Romantizmus má rôzne podoby (útek do minulosti, uzatváranie sa do seba, výzvy do revolúcie, vízie alebo vidiny nového sveta). Literatúra sa chápe ako prostriedok poznania tajomstiev života. Fantázia je protest proti stiesňujúcej skutočnosti a túžba po krajšom živote. Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý je ustavične v rozpore so skutočnosťou. Využíva sa autoštylizácia (vkladanie autobiografických čŕt do svojej postavy). Konflikt sa berie ako rozpor medzi snom a skutočnosťou (harmónia kontrastov). Medzi literárnymi druhmi a žánrami sa narúšajú hranice. Epika sa silne lyrizuje opismi postáv (druhový a žánrový synkretizmus). Hlavným literárnym druhom je lyrika, ale rozvíjala sa aj epika (básnická poviedka) a lyricko-epické útvary (balada). Umelci nachádzali zdroj v ľudovej slovesnosti a v historizme (slávne činy národa v minulosti). Romantici oživili jazyk prvkami hovorovej reči (prirodzenejšie vyjadrovanie).

SLOVENSKÁ PREROMANTICKÁ A ROMANTICKÁ LITERATÚRA
V 30-tych rokoch zasahuvalo hospodársky zaostalé Uhorsko revolučné hnutie (kríza feudalizmu), boj za samostatnosť Uhorska mala národnooslobodzovací charakter. Na čele hnutia stál Lajos Kossuth, pod jeho vplyvom nastala silná maďarizácia. Tieto roky boli obdobím ideového formovania Štúrovskej školy. V Bratislave roku 1829 vznikla na lýceu Spoločnosť Česko-slovanská (zakladatelia Karol Štúr a Samo Chalupka). Vedúcim Katedry reči a literatúry česko-slovenskej na lýceu bol profesor Palkovič a zástupcom Ľudovít Štúr, ktorého roku 1843 odvolali pre vlasteneckú činnosť. V tom čase Ján Matuška napísal báseň Nad Tatrou sa blízka. Slová k nej „Slovensko vstáva, putá si strháva“ boli predzvesťou revolučných udalostí, ktoré sa blížili. Národný a politický program Štúrovskej školy nastolil otázku spisovného jazyka (Ľudovít Štúr cítil, že jazyk potrebuje novú formu, spisovnú, vyhovujúcu katolíkom i evanjelikom, prístupnú ľudu). V roku 1843 napísal Janko Kráľ (najrevolučnejší štúrovský básnik) báseň o slovenčine Duma Bratislavská. V júli 1843 sa uskutočnila dohoda o uzákonení spisovného jazyka na Hurbanovej fare v Hlbokom. Štúr, Hodža a Hurban prijali za základ stredoslovenské nárečie a dohodli sa na fonetickom pravopise, túto reformu schválil Ján Hollý. V roku 1844 vyšla prvá kniha v štúrovskej slovenčine 2. ročník Almanachu Nitra. Celonárodný významný spolok Tatrín taktiež podporil uzákonenie spisovnej slovenčiny. Kollár so svojim názorom vystúpil v zborovníku roku 1846 – Hlasové o potrěbě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
Kollárovi oponoval Štúr v článku „Hlasom proti hlasom“ a Hodža v knihe „Dobrô slovo Slovákom, súcim na slovo“.

CHARAKTER PREROMANTICKEJ A ROMANTICKEJ LITERATÚRY
V 30-tych rokoch sa spisovatelia podieľali na premene spoločnosti (nad citmi prevažuje láska k vlasti, slovanský humanizmus, zdôraznenie ľudovej slovesnosti). Na ideový, umelecký a politický program romantickej generácie zapôsobil najmä Karol Kuzmány (v teoretických prácach bol odporcom klasicizmu, ale v básňach sa od neho nevedel odpútať). Napísal idylický epos Běla (napísaný časomierou), ktorý predstavuje ideálny meštiansky život. Takisto napísal aj sentimentálny román Ladislav (jadro tvorí sentimentálna poviedka a cestopis) - Ladislav je zeman pokrokových názorov, zaľúbi sa do farárovej dcéry Hanky, na otcovu radu sa ešte pred svadbou vydá Ladislav na cestu po Európe, denník z cesty tvorí úvahovú (filozofickú) časť románu, po návrate z cesty je svadba, potom nasleduje Hankina predčasná smrť (autor reagoval na súčasnosť, zamýšľal sa nad otázkami slovenského národa a jeho kultúry). Nadchnutý myšlienkou slobody napísal Karol Kuzmány v 40-tych rokoch hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. Štúrovská literatúra bola obsahom aj formou národná, spätá s ľudom a jeho záujmami. Za vzor nebola považovaná antická ani západoeurópska, ale slovanská literatúra.

ŽÁNRE A DRUHY
• lyrika
Písali sa ponášky na ľudové piesne a balady, spolu s jazykom ľudovej piesne štúrovci prebrali aj veršovanú stavbu, obrazy, trópy a námety z ľudovej slovesnosti.

• veršovaná epika
Nebola druhovo čistá, popretkávaná lyricko-reflexívnymi prvkami, ktorými autor priamo vstupuje do deja a komentuje ho. V próze sa píšu historické povesti a kratšie prózy zo súčasného života, ktoré majú satirický tón.

• dráma
Neznamenala až taký rozvoj, lebo neboli možnosti na scénickú realizáciu. Romantická literatúra uzavrela epochu Slovenského národného obrodenia a predstavovala začiatok novodobej realistickej literatúry. Nadväzovala na slovanskú literatúru, ale odmietala individualizmus a titanizmus. Obranou národnosti a politickým bojom ovplyvňuje nasledujúce generácie.

Mor Ho! (Samo Chalupka)
Hrdinská epická skladba, oslavuje slobodu, rovnosť a lásku k národu, odsudzuje zotročenie a hanobenie malých národov. Námetom bolo Štefánikovo dielo Dejiny slovenskej reči a literatúry.
Kompozícia - jednoduchá dejová línia, prerušuje ju opis družiny, lyrický opis slovenskej krajiny a charakteristika Slovákov, prítomnosť kolektívneho hrdinu (unanimistický hrdina), družina ide za cisárom a prezentuje svoje názory
Pokrik (zvolanie) „Morho!“ zaznieva ako dramatizujúci prvok, viackrát sa opakuje, využívajú sa aj otázky.
Forma - združený rým, sylabický veršový systém (dodržiavanie počtu slabík vo verši 13, v poslednom 12), skladba nemá úvodný opis prostredia a okolností
Využitie jazykových umeleckých prostriedkov (personifikácia, symboly, zvukomalebnosť), orli (ľudia - slovenskí bojovníci), orol (vták - symbol slobody a neohrozeného boja), svieti pevný hrad (metafora), surmity volajú do zbroje (personifikácia).
Zvukomalebnosť (narodenie zvukového dojmu výberom hlások), autor ve+mi často narába s jednoslabičným slovom, posledná sloha má 12 veršov a každý verš sa začína jednoslabičným slovom.

Osnova:
1.)  príchod slovenských bojovníkov
2.) lyrický opis rímskeho tábora
3.) opis slovenských mládencov
4.) slovenskí mládenci ako vyslanci svojej zeme vyjadrujú myšlienky z národného programu štúrovcov
5.) charakteristika vlastností Slovákov a Slovanov (mierumilovnosť, pohostinnosť, rovnosť a sloboda človeka)
6.) Slovania sa zbavia zotročiteľov
7.) odpoveď cára
8.) hnev cára a odpoveď slovenských mládencov
9.) dejový opis bitky
10.) posledný pohľad na rodný kraj
11.) mládenci umierajú za svoj rod
12.) boj stíchne, neprežije ani jeden
13.) cár zvíťazil nad slabším a nevinným, ale morálne víťazstvo mu nepatrí


Máj (Karel Hynek Mácha)
- lyricko – epická skladba
- predstavuje základné dielo modernej českej poézie
- 4 spevy a 2 intermezzy
- rozoberá 3 tragédie – Vilémovu, Jarmilinu a všeobecne tragédiu života
- hl. postavy -Vilém, Jarmila
- Vilém je typický romantický hrdina, búriaci sa proti spoločnosti. Je výnimočný jedinec, silná osobnosť, vydedenec spoločnosti.
- dej: stručný, umiestnený do očarujúcej májovej prírody v krajine pod Bezdezem, u Doks. Vilém, ktorého otec v mladosti vyhnal z domu, stáva sa vodcom zbojníkov. Zavraždí zvodcu svojej milej, nevediac že ej to jeho otec. Jarmila, ktorá sa to dozvedá, postihnutá hanbou i žialom nad osudom Viléma, skončí svoj život vo vlnách jazera. Viléma uväznia a popravia. Príbeh sa končí tragicky, smrťou všetkých hrdinov.
- dominantou sú reflexie a obrazy prírody
- obraz prírody – citový, dynamický, podmanivý
- rytmus – jamb a trochej, zvukomalba
- mal veľký vplyv na iné generácie, tri symboly Mája - symbol pútnika, väzňa, zeme
- sústredil sa na duševné stavy odsúdenca ,ktorý vo väzení uvažuje o zmysle života
- kontrasty: pochmúrnosť – slnečný deň, mladosť – smrť, máj (lásky čas) – smrť