Kompozičné postupy románu:
 - chronologické usporiadanie je spracovanie príbehu v časovej postupnosti
 - retrospektívne usporiadanie najprv približuje výsledok deja a až potom udalosti, ktoré tomu predchádzali
 - reťazovité usporiadanie znamená zosnovať jedno dejové pásmo, v ktorom každý nový príbeh účinkuje ako spojovací článok- ohnivko medzi príbehom predchádzajúcim a nasledujúcim
iné postupy:
 - pásmovitý- rozvíjať najmenej dve dejové línie, ktoré – spočiatku samostatné – postupne sa navzájom stretávajú a prelínajú
 - kronikársky- zobrazovať príbehy po časovej osi
 - rámcovité usporiadanie zasadzuje jednotlivé príbehy do príbehu hlavného

Romány možno klasifikovať aj podľa kompozičných princípov použitých pri ich celkovej výstavbe. Autor totiž kvôli kompozičnému rámcovaniu textu siaha po iných žánroch. Román môže mať denníkovú formu, môže byť vytvorený z listov, môže byť napísaný formou dialógu, ale východiskovým žánrom môže byť aj cestopis.

Ladislav Mňačko
Jeho život v skratke:
V roku 1939 sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. Uväznili ho v koncentračnom tábore kvôli pokusu o prekročenie nemecko- holandských hraníc. V roku 1944 ušiel a zapojil sa do partizánskeho hnutia. Vstúpil do komunistickej strany Slovenska. Nadšene privítal február 1948 a stal sa prominentným novinárom propagujúcim nový režim. Postupne sa zbavoval naivných ideálov a dôvery ku komunistickej strane. Zapojil sa do obrodného procesu, ktorý bol prerušený príchodom vojsk Varšavskej zmluvy. Po ich intervencii (=zásahu) odišiel do zahraničia a žil v Rakúsku. Jeho diela boli vyčiarknuté z učebníc.
Tvorba:
autobiografický román z obdobia SNP Smrť sa volá Engelchen – v diele autobiografický hlavný hrdina vyslovuje na nemocničnom lôžku sebe a iným pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština („Je to román – kronika, veľmi málo som si vymýšľal,“ hovorí o ňom autor). Ústredným motívom románu sa stáva motív viny.
Autor v tomto diele nezdôrazňuje ani heroický, ani existenciálny rozmer historickej udalosti, postavy nezobrazuje ako hrdinov vojny, ale ako jej obete, podliehajúce depresiám a rúcajúce sa pod tlakom dusnej vojnovej atmosféry. Hlavného hrdinu prenasledujú vidiny horiacej Ploštiny a spálených ľudských tiel. Dielo sa vyznačuje dejovým dynamizmom, živými dialógmi a výraznou psychologickou kresbou. Mňačko tu využíva do určitej miery autobiografické prvky, lebo on sám bol členom partizánskej skupiny a bol ranený, ako aj jeho románový hrdina, Ku kompozičným znakom patrí využívanie retrospektívy.
román Ako chutí moc – v tomto románe autor využíva reportážno – groteskné rozprávanie. Mňačko neprekročil hranicu, za ktorou sa kritika jednotlivca mení na kritiku systému a obraz vonkajších faktov na hlbokú analýzu dejín a človeka. Celý príbeh je koncipovaný ako mozaika spomienok fotografa Franka, rozprávača celého príbehu, na mŕtveho a je situovaný do časopriestoru niekoľkých dní veľkolepého štátneho pohrebu, počas ktorého Frank plní funkciu verejného oficiálneho fotografa. Mŕtvy funkcionár sa zmenil z čestného, odvážneho veliteľa partizánov na bezohľadného, nemravného a zbabelého vysokého vládneho predstaviteľa, ktorý robil všetko preto, aby si udržal moc. Mňačko v diele využil stajomňovanie: nepoznáme meno mŕtveho, názov štátu ani mesta.

Dominik Tatarka
Jeho život v skratke:
Po vypuknutí vojny učil na gymnáziu, aktívne sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru, partizánčil v Turci a na Liptove. Vstúpil do KSČ. V roku 1968 verejne vystúpil proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, odišiel zo strany, vylúčili ho zo všetkých organizácií, vyškrtli z učebníc.
Tvorba:
Démon súhlasu – žánrové zaradenie tohto diela nie je jednoznačné: novela, esej, publicistický text, pamflet(= kratší literárny útvar so satirickým, hanlivým, výsmešným obsahom). Nachádzajú sa tu prvky publicistiky, autobiogragické, pamfletické, alegorické prvky, hyperbolizácia spoločenských pomerov v 50- tych rokoch. Rozprávačom je spisovateľ Bartolomej Boleráz a druhým hrdinom je Valizlosť Matej – ideologický činiteľ. Kritizoval pokrytectvo verejných činiteľov, ktorí sú v súkromí iní ako na verejnosti( verejne zastávajú ideologické zásady, v súkromí s nimi nesúhlasia). Kritizoval zavádzanie kultu osobnosti, lebo ľudí dosadzovali zhora bez toho, aby si ich podriadení zvolili. Na postave Mateja kritizoval neomylnú moc funkcionára, ktorý mohol zvážiť užitočnosť diela nejakého spisovateľa a určiť, nakoľko je škodlivé alebo prospešné, mal neobmedzenú moc na to, aby z človeka urobil nesmrteľného génia alebo ho vyhlásil za zradcu. Zobrazuje tu zneužívanie moci.