Klasicizmus (z latinčiny classicus - vynikajúci, vzorový) je umelecký smer, ktorý v európskych literatúrach a v umení vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za kráľa Slnko - Ľudovíta XIV.
- spolu s osvietenstvom sa rozvíja v období pokroku vedy a techniky. Bráni vtedajší spoločenský poriadok a vládnuce vrstvy, hlása striedmosť a disciplínu.
- zmysel umenia vidí v napodobovaní prírody, v tom čo je v nej podstatné a nemenné. Vzorom je antický starovek, ktorý vystihol večnú a nadčasovú podstatu prírody.
- rozlišovali sa vysoké žánre (óda, elégia, epos, tragédia) - vznešené historické námety (hrdinovia boli vládcovia a vojvodcovia) a nízke žánre (bájka, satira, komédia) - komédie a námety zo života nižších vrstiev (meštianstva). Nepripúšťalo sa ich prelínanie.
- presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval Nicolas Boileau-Despréaux v Básnickom umení. Dráma ovplyvnená antikou (členenie dejstiev, jednoty miesta času a deja, verš alexandrín). Vo vlastnej interpretácii (výklade) látky sa orientovali na racionalistickú filozofiu Reného Descartesa, ktorej princípom je istota vlastného myslenia - „myslím, teda som“.
- najvyšší zákon umenia klasicizmu je súlad pravdy, krásy a dobra. Citová zložka ustupuje racionálnej. Literatúra sa sústreďuje na všeobecné črty človeka, charakterové vlastnosti, vznikli typy postáv. Klasicizmus nedovoľoval autorovi zaujať vlastný postoj k skutočnosti (dôsledok existencie absolutistických štátov so silne centralizovanou kráľovskou mocou). Dobové podmienky vtláčali kultúre, umeniu a literatúre jednotný ráz.

EURÓPSKA KLASICISTICKÁ LITERATÚRA

Francúzsko
Pierre Corneille - prvý veľký dramatik klasicizmu
Cid (dráma) - ide o konflikt medzi láskou a cťou
Zo španielskeho rytierskeho prostredia. Cid je kresťanský rytier, oddaný viere, kráľovi a rodine. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje v nej malý počet postáv (tým sa odlišuje od bežných drám), dej a psychologická kresba sa sústreďovali na jeden cieľ. Hrdinovia sú vznešení jednotlivci, v plnení povinností im prekážajú city, musia splniť občianske a morálne povinnosti.
V Cidovi je v popredí rodová morálka. Rodrigo-Cid (pán) zabije otca svojej milenky Chimeny. Chimena hoci ho miluje žiada jeho smrť, kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom (v nádeji, že čas všetko zahojí), záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel pretože došlo k prelínaniu žánrov (hra mala tragikomický ráz).
Jean Racine - francúzsky dramatik, tvorca psychologickej tragédie, dominujú v nej osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné, plodia nenávisť a rozklad, dielo Faidra (žena zachvátená zločinnou láskou k nevlastnému synovi)
Jean de la Fontaine - najúspešnejší klasicistický básnik, dvanásťzväzkové dielo Bájky (nadviazal na svojich veľkých predchodcov- Ezop, zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti a podal názorný a satirický obraz vtedajšej doby- Francúzska zastávajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu), bájky o pokrytectve, klamstve, intrigách a o dvojakom metri spravodlivosti, premietnuté do príbehov zvierat s ľudskými vlastnosťami, sú aktuálne aj v súčasnosti (personifikácia)
Jean-Baptiste Poquelin (Moliére) - najväčším komediografom, život zasvätil divadlu (autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti)- na javisku zomrel po predstavení poslednej hry „Zdravý Nemocný“, napísal 33 komédií, Misantrop (človek, ktorý nenávidí ľudí, lebo sa ich bojí), Lakomec
Lakomec (komédia v 5 dejstvách)
- dodržiava jednotu miesta času a deja, ale písal v próze čo odporuje klasicistickému vkusu.
- dej sa odohráva v Paríži, Harpagon je príslovečný lakomec, jeho najväčšia neresť je prepracovaná do najmenších psychologických odtieňov so všetkými spoločenskými dôsledkami. Je to charakterová komédia a námet čerpá z Plautovej Komédie o hrnci (Titus Maccius Plautus- dramatik, rímska atmosféra v Grécku). Hra má dobrú komediálnu techniku nielen v hlavnej zápletke, ale aj v dialógoch (dialóg medzi Harpagonom a dohadzovačkou Frosinou).
- Harpagon si chce kvôli venu vziať za ženu mladú Mariannu, ktorú však miluje jeho syn Kleant. Harpagonova dcéra Eliza sa má vydať za bohatého Anselma, no ona ľúbi sluhu v dome Valéra. Kleant si má vziať za ženu bohatú vdovu. Mladým zaľúbencom pomáha prekaziť Harpagonove plány dohadzovačka Frosina. Keď Harpagon zistí, že sa mu stratila pokladnica s peniazmi, ktoré ukryl na Kleantov príkaz Valér, Harpagon vyvádza ako divý a žiada o pomoc komisára. Po ubezpečení, že sa mu peniaze vrátia, dáva súhlas na svadbu svojich detí. Nakoniec vysvitne, že Valér a Marianna sú súrodenci, deti bohatého grófa z Neapolu Ansélma.