Po ňom sa zo zajatia vrátili aj jeho syn Vladimír so ženou, dcérou chána Končaka a s dieťaťom.

V tomto diela a tak isto aj v ostatných ruských bylinách sú zreteľné predstavy o vlastenectve, povinnosti, cti, hrdinstve a ľudskej dôstojnosti. Veľmi často sa v povestiach spomína boh, Bohorodička, svätí, zázračná božia pomoc ruským vojakom. Ale je to len charakteristický znak stredovekej a teda aj staroruskej literatúry, jej povinná, neodmysliteľná súčasť. V stredovekom literárnom diele sa každá postava musela správať tak, ako si to vyžadovalo jej spoločenské postavenie a vtedajšie pravidlá spoločenského vystupovania.