Staroveká literatúra

Najstaršie písomné pamiatky vytvorili orientálne kultúry v období, keď v Európe ešte vládol pravek. Zakladanie prvých mestských štátov najmä v úrodných údoliach riek podmieňuje vznik úradných, správnych dokumentov. Vznik mytológie (náboženstvo, veda, umenie, filozofia). Umelecká literatúra (otázky života, smrti, osudu, zmyslu bytia). Rozdelenie spoločnosti na otrokov a otrokárov. Rozklad prvotnej spoločnosti a vznik pevnejšej organizácie. Moc človeka nad prírodou.
Rozdelenie:
- Staroveká literatúra (3000 pnl - 5. storočie nl)
• orientálna literatúra - sumerská, hebrejská, indická
• antická literatúra - grécka, rímska
 - znaky antickej literatúry - harmónia obsahu a formy zobrazovanej skutočnosti, kalokagatia (snaha o telesnú a duševnú dokonalosť), hlavný hrdina je spätý s prírodou a pozemským životom, viera v početných bohov, jednotný celok (človek, príroda a bohovia), antická literatúra ovplyvnila renesanciu a klasicizmus, je to súhrn gréckeho a rímskeho staroveku.

SUMERSKÁ LITERATÚRA (Mezopotámia medzi Eufratom a Tigrisom, dnešný Irak)
Nesemitskí Sumeri vytvorili obrázkové písmo, z ktorého sa neskôr vyvinulo klinové. Epos o kráľovi Gilgamešovi (najstaršia písomná pamiatka, hrdinský epos o kráľovi Gilgamešovi, ktorý je z 2/3 boh a z 1/3 človek). Motívy (priateľstvo, márna túžba po večnom živote). Téma (púť za nesmrteľnosťou). Dielo sa zachovalo v 4 verziách, má dve časti, prvá je priateľstvo Gilgameša s Enkidom a druhá je o Gilgamešovom márnom úsilí dosiahnuť večný život.

HEBREJSKÁ LITERATÚRA
Najvýznamnejšia písomná pamiatka je Biblia (Písmo sväté, najprekladanejšia ,,kniha kníh“), delí sa na Starý a Nový Zákon. Starý je písaný po hebrejsky a aramejsky, obsahuje 46 kníh (historické - 5 kníh Mojžišových, poučné a básnické, prorocké). Nový je mladší, písaný ľudovou gréčtinou, obsahuje 27 kníh (4 evanjeliá, Skutky apoštolov, listy, Zjavenie Jánovo, život Krista).

INDICKÁ LITERATÚRA (povodia riek Indus a Ganga, dnešný Pakistan a India)
Eposy - Mahábhárata (bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Panduovcami), Rámájana (tragický osud princa Rámu a jeho ženy Síty), Kamasútra od Mallanága Vátsjájanu (príručka sexuálneho života)

GRÉCKA LITERATÚRA (9. storočie pnl - 5. storočie nl) – položila základ európskej kultúry
Delenie na lyriku, epiku a drámu (literárne druhy).
• lyrika (grécka lyrika sa ináč nazýva anakreónska lyrika, motívy vojny, vína, lásky a priateľstva - Archilochos, Anakreon, Alkaios, Sapfó)
Sapfo na Lesbose zasvätila mladé dievčatá službe bohom a umeniam, dievčatám venovala prevažnú časť svojej básnickej tvorby, v Staroveku jej prisúdili názov „Desiata Múza“ pretože prostou citovou úprimnosťou vyspievala milostný vzruch a smútok z nenaplnenej túžby, byzantskí spisovatelia jej tvorbu považovali za neprístojnú, zachovala sa iba jediná báseň „Modlitba k Afrodite“ a množstvo zlomkov, ostatné rukopisy boli spálené.
• epika (grécky slepý potulný básnik a spevák Homér - eposy Ilias, Odysea, ľudový rozprávač Ezop písal bájky)
• dráma (tragédie, komédie a filozofické texty, Aristoteles - Poetika (znaky drámy), Platón - Ústava (štát a jeho funkcie), tragédia - Sofokles, Aischylos, Euripides, komédia - Aristofanes)
Znaky drámy - centrom má byť príbeh, využívajú sa dialógy, aktuálny prítomný čas, delí sa na výstupy scény a dejstvá (Aristoteles spísal pravidlá gréckej drámy - jednota miesta, času a deja, rozčlenil aj postavy - v tragédii vyššie vrstvy, v komédii nižšie vrstvy). Grécka dráma si zachovala tradičné spojenie slova, hudby a tanca, iba dialogické časti sa recitovali, Aristoteles v dráme rozlišoval 5 dejstiev s prológom (úvodom) a epilógom (záverom).
1. expozícia (úvod)
2. kolízia (zauzlenie)
3. kríza (vyvrcholenie)
4. prepozícia (obrat, zmena)
5. katastrofa (záver)
Priestor by mal byť užšie vymedzený, dej by sa mal odohrať za 24 maximálne 30 hodín, v každej dráme by mal byť ústredný (hlavný) hrdina a dej by sa mal plynule vyvíjať (tieto 3 jednoty dôsledne dodržiaval iba Sofokles).

ANTIGONA (Sofokles) - tragédia v 5 dejstvách s prológom a epilógom
Konflikt medzi zákonmi vládcov a morálkou (božskými zákonmi). Nadväzuje na tragédiu „Kráľ Oidipus“ od Sofokla. Téma (tragický osud Tébskej panovníckej rodiny). Hrdinovia majú ideálne vlastnosti, bojujú proti neprávu. Antigona nerešpektovala svetské zákony, lebo chcela dodržiavať božské.
Postavy: Antigona, Ismena, Eteokles, Polyneikos (deti kráľa Oidipa), Kreon (Oidipov švagor, brat Antigoninej matky), jeho žena Eurydika, syn Haimón, veštec Teiresias
Eteokles a Polyneikes sa dostanú do sporu o vládu nad Tébami. Vyhnaný Polyneikes nachádza útočište v Argu, odtiaľ prichádza s vojskami proti Tébam. V boji obaja padnú a Kreon, nový kráľ zakáže pod trestom smrti pochovať Polyneika, lebo je zradca. Antigona sa aj napriek tomu rozhodne brata pochovať. Prichytia ju pri čine a je odsúdená na smrť, má byť za živa zamurovaná v skalách za mestom. Antigona sa obesí, Haimón sa pri nej pred očami otca prebodne mečom a Eurydika po správe o synovej smrti spácha samovraždu.
„Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní.“ - (týka sa to Kreóna).

RÍMSKA LITERATÚRA (3. storočie pnl - 5. storočie nl)
Nadväzuje a rozvíja grécku literatúru, súčasť kultúry otrokárskej spoločnosti, obdobia (archaické, zlaté, strieborné, úpadkové).
Vergílius písal veršovanú epiku, pastierske idyly Bucolica, roľnícke idyly Georgica, epos Aeneas - pokračovanie Homérovho Iliasu (cesta z Tróje do Itálie), chce založiť Rím a Rímsku ríšu.
Ovídius písal rímske a grécke báje Metamorfózy, o láske (Láska, Listy heroín, Umenie Milovať), vo vyhnanstve o svojom osude (Žalospevy, Listy z Pontu).
Horátius napísal Ódy, mladú generáciu chce zasvätiť do spoločenského poriadku, Satiry (ako žiť a stať sa šťastným), Listy (hľadanie cesty života).