Milan Rúfus

Život:
-nádych tragickosti
-motívy: - bolesť sveta
- ohrozenie človeka
- bolesť z lásky
- Boží súd
-najvyšš. mravné hodnoty sú láska(najmä materinská), detstvo, najv. mravným princípom je chudoba  predstaviteľ kresťanského humanizmu  pokrok

Tvorba:
Debutom bola zbierka Až dozrieme, ale neboli to jeho prvé básne. Obsahuje posolstvo o živote ľudstva. Označili ho za „básnika novej obraznosti, hlbokého soc. cítenia“.
-lyricko-filozof. reflexie
zb.: Chlapec maľuje dúhu - dodatočne vydané básne
- od začiatku básnická zrelosť
- biblické motívy a námety
zb.: Zvony - zaoberá sa detstvom ako určujúcim faktorom v živote človeka
zb.: Stôl chudobných - hl. prírodný motív
-etický princíp + lyrické záznami o prírode
-napísal veľa iných zb., napr. Kniha rozprávok, Sobotné večery(znaky ľud. slovesnosti), Hudba tvarov(o kráse v živote človeka)
- často využíva apoziopézu(nevedel som ani ja že čo to je, som si to musel nájsť tak hľadajte aj vy..hehe..)

Zvony detstva ( zbierka Zvony)

Milan Rúfus je predstaviteľom slovenskej básnickej tvorby 70-tych rokov. Tvoriť začína približne v druhej polovici 60-tych a na slovenskej literárnej scéne pôsobí i počas rokov 70-tych, ktoré znamenali uvoľnenie napätej atmosféry režimu. Práve vďaka tomu básnik svojim svetonázorom nepôsobí pohoršujúcu a môže sa mu dostať pozornosti. Napísal pár zbierok básní, medziiným básnickú zbierku Zvony, ktorá obsahuje i báseň Zvony detstva.
Hlavný motív básne prezrádzajú prvé dva verše. „vždy príde deň, keď zjedia kľúč od dverí tajomstva.“ Je ním prechod dieťaťa do dospelosti. Je to proces, ktorý je nenávratný. Túto jeho vlastnosť autor považuje za zásadnú, nekompromisnú a veľmi naliehavú, čo zdôrazňujú stupňujúce sa, v tomto kontexte kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci. Názov básne tu symbolizoval ukončenie, definitívne uzavretie etapy ľudského života, teda detstva, o čom hovorí druhá a tretia strofa: „A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo.“ Tieto verše zdôrazňujú, že dokonca ani chradnúce spomienky nemajú v moci prinavrátiť ho.
Záver básne však naznačuje ďalšiu úroveň myšlienky. Zatiaľ čo sa v 1., 2. a 3. strofe autor venuje hlavnému motívu, v záverečnej vyjadruje svoj postoj a vzťah k tomuto obdobiu života každého človeka: „Tak umierame všetci..., v mrazivej noci na prah kladú hlavu a oči stále na kľučke.“ Tu je treba znova sa zamyslieť nad názvom básne. Zvon je najmä medzi prostým veriacim ľudom považovaný za hlas boží. V takejto súvislosti sa to teda dá chápať tak, že detstvo je odrazom božskosti, že je to naozaj hlas Boha. Hlas, ktorý je teplý a príjemný v porovnaní s mrazivou nocou, dospelosťou, počas ktorej deti, ktoré prekročili, „... na prah kladú hlavu...“ Skláňať hlavu znamená byť sklamaný alebo i rezignovať. Hlavu skláňame vtedy, ak je ťažká. Možno preto, že jedenie sa stalo vedením.

Báseň je členená do strof s voľnými nepravidelnými veršami. Využíva sa v nej metafora:...“zjedia kľúč..., dverí tajomstva,“ anafora: „Tak..., Tak“, „už nikdy viac“, čím dej graduje.

Miroslav Válek
- spolu s Rúfusom je prvý za totáča, kto sa odvážil písať aj niečo iné ako tendečne, ideolgicky a prokomunisticky písaný brak (50.te roky)
- jeho metaforika výraznejšie odráža vedomie človeka modernej civilizácie(na rozdiel od vidiecky orientovaného Rúfusa)
- do popredia- individualita, intímny život
- bol komunista, počas normalizácie aj minister kultúry- politicky činný
- prvá zb.: Dotyky- veľký ohlas, odmietnutie schematizovanej poézie, individualizmus
- jeho lyrika je melancholická
- aj spoločnská téma: v básni Osudy- 2.svetová vojna- nepatetický jazyk
- 2. zb.: Príťažlivosť- mnohé básne majú epické jadro
- známa báseň- Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať- 2.svetová vojna
- ďalšie zbierky- Nepokoj, Milovanie v husej koži- prepojenie intímnej problematiky lyrického subjektu so spoločenským rozmerom
- básnický cyklus Z vody- ľúbostná lyrika reflexívneho zamerania, prírodné motívy, cyklus je zavŕšený sonetom
- aj knihy pre deti- Do Tramtárie, Veľká cestovná horúčka pre malých i veľkých
- je tiež autorom mnohých básnických prekladov

Zbierka Dotyky, báseň Jablko

Miroslav Válek patrí medzi autorov, ktorých básne sa nedajú jednoznačne interpretovať. Jedno je však isté- bol trpiacim človekom a smútok, ktorý pociťoval, pretrasformoval aj do poézie.Náznak tohto smútku je badať aj v básni Jablko.
Báseň je o mileneckom vzťahu medzi mužom a ženou. Symbolom tohto vzťahu je práve jablko, ktoré je však zároveň metaforou hriechu. „Jablko zo skrine skotúľalo sa na zem“-týmito slovami je báseň rámcovaná, je možné pokladať ich za refrén. Predstavujú zmenu, akciu, vzniká problém. Muž sa so ženou nekompromisne rozchádza: „Zbaľ si veci a môžeš ísť.“ Zdvihne jablko a položí ho na stôl, ktorý predstavuje domov. Je teda možné vydedukovať, že muž túži po rodinnom teple, ktoré mu žena nie je schopná, resp. ochotná poskytnúť. Žena sa rozplače a snaží sa jablko utrieť, avšak muž je pevne rozhodnutý. Nepríjme ženinu nemú prosbu o ďalšiu šancu. V žene vzápäti zvíťazí hrdosť, otvorí dvere a chystá sa na odchod. V tej chvíli si muž uvedomí, čo sa skutočne stalo, čo urobil. Jeho zúfalý pokus o záchranu je však neúspešný.
Vytvoril bariéru, ktorá už neumožňuje návrat k starému statu quo. Žena si skutočne zbalí veci a odíde. Báseň výborne vystihuje moment rozchodu, deštrukcie vzťahu medzi mužom a ženou. Zároveň sa čitateľovi prihovára zrozumiteteľným jazykom a spracúva nadčasovú tému.