Stredoveká európska náboženská literatúra mala služobný, výchovný a vzdelávací charakter. Apelovala na kresťanské cnosti, hlavnou postavou bol svätec a základným žánrom legenda a piesne, kázne a životopisy. Legendu charakterizujeme ako prozaický alebo veršovaný životopis osôb považovaných za svätých, ktorá spravidla obsahuje aj cez ňu vykonaný zázrak. Na kresťanskom západe sa v kontexte s pokračujúcou inštitucionalizáciou cirkvi rozvíja od 5. storočia cyklus legiend o svätých pápežoch, biskupoch a opátoch s príkladným pôsobením v rámci kresťanskej obce (sv. Lev, sv. Ambróz, sv. Augustín, opát sv. Benedikt). Tieto latinský písané legendy sa vyznačujú bohatým jazykom a nadväznosťou na tradície antického písomníctva. Najznámejšia z tejto doby je Legenda o sv. Martinovi, pôvodne rímskom vojakovi a neskôr biskupovi v Tours, o jednom z prvých nemučeníckych svätcov európskeho západu.

Vývoj legendy v období vrcholného stredoveku (11. – 13. storočie) v značnej miere reflektoval civilizačno-kultúrne zmeny. Legendy tak odrážajú reformy mníšskeho života (sv. Bernard z Clairvaux, sv. Norbert), zrod nových, takzvaných žobravých rádov (minoriti, dominikáni) a pôsobenie ich predstaviteľov v mestskom prostredí (sv. František z Assisi, sv. Dominik), potrebu hlbšej religiozity a aj rozmach rytierstva, ktoré svoje hodnoty premietalo taktiež do obrazu svätca, zatracujúceho asketické črty dokonalého mnícha približujúce ho sa vzhľadom a chovaním rytierskemu ideálu.

Asi najviac za zmienku však stojí Aurelius Augustinus, ktorého poznáme ako svätého Augustína (354 – 430). Narodil sa v meste Tagaste v Africkej Numídií, kde aj neskôr pôsobil ako učiteľ. Vo svojom povolaní ďalej pokračoval v Miláne, kde dostal miesto učiteľa rétoriky. Žil hýrivým životom, bol pohan ako jeho otec, no jeho matka (svätá Monika) bola horlivou kresťankou, ktorá sa každý deň modlila za jeho obrátenie. Ako 33-ročný mal Aurelius zjavenie, prijal krst a zaviazal sa k aktívnemu a asketickému životu. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa a stal sa jeho následníkom. Jeho duchovná činnosť tak získala nový smer.

Ale prečo sa svätému Augustínovi venuje až toľko pozornosti?

Svätý Augustín napísal stovky diel, avšak všetci jeho znalci a obdivovatelia kladú do pozornosti Augustínovej tvorby práve jeho spisy Vyznania. Český historik dejín filozofie Josef Kratochvil uvádza: „Augustínových spisov je obrovské množstvo. Najvýznamnejší z nich sú Vyznania, najúprimnejšia a najkrajšia autobiografia, aká kedy bola napísaná. Zmietanie veľkej duše v pazúroch hriechu, hľadanie Boha pohanským mysliteľom, jeho obrátenie a konečné spočinutie v Bohu je tu opísané s takou dramatickou živosťou, že márne by sme hľadali čosi podobné vo svetovej literatúre.“

Taktiež podobný názor má aj český historik latinskej literatúry Ferdinand Stiebitz: „V tomto spise sa zhovára vášnivý hľadač pravdy s Bohom, vyznáva sa mu z poblúdení a hriechov svojej búrlivej mladosti a oslavuje svetlo večnej pravdy, ktoré mu zjavil Boh v kresťanskej viere. Je to dielo, ktorému nenájdeme nič rovnocenného v rímskej literatúre, vnútorne pravdivé, ľudské a úchvatné... Ako slovesný umelec je Augustín pozoruhodný zjav. Prekvapuje psychologickou hĺbkou a zvnútornením ducha...“

Vyznania svätého Augustína vznikli koncom 4. storočia a od tej doby sa čítajú, študujú a prekladajú ako geniálne dielo literárne, filozofické, náboženské. Spisy tvorí 13 kníh a každá kniha je ešte rozčlenená na kapitoly. Sám Augustín o svojich vyznaniach napísal:

Trinástoro kníh mojich Vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chváli ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobili, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Viem však, že mnohým bratom sa veľmi páčili aj páčia. Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote. Tri posledné o Svätom písme, a to odtiaľ, ako je napísané:
„Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, až po odpočinok sobotný.

V prvých desiatich knihách Augustín hovorí o svojom živote. Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva, ďakuje za dobrodenia, ktoré v tom veku dostal od Boha. Oplakáva šestnásty rok svojho života, že duchovný život zatlačil takmer do úzadia. Rozpráva o svojom štúdiu v Kartágu, o divadle, filozofii a manichejcoch. Spomína deväť rokov svojho života, a to od devätnásteho až po dvadsiaty ôsmy rok, rozpráva o rečníctve, astrológii a filozofii.

V dvadsiatom deviatom roku života učí rečníctvo v Kartágu, vzďaľuje sa od manichejcov a kázne sv. Ambróza v Miláne pôsobia na neho tak, že si o katolíckej viere začína utvárať iný názor, snaží sa predstaviť si duchovnú skutočnosť. V tridsiatom roku života ešte stále bojuje o posledné rozhodnutie, kedy rozum mu jasne hovorí, že by sa mal celý oddať kresťanstvu, ale jeho zmysly ho ešte nepustia. Hľadá pôvod zla a poznanie Boha. Kladie si otázky, čo je zlo a odkiaľ je zlo, hovorí tomu metafyzické nič, akési popretie dobra, nedostatok dobra, zákaz dobru, aby prišlo do činnosti.

Po ťažkých vnútorných bojoch, napomenutý Božím hlasom a čítaním Listu sv. Pavla Rimanom, obracia sa k Bohu úplne. Po obrátení sa dávajú v Miláne pokrstiť aj jeho synovia Adeodatus a Alipius a spolu sa vracajú do Afriky. Nasleduje smrť jeho matky – Moniky. Po týchto udalostiach Augustín opisuje svoj duševný stav, spomína, po akých stupňoch sa dostal k Bohu a hovorí, že pravá blaženosť nie je nikde inde, iba v Bohu.

V posledných troch knihách sa venuje Svätému písmu, pristupuje k jeho výkladu a rozoberá chápanie stvorenia a času. Píše o pravde, o ľudskej pravde, ktorá je len na toľko pravdivá, nakoľko nájde svoje odôvodnenie v Božej pravde. Hľadá spôsob, ako vykladať Sväté písmo, rozoberá prvé dve vety z Knihy Genezis a svoj výklad o stvorení duchovného neba (anjelov), hmotného neba a zeme z prahmoty porovnáva s inými výkladmi. Hľadá príčinu a zmysel stvorenia, alegoricko–symbolicky vykladá Knihu Genezis a mysticky završuje Vyznania. Podľa neho Písmo treba vysvetľovať obrazne.

Pri čítaní spisov Vyznania je viditeľné, akým vysokým bol filozofom. Je najvýznamnejším predstaviteľom patristiky a veľkým odporcom manicheizmu, donatizmu a pelagionizmu. Snažil sa spojiť vieru v absolútnosť bytia Boha so sebapoznávaním a vnútornou evidenciou. Predpovedal novoveký zmysel pre dynamiku osobnosti a ľudských dejín. Boh je najvyšším princípom a jadrom sveta, je absolútnom, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom. Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho a všetko konečné a jednotlivé je odvodené od nej. Božia myseľ obsahuje v sebe podstatné tvary (vzory, idey) všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete vytvárajú. Z toho vyplýva, že poznať svet je možné len poznávaním absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Zlo podľa neho nemá vlastnú existenciu, je iba nedostatkom, chýbaním dobra. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré...

Ak by som komplexne mala zhodnotiť tvorbu a pôsobenie svätého Augustína, tak sa prikloním k názoru Jána Kováča, ktorý vo svojom doslove k prekladu diela Vyznania do slovenčiny napísal: „Nie je to krása reči a literárneho slohu, ktorú u neho obdivujeme. Augustín nie je veľký pre svoj literárny sloh, ale pre svoje duchovné hodnoty: krásu ducha, krásu vnútornú, hlbokosť myšlienok, až nadľudskú pokoru a nevýslovnú lásku k Bohu, ktorá sa valí v mohutných prúdoch z preplneného Augustínovho srdca na zem a zavlažuje ju svojím hojným požehnaním.“