Lyrika
- jeden z troch základných druhov umeleckej literatúry vedľa drámy a epiky. V lyrike sa predvádza autorov vzťah ku skutočnosti ako bezprostredný zážitok, ako záznam faktov, vyjadrovanie subjektivnych reakcií, pocitov, nálad a myšlienok. Na rozdiel od epiky a drámy lyrika pri práci s témou nerešpektuje časovú následnosť (je nesujetová, nedejová). Čas v lyrike sa nepohybuje od minulosti k budúcnosti, nemá príznaky uplývania, lyrický zážitok pociťujeme ako trvale platný. Najvlastnejšou formou lyrického prejavu je verš. Lyrická poézia je slohovo i tematicky bohato diferencovaná (lyrika subjektívna a lyrika objektívna; lyrika intímna, lyrika spoločenská, lyrika prírodná, lyrika reflexívna a pod.). Medzi lyrikou a ostatnými druhmi nie je príkra hranica, v konkrétnych literárnych dielach sa často jednotlivé druhové princípy prelínajú (napr. lyrickoepické básnictvo, lyrizovaná próza, lyrická dráma).
Lyrika prírodná
- lyricky žáner centrovaný z hľadiska obsahového na prírodu; má poznávací ráz
Lyrika reflexívna
- lyrika, ktorej vnútorná integrita sa zakladá na priebehu úvahy
Anekdota - je krátky vtipný príbeh, Napr.: básnik zakončil svoj život smrťou.
Aforizmus - je stručný výrok,ktorý obsahuje všeobecne platnú myšlienku, Napr.: Máte hlavu? Špendlík ju má tiež (Jonatan Swift)
Sonet - je lyrická 14-veršová báseň,ktorá je rozdelená na dve štvorveršové strofy a na dve trojveršové strofy. Niekedy bývajú trojveršové strofy spojené do jedného šesťveršia
Básnická otázka - je otázka,ktorá nepotrebuje odpoved´, nakoľko je zrejmá z textu. Je to umelecký prostriedok,ktorý je nazývaný aj rečnícka otázka
Poézia - je písaná formou básne, má rým a rytmus
Próza - je písaná formou textu, nemá rým ani rytmus
Rým - je zvuková zhoda slabík na konci verša. Rým môže byť:
- striedavý-abab
- združený-aabb
- postupný-abcd
- prerývaný-abcb
- obkročmý-abba
Rytmus - je striedanie prízvučných a neprízvučných slabík v básni
Takt- rytmická jednotka reči
Epika- báseň,ktorá má dej
Lyrika báseň,ktorá nemá dej,vyjadruje city,nálady,túžby
Spoločenská lyrika - myšlienky a pocity autora sa týkajú celej spoločnosti
Prírodná lyrika - vyjadruje city, nálady, vzťah k prírode
Voľný verš - nemá pevnú stavbu verša
Viazaný verš - má pevnú stavbu verša
Pieseň - báseň,ktorá sa spieva
Populárna pieseň - podlieha módnemu vkusu
Metafora - prenášanie vlastností z jednej veci na druhú na základe vonkajšej podobnosti
Metonýmia - prenášanie vlastností z jednej veci na druhú na základe vnútornej súvislosti
Epiteton - básnický prívlastok
Prirovnanie - výrazový prostriedok porovnávajúci niečo na základe zhodných alebo odlišných vlastností
Personifikácia/zosobnenie - pridanie ľudskej vlastnosti nejakej veci (rastlinám, zvieratám, veciam)
Monológ - prehovor jednej osoby
Dialogizácia - postup pretvorenia textu na dialóg
Gradácia - stupňovanie deja
Verš - zvyčajne jeden riadok básne, základná jednotka básnického rytmu
Veršový systém - usporiadanie veršov, rozoznávame 4 veršové systémy, ktoré sú základom jednotlivých metrických systémov: časomerný, sylabický, sylabotonický, tónický
Časomerný veršový systém - je založený na striedaní krátkych a dlhých slabík (obdobie klasicizmu, autori: Hollý, Kollár)
Sylabický veršový systém - je založený na rovnakom počte slabík vo verši (najviac sa využíval v romantizme, opiera sa o ľudovú slovesnosť)
Sylabotonický veršový systém - je založený na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovávaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch (Hviezdoslav a ďalší)
Viazaný verš - má pevnú stavbu veršov, podľa istej schémy, zakotvenej v konkrétnom veršovom systéme
Voľný verš - nemá pevnú stavbu veršov, narúšajú sa pravidlá viazaného verša
Termín synonymum pochádza z gréčtiny (συν syn "s"; ὅνομα onoma "meno") a označuje slová, ktoré inak znejú, ale majú rovnaký význam.
Synonymá síce vyjadrujú ten istý pojem, ale nájdeme medzi nimi rozdiel vo významových odtienkoch alebo štylistických príznakoch. V jazyku sú zviazané s javom synonymie, ktorej podstatou je to, že jednej veci alebo predmetu zodpovedá viacero výrazových jednotiek. Pri lexikálnych synonymách popri významovej zhode sa zdorazňujú aj odlišné prvky. Patrí medzi ne rozličná spájateľnosť synoným a rozličná sféra použitia.
Podľa prítomnosti štylistických príznakoch rozoznávame synonymá také, aký ráz má ich konkrétny príznak, resp. do akej štýlovej vrstvy sa zaraďujú (terminologické, hovororové, knižné, administratívne, publicistické, slangové apod., z časového a frekvenčného hľadiska zastarené, archaické, historické, zriedkavé). Táto mnohotvárnosť jazykových štýlov sa opiera o práve o synonymiu.
Medzi členmi synonymických radov možno rozlíšiť rozmanité vzťahy dané rozdielom významových odtienkov alebo štylistickými rozdielmi, prípadne obidvoma týmito príznakmi súčasne. Významové rozdiely sa môžu prejavovať
- v odlišnej kontácii, napr. (robiť - drieť - lopotiť).
- v pojmovej zložke, napr. slová so širším a užším obsahom (cesta - hradská) a slová vyjadrujúce rozličnú intenzitu (mrholí - prší - leje), rozličné rozmery (konár - ratolesť) apod.
Z hľadiska formy môžu byť synonymá nielen slová, ale aj slovné spojenia (určiť hranice - ohraničiť) a frazeologické jednotky (hrať si do karát - nahrávat si).
Synonymá môžu byť špecifikom každého jednotlivca: existujú veci alebo deje, ktoré je každý zvyknutý pomenúvať iným z viacerých možných názvov (napr. šaty môžu byť vyrobené z nejakého "materiálu" alebo ušité z určitej "látky"; význam je však v oboch prípadoch rovnaký napriek diametrálnej morfologickej odlišnosti dvoch rôznych slov pomenúvajúcich tú istú vec). Niekedy -- najmä v umeleckom slovnom prejave -- sa synonymá na pomenovanie tej istej veci používajú zámerne z dôvodu pestrosti jazykového prejavu.
Príčiny vzniku
Príčiny vzniku synoným možu byť vnútrojazykové:
• zbližovanie významov slov až do takej miery, že sa niekedy môžu zamieňať (skryť - schovať, novina - správa - zvesť);
• tvorenie synoným z jedného koreňa rozličnými prefixami a sufixami (husí - husací, olúpať sa - zlúpať sa, doniesť - priniesť)
• tvorenie synoným skladaním (ctibažný - ctižiadostivý);
alebo synonymum môže vzniknúť vonkajším vplyvom:
• preberanie výrazov z rozličných území jazykového spoločenstva (páčiť sa - ľúbiť sa, oblok - okno);
• preberanie z iných jazykov (podnebie - klíma, plavý - blond);
• kalkovanie (opak - protiklad).
Absolútne synonymá
Niektorí jazykovedci neuznávajú existenciu úplných, tzv. absolútnych synoným. Ak sa predsa v jazyku vyskytnú, zvyčajne jeden člen postupne nadobúda nejaký príznak, napr. nadobúda povahu termínu (brzdiť, z dvojice brzdiť - hamovať) alebo zastaráva (bál z dvojice bál - ples).
V jazyku však sú aj také dvojice, pri ktorých nenájdeme zjavný rozdiel.
• synonymá pochádzajúce z rozličného územia, ktoré už v spisovnom jazyku zdomácneli (rajčina - paradajka, veľa - mnoho),
• synonymá s rovnakým koreňom a rozličnými hláskovými rozdielmi alebo slovotvornými formantmi (pesnička - pieseň, polievačka - oblievačka, obopať - obopnúť, pľasnúť - plesnúť).
Antonymá, opozitá - slová s protikladným významom (so vzájomným protirečením); spolu so - synonymami sú najdoležitejšími systémotvornými činiteľmi v slovnej zásobe. Při antonymických dvojiciach jeden člen predpokladá druhý a zároveň jeden člen vylučuje druhý. Protikladné pojmy, napr. vysoký a nízky, veľa a málo,vyjadrujú krajné, hraničné hodnoty, pričom sa pri nich obyč. predpokladá tretí, str. pojem: vysoký - stredný - nízky, veľa - dosť - málo.
Homonymá, rovnozvučné slová - slová majúce rovnakú hláskovú podobu, ale úplne odlišný, nesúvisiaci význam. Napr. slová čelo - časť hlavy a čelo - hudobný nástroj. Obidve patria k podstatným menám a najú rovnaké všetky tvary (čelo, čela, čelu atď.). Slová nos - prenášaj a nos - časť hlavy nepatria do toho istého slovného druhu (prvé je sloveso, druhé je podstatné meno), preto nemožu mať rovnaké všetky tvary. Zvuková zhoda je tu len v dvojici tvarov. Takéto homonymá sa volajú tvarové (homoformy). Niektoré homonymá sú odlišné graficky: slová vír (na vode) a výr (vták) znejú rovnako, majú rovnaké všetky tvary (homofóny). Aj niektoré dvojice tvarov znejú rovnako, ale odlišujú sa graficky: prah - prach. Slovotvorné homonymá sú odlíšené slovotvornou motiváciou: lyžičník - nádobe na lyžice a lyžičník - rastlina podobná lyžici. V odb. literatúre sa rozlišujú rozličné typy homoným: úplné, čiastočné, lexikálno - gramatické, historické a iné. Homonymá často vznikajú rozpadom polysémie, keď sa jednotlivé významy slova natoľko významovo vzdialia, že sa prestáva vnímať ich spatosť. Napr. slovo sedlo malo významy: 1. pomocka umožňujúca pohodlné sedenie na koni, 2. horský útvar v podobe sedla, 3. poklesnutá časť krivky označujúcej časový postup. Postupne sa druhý význam vyčlenil ako samostatné homonymum. Niekedy sa ako homonymné označujú aj významovo odlišné morfémy, najma prípony, napr. -ov v type otc-ov a -ov v type most-ov-ý.
Synonymá, rovnomenný - slová významovo zhodné alebo blízke, vyjadrujúce ten istý pojem, no odlišujúce sa navzájom významovými odtienkami alebo štylistickými príznakmi. V jazyku sú zviazané s javom synonymie, ktorej podstatou je to, že jednému denotátu (veci, predmetu) zodpovedá viacero designátorov (výrazových jednotiek). Pri lexikálnych synonymách popri významovej zhode sa zdorazňujú aj prvky odlišné. Medzi ne patrí aj rozličná sféra použitia a rozličná spájateľnosť synoným. Niektorí bádatelia neuznávajú existenciu úplných, tzv. absolútnych synoným. Ak sa predsa v jazyku vyskytnú, obyčajne jeden člen z dvojice postupne nadobúda nejaký príznak, napr. zastaráva (bál, pasia z dvojíc bál - ples, pasia - koníček), nadobúda povahu termínu (brzdiť, pŕhľava z dvojíc brzdiť - hamovať, pŕhľava - žihľava apod.). V jazyku však sú aj také dvojice, pri kt. niet nijakého zjavného rozdielu. Obyčajne ide o synonymá rozličného územného povodu, kt. sa už v spisovnom jazyku nepociťuje (rajčina - paradajka, veľa - mnoho ), alebo o synonymá s rovnakým koreňom a rozličnými slovotvornými formantmi alebo hláskovými rozdielmi (pesnička - pieseň, polievačka - oblievačka, obopať - obopnúť, pľasnúť - plesnúť). Príčiny vzniku synoným možu byť vnútrojazykové, ku ktorým patrí 1. zbližovanie významov slov do takej miery, že sa v istých situáciách možu zamieňať (skryť - schovať, novina - správa - zvesť); 2. tvorenie synoným z jedného koreňa rozličnými afixami (husí - husací, olúpať sa - zlúpať sa, doniesť - priniesť ) alebo skladaním (ctibažný - ctižiadostivý); vonkajšie, ku ktorým patrí 1. preberanie výrazov z rozličných území jazykového spoločenstva (páčiť sa - ľúbiť sa, oblok - okno); 2. preberanie z iných jazykov (podnebie - klíma, plavý - blond); 3. Kalkovanie (opak - protiklad). Medzi členmi synonymických radov jestvujú rozmanité vzťahy dané rozdielom významových odtienkov alebo štylistickými rozdielmi, prípadne obidvoma týmito príznakmi súčasne. Významové rozdiely sa možu prejavovať 1. v pojmovej zložke, napr. slová so širším a užším obsahom (cesta - hradská), slová vyjadrujúce rozličnú intenzitu (pršať - mrholiť), rozličné rozmery (konár - ratolesť) apod. 2. v odlišnej konotácii, napr. (robiť - drieť - lopotiť). Podľa prítomnosti štylistických príznakoch možu byť synonymá také, aký ráz má ich konkrétny príznak, resp. do akej štýlovej vrstvy sa zaraďujú ( hovor., kniž., terminologické., publicistické., administratívne., slangové apod., z časového a frekvenčného hľadiska zastarené, archaické, historické, zriedkavé ). Mnohotvárnosť jazykových štýlov sa opiera o práve o synonymiu.
Z hľadiska formy synonymá možu byť nielen slová, ale aj slovné spojenia ( určiť hranice - ohraničiť ) a fraz. jednotky ( hrať si do karát - nahrávat si ).
GUILLAUME APOLLINAIRE [1880 Rím - 1918]
- vlastným menom Wilhelm Kostrowicki
Debutoval zb.: Zahnívajúci Čarodej, no väčší ohlas vzbudili až jeho Alkoholy a báseň Pásmo. Vytvoril ňou nový model poézie obsahom a formou. Je to lyrický cestopis, v ktorom básnik voľne spája zážitky z rozličných miest, niet medzi nimi priameho vzťahu. Každá strofa je samostatným myšlienkovým celkom - motívom, takéto voľné spájanie obrazov nazývame asociatívnou metódou. Stavia vedľa seba protikladné javy: sen a skutočnosť, radosť i smútok, reálne i nereálne, racionálne i iracionálne. Chcel dokázať, že medzi týmito vecami nie sú presné hranice, preto vo svojich dielach odstránil interpunkciu. Chcel dokázať, že aj v literatúre sa dá komponovať tak isto ako v kubistickom maliarstve. Je tvorcom tzv. nového lyrizmu. Teda predovšetkým narába s imagináciou (fantázia).
R. 1913 vydal Apollinaire manifest FUTURISTICKÁ PROTITRADÍCIA.
Hoci využíval vlastnosti kubizmu a futurizmu, stal sa tvorcom nového, plnšieho lyrizmu, v ktorom šlo o naozajstnú ľudskú poéziu, založenú na osobnom zážitku a imaginácii (obrazotvornosť).
Krátko pred smrťou dokončil Kaligramy (časť tejto zbierky napísal na vojne; vyskytujú sa tu obrazné básne - tzv. ideogramy /spojenie obrazu a textu/ a divadelnú hru Ňadrá Tiresiove - (protestoval tu proti meštiackym konvenciám).
Apollinairova liter. tvorba mala veľký význam pre vývin literárneho modernizmu. Sviežou lyrikou, aplikáciou bohatej škály tónov a nevšedným typografickým usporiadaním mal značný vplyv na mladšie básnické generácie.
Pásmo
- prvá báseň zbierky s rovnomenným názvom
- predstavuje prelom modernej poézie
- ovplyvnila vývoj v nasledujúcom období, pretože využila „techniku filmovej montáže“
- báseň je komponovaná jako voľne pásmo nesúvisiacich predstáv
1.časť: únava zo starého, túžba po novom
„starý svet, ten Ťa už unavil a na koniec“
„máš už dosť života v gréckej a rímskej antike“
- obraz človeka v modernej době
- civilizačné prvky (priemzselná ulica, Paríž, portréty, reklamy …)
- slang (Eifelovka, šesták …)
- zdrobneniny (kaplnka …)
- poetizmy (metafora, perzonifikácia → spievajú cenníky, milujem pôvaby …)
- neoligizmy ( reklamy, hangáry …)
- hyperbola → zveličenie (zašteká zvon …)
- prvky biblie (boh, Kristus, Adamova lebka …)
2.časť: a) protiklad: prirodzené a spoločenské
„orol Fénix čínsky pihi všetkých vtákov roj“
„po bratsky obletuje lietajúci stroj“
b) pocity človeka v modernej dobe: hľadanie zmyslu života
„bľačiace stádo autobusov“
„sám medzi davom ľudí“
c) obrazy z rôznych miest sveta: Praha, Paríž, Marseille
- jazykové prostriedky: termíny – čínsky pihi, Kubikula, Lokanda
prirovnania – „jako figúrky“
„žil si sťa streštenec, čas Ti bol neskutočný“
- v prvej strofe úryvok mimo deja básne: „Horúcim popolom…“
3.časť: jednoduché verše spresňujú dvojveršové
„Stojíš tu pred výčapom hroznej putiky a piješ s neštastníkmi kávu za 2 šestáky...“- dominantný dvojverš: „A Ty piješ ako svoj život ostrý alkohol,
svoj život piješ akoby pálenkou bol“
- začiatok nového dňa a života
- opäť slang (šesták, restaurant, kuká, krámy, fetiš...)
4.časť: plynutie času
„Noc prchá, prchá ako krásna kvetina“
→ večer → noc → ráno
- obdiv civilizácie
Človek a more
Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja
v nekonečnosti vĺn večného nepokoja
a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.
Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom,
do rúk ho naberáš, očami objímaš
a vše ťa vzruší des, čo zrazu v srdci máš
keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.
Vy obidvaja ste temní a zastretí:
nepoznateľný si, človeče, priepasť bezdná,
ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná,
tak taj svoj strážite do seba zavretý!
A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta,
sa spolu rujete bez štipky súcitu,
tak veľmi ľúbiaci boj a smrť večitú,
ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia!
V básni zobrazuje Boudelaire obraz ľudského vnútra, duša je plná záhad a nepokoja; more je záhadné, človek aj more sú do seba uzavretí, aj človek ako mlčanlivé more stráži svoje tajomstvo. Básnik ich nakoniec kladie do protikladu.
