Osvietenstvo                                                                                                                                                                                                                               – malo protifeudálny a proticirkevný charakter. Vyjadrovalo názory nastupujúceho kapitalizmu: právo jednotlivca na nezávislosť myslenia a na slobodu presvedčenia. Osvietenci postavili proti viere rozum, proti dogmám a poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie, pričom kládli dôraz na vzdelanie.

Znaky slovenského osvietenstva:
• malo ľudový ráz – inteligencia pochádzala z ľudu.
• prekvitala osvetová činnosť – vznikajú učené spoločnosti (Slovenské učené tovarišstvo, Učená spoločnosť banského okolia,...viď nižšie).
• vychádzala periodická tlač – Prešpurské noviny, Staré noviny leterního umení, Týdenník.
• pretrvávali však konfesionálne spory, ktoré hatili nielen kultúrny rozvoj, ale aj formovanie samostatného slovenského národa; preto katolíci mali snahu vytvoriť jednotný spisovný jazyk (Jozef Ignác Bajza, Anton Bernolák).

Integračné procesy v slovenskom národnom obrodení
Slovenskú literatúru sprevádza zápas o zvládnutie vlastných vnútorných problémov, ale aj zápas s pretrvávajúcou vonkajšou nerozvitosťou spoločenských foriem literárneho života. V posledných dvoch desaťročiach 18. storočia však nastáva výrazné uvoľnenie tvorivosti slovenskej literatúry, ktorá vstupuje do obdobia tzv. novodobých dejín. Najdôležitejšou úlohou v slovenskom národnom obrodení bola integrácia slovenskej literatúry a kultúry na základe jednotnej národnej myšlienky, v rámci širších integračných procesov, dotýkajúcich sa Slovákov ako národa. Z tohto hľadiska môžme vyčleniť štyri fázy slovenského národného obrodenia.
- prvé obdobie národného obrodenia sa začína rokom 1780 a trvá do roku 1820. Na Slovensku v tomto období prevládajú dve vierovyznania - katolícke a evanjelické. Ich ciele smerovali k národnozjednocovaciemu procesu. Prvý raz zaznamenávame aktivitu, ktorá obsiahla celé Slovensko aj všetky spoločenské skupiny. U bernolákovcov (predstavujúcich katolícke duchovenstvo) sa ňou stáva kodifikácia (uzákonenie) slovenčiny, ktorá umožňovala priblíženie osvety u nižších vrstiev spoločnosti. Ich dielom je aj založenie a činnosť Slovenského učeného tovarišstva.
- druhú fázu národného obrodenia ohraničujú roky 1820 - 1835. Vypĺňajú ich ďalšie prejavy národnozjednocovacieho hnutia, najmä založenie Slovenského čitateľského spolku v Pešti (1826) a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834). Na čelo národnozjednocovzcích úsilí sa postavil Ján Holý a Martin Hamuliak z bernolákovskej strany a Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik zo strany stúpencov katolíckej češtiny.
- tretia fáza slovenského národného obrodenia sa dotýka rokov 1835 - 1843. V tomto období sa definitívne vyriešila jazyková otázka. Návrat k biblickej češtine (českoslovenčine) neviedol k cieľu, nebol v danej historickej chvíli produktívny. V tejto fáze sa začína hnutie štúrovcov.
- vrcholná - štvrtá - fáza národnooslobodzovacieho procesu sa vymedzuje rokmi 1843 - 1848. Určujú ju dva medzníky kodifikácia slovenčiny a revolúcia.
Na začiatku národného obrodenia bola Bernolákova Gramatika slovenského jazyka napísaná v latinčine, určená len úzkemu okruhu, na konci je Štúrova Náuka reči slovenskej v slovenčine. Štúrovci nevytvorili len jazyk, ale aj modernú slovenskú literatúru, položili a určili program slovenskej politiky.

Slovenské učené tovarišstvo bola slovenská kultúrno - osvetová spoločnosť. Jej hlavným cieľom bolo "šíriť, pestovať a zušľachťovať nový spisový jazyk." Tovarišstvo malo široký kultúrny, buditeľský, sociálny a politický program, z ktorého vychádzali spisovatelia a ostatní členovia v literárnej, ľudovo výchovnej a vzdelávacej práci. Vzniklo r. 1789 v Trnave. Na jeho čele stál Anton Bernolák a organizačnú činnosť spoločnosti vykonával Juraj Fándly. Dôležité postavenie mali pobočky, ktoré vznikali obyčajne v katolíckych cirkevných strediskách (Nitra, banská Bystrica, Rožňava) alebo v obciach, kde bola národne uvedomelá osobnosť (Solivar, Veľké Rovné). Slovenské učené tovarišstvo zaniklo v r. 1800 po opadnutí revolučnej vlny v Uhorsku a postupnom potláčaní osvietenských ideí. Slovenskí evanjelici sa združovali v Učenej spoločnosti malohontskej (1808) a v Učenej spoločnosti banského okolia (1810). Zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska súbežným pestovaním viacerých vedných disciplín a vydávaním ročeniek získali najmä príslušníci Učenej spoločnosti malohonskej. Veľký perspektívny význam malo založenie Katedry reči a literatúry česko-slovenskej (1803) na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktoré sa stali strediskom výchovy mladej štúrovskej generácie v 30. a 40. rokoch. Jej predsedom bol Juraj Palkovič. V osvietenskom období začínajú vychádzať aj prvé časopisy a noviny. Medzi najstaršie noviny patria Prešporské noviny (1783 - 1787), ktoré vydával Štefan Leška a ktoré propagovali hospodárske reformy a náboženskú znášanlivosť. Literárno - poučné zameranie mali Staré noviny literárního umění (1785 - 1780), ktoré redigoval Ondrej Plachý v Banskej Bystrici, a Týždenník (1812 - 1818), ktorý viedol Juraj Palkovič v Bratislave. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej založil prívrženec bernolákovčiny, ale prvým predsedom bol Ján Kollár, zástanca češtiny. V literárnom almanachu Zora (1835 - 1840), ktorý tento spolok vydával, sa vedľa seba uverejňovali práce napísané v bernolákovčine i češtine.

Anton Bernolák
(1762 - 1813)                                                                                                                                                                                                                Pochádzal zo Slanice na Orave. Vyštudoval teológiu v Trnave, vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako kaplán, neskôr ako tajomník arcibiskupskej kancelárie v Trnave. Neskôr ako dekan a správca mestskej školy v Nových zámkoch, kde aj zomrel. Roku 1787 sa pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu, a to na základe hovorového uzlu trnavského centra. Pred Bernolákom sa o uzákonenie spisovnej slovenčiny pokúsili mnísi kamaldulskej rehole na základe kultúrneho západoslovenského nárečia (západoslovenčiny). Aj Jozef Ignác Bajza sa pokúsil uzákoniť spisovný slovenský jazyk.

Bernolákove diela:
1) Jazykovedno - kritická rozprava o slovenských písmenách (Disserátio philologico - critica de literis Slavovum) – prvý krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny, navrhol fonetický pravopis – uprednostnil zásadu: píš ako počuješ, každá hláska mala svoj znak, mäkkosť a dĺžku bolo treba vždy označiť
2) Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) - prvá normovaná slovenská gramatika
3) Etymologia vocum Slavicarum (Etymológia slovenských slov) - príručka o tvorení slov.
4) Slovár Slovenskí - Česko - Latinsko - Německo - Uherskí - má 6 zväzkov, príručka slovnej zásoby
Kultúra, filozofické a estetické princípy v tvorbe Jána Kollára (Slávy dcéra) a Jána Hollého (Svätopluk)

Ján Hollý
(1785 - 1849)
Počas svojho života vo svojej tvorbe presadzoval bernolákovčinu, neskôr bol zástancom Štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ako prvý začal prekladať svetové diela do bernolákovčiny, a to hlavne antickú literatúru, čiže preložil Homéra, Vergília, Ovídia a iných.

Homérovu koncepciu eposov využil pri tvorbe svojich eposov, to znamená, že každý epos začína propozíciou, čiže naznačením predmetu, obsahu. Využíval invokáciu, čo znamená vzývanie vyššej moci alebo nejakej múzy. Eposy rozčlenil na spevy. Sú písané vo veršoch, kde využíva hexameter (6-stopový časomerný verš). Najznámejšie eposy z dejín Veľkomoravskej ríše: Svätopluk, Cyrillo-Metodiáda a historický epos Sláv.
Svätopluk - skladá sa z 12 spevov. Je zaľudnený veľkým počtom postáv, okrem Svätopluka, Slavomíra, Cyrila (historické postavy) vystupujú aj vymyslené postavy ako aj mytologické postavy (pohanský boh). Váha deja je prenesená na ľudí. Svätopluk má svoj vlastný svet. Rozhoduje sa podľa vlastného vedomia a svedomia. Tento epos má charakter národného obrodenia. Slovanov charakterizuje ako národ pracovitý, mierumilovný a pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí smrť slávnu a hrdinský úmor ako život v otroctve. Zobrazil boj dvoch svetov: germánskeho a veľkomoravského, opísal konflikty medzi bohmi a ľuďmi, rozviedol obrazy zrady, nenávisti a pomsty.

Ján Kollár
(1793 - 1852)
Kollár (Slavy dcéra) -obviňuje národy, ktoré berú iným národom slobodu, lebo („kto iného vezme do otroctva,sám je otrokom). Počas štúdia v Nemecku bol svedkom nemeckého nacionalizmu pri oslavách výročia Lutherovej reformácie. Navštevoval prednášky z dejín Nemecka v súvislosti s dejinami Slovanov, ktoré uňho vyvolali negatívny postoj k Nemcom, kladný postoj k Slovanom a obavy o ich budúcnosť, pozoroval aj tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov. Slovanské národy chcel zachrániť pred germanizáciou, preto sa stal propagátorom (vše)slovanskej vzájomnosti(panslavizmu). V teoretickej koncepcii o slovanskej vzájomnosti propagoval prostrdníctvom jednotného jazyka československú vzájomnosť. Nesúhlasil so štúrovou slovenčinou.

Existovali podla neho štyri kmene slovanského celku:
1. severný-poľský
2. južný-ilýrsky(srbochorvátsky)
3. východný-ruský
4. českosloveský
Žiadal,aby sa zvyšovala vzdelanosť slovanských národov hlavne výmenou literatúry písanej len v štyroch slovanských nárečiach.
Jedným z jeho omylov bol názor,že Slováci majú poúžívať češtinu obohatenú o prvky slovenských nárečí,čo bolo nepriatelné pre Čechov i Slovákov.
Slávy dcera - básnicka skladba,ktorá obsahovala predzpěv a 5 spevov:1.Sála,2.Labe,Rén,Vltava,3.Dunaj,4.Léthe,5.Acheron
Najdôležitešou časťou je Predzpěv, ktorý je napísaný časomerným veršovým systémom(elegickým distichom); je to elégia (žalospev) nad slovanskou minulosťou,v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou; má pochmúrne ladenie; z veršov sa ozýva idea humanity, ktorá ma byť vo vzťahoch medzi národmi na prvom mieste; básnik si uvedomuje, koľko utrpenia Slovania prežili, neprejavuje nenávisť k inému národu,ale obracia ju proti zotročovaťeľom. Zastavil sa na miestach, kde kedysi žili Slovania, ale ich potomkov už nenáchadza. Ostatné spevy obsahujú ľúbostné, vlastenecké a náučné znelky, spojené len dejovou líniou.

Porovnanie bernolákovčiny so súčasnou slovenčinou
Bernolákovčina - bola uzákonená za spisovný slovenský jazyk v roku 1787
- bola vytvorená z kultúrnej západoslovenčiny so stredoslovenskými prvkami
Súčasna slovenčina - v júli 1843 vznikla dohoda o uzákonení nového spisovného jazyka na Hurbanovej fare v Hlbokom; stretli sa tam Štúr, Hurban a Hodža; za základ položili stredoslovenské nárečie a dohodli sa na fonetickom pravopise. Ešte predtým ako bola uzákonená schválil túto reformu schválil Ján Holý.