Postmoderna je literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20.storočia.
- má počiatky v 50. a 60. rokoch vo všetkých druhoch umenia (sochárstvo,politika, literatúra)
- obdobie, kedy dochádzalo ku veľkým zmenám vo svete (migrácia obyvateľstva, rozpad hodnotových systémov,rozpad bipolárného rozdelenia sveta....) zmeny
životného štýlu
- mení sa prístup autora k umeniu,autor ustupuje do pozadia
- dôležitejší je čitateľ, ktorý sa stáva konzumentom vychádzajúcim z masy (nie je to už len elitný čitateľ,poslucháč alebo divák)
- literatúra chce zabávať čitateľa, preto autor často používa paródiu (napodobňovanie) a hlavne autoparódiu
- využíva sa aj čierny humor, irónia, erotika alebo absurdita
- prítomný je aj mýtus masového ducha
- stiera sa rozdiel medzi vysokou a nízkou literatúrou (texty sú písané tak,aby sa mohli čítať na rôznych úrovniach)
- využíva sa schéma tzv. ,,nízkej kultúry“
- spochybňuje sa vysoká kultúra a umenie sa prehodnocuje
- východiskom postmoderny je odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti (odmieta víziu intelektuálnej a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie i nadradenosť racionality v procese poznania)
- základnou požiadavkou je pluralita názorov a ich zrovnoprávnenie
- je výrazom diagnózy toho, čo nás obklopuje
- nastáva kríza (očarenie masovou kultúrou) a zároveň aj vyčerpanie možností literatúry (musí opakovať sama seba)
- uplatňuje sa ,,dvojitý kód“ – rešpektuje sa pestrosť, kultúrny pluralizmus (text má rôzne úrovne)
-do vymysleného diela vkladá autor niečo filozofické – prekračovanie hraníc medzi literárnymi druhmi
UMBERTO ECO – Meno Ruže
– vrcholný román postmodernej literatúry z roku 1980
- k románu autor pripojil v roku 1983 ešte Poznámky k Menu ruže, ktoré sú vodidlom pre čitateľa a vďaka ktorým pochopíme rozdelenie dňa podľa liturgických hodín v opátstve a v ktorých čitateľovi vysvetľuje prečo, ako a akým spôsobom vznikol tento román. Tu možno pochopiť samotného Eca, čo sledoval vytvorením tohto románu. Potom nasledujú vysvetlivky citátov, ktoré sa nachádzajú v celom románe a doslov.
- autor nezačína hneď dejom, ale prihovára sa čitateľovi v krátkom príbehu s názvom Prirodzene, že rukopis. Tu objasňuje, ako v ňom vlastne skrsla myšlienka na tento príbeh. Tu sa dozvieme o rukopise, ktorý napísal akýsi ADSO z Melku. Tým sa nám zdá, akoby sa Eco prihováral konkrétne tomu, kto „Meno ruže“ práve číta
- dej románu sa odohráva v 14.storočí. Skladá sa z prológu, príbehu, ktorý sa odohráva v rozhraní siedmich dní a posledného folia - epilógu.
- starý mních ADSO spisuje udalosti, ktorých sa ako 18.ročný novic stál svedkom v benediktínskom kláštore,kde sa zúčastnil vyšetrovania záhadných úmrtí mladých mníchov
- román je kombináciou techniky detektívky, hrôzostrašného gotického románu a predstieraného kronikárskeho záznamu
Samotný román sa dá čítať ako:
1, historickú detektívku (pričom sama vlastne detektívkou nieje)
- autor používa len prostriedky detektívneho románu,jeho ,,detektív“ františkánsky mních WILLIAM z Baskervillu ,ktorý má rozlúštiť príčinu vrážd mníchov, nemôže
objasniť ani dôvody, ani následky toho, čo sa v opátstve deje.
2, filozofický román, ktorý odráža nezhody medzi starým a novým svetom, medzi výkladom pravdy pod zorným uhlom ustavičných zmien (William) a výkladom
pravdy na základe dogiem(JORGE)
3, román v románe, lebo v texte sa nachádza mnoho citácií z iných diel (úryvky a citáty z diel stredovekých filozofov)
Autor v diele počíta v zmysle postmodernizmu s dvoma druhmi čitateľov,so vzdelaným a s čitateľom ,,z ulice“. Každý z nich môže dielo pochopiť a interpretovať svojím spôsobom. Román sa volá „Meno ruže“ preto, lebo „ruža je symbolická figúra taká nabitá význammi, až nemá takmer nijaký“( str.473). Autor tým naviedol čitateľa na falošnú stopu. Dospejeme k poznaniu, že názov vôbec nesúvisí s dejom.
Autor využil ustálené symboly postmoderny: zrkadlo, knižnica, labyrint a maska. Zrkadlo: využil ako vstup do tajnej miestnosti. No bolo pokrivené a každý, kto sa
pred ním ocitol, uvidel svoj znetvorený obraz.
Knižnica v „Mene ruže“ :bola obrovská, plná pokladov literárnych diel. A zdrojom veľkého poznania. Lenže toto bohatstvo bolo dobre strážené.
Labyrint : bol dômyselne vymyslený. Len vďaka Williamovej dedukcii nezablúdili po druhý raz.
Masku : si vybral, lebo bol začiatočníkom a hanbil sa rozprávať. Chcel rozprávať nielen o stredoveku, ale v stredoveku. Rozprávanie vložil do troch iných rozprávaní. Tak sa schoval za rozprávanie troch ľudí. Na otázku prečo práve stredovek odpovedal v poznámkach priložených k dielu. Pretože stredovek poznal priamo, kým súčasnosť iba prostredníctvom televíznej obrazovky.
V diele sa postupne dozvedáme aj pravý dôvod Williamovej návštevy opátstva. William s Adsom prichádzajú do opátstva, ktoré bolo vybraté ako miesto stretnutia dvoch názorovo protichodných teologických skupín, a Williamovým poslaním je v spolupráci opátom a ostatným osadenstvom pripraviť toto zhromaždenie. Po jeho príchode je však jeho prvou úlohou v tichosti vyšetriť nedávnu smrť jedného z mníchov. Tu sa však ukazuje, že to bola vražda a pod pokrievkou zdanlivo pokojného života opátstva to vrie intrigami, medzi mníchmi vládne napätie spôsobené nielen predsudkami, poverčivosťou, nečistou minulosťou a dokonca žiarlivosťou vo vzťahoch medzi niektorými z nich. Ako pribúdajú ďalšie vraždy, odvíja sa napínavý detektívny príbeh, okorenený množstvom teologických úvah a dišpút medzi zástancami toho či onoho názorového tábora (pápež versus cisár, bohatstvo versus chudoba), filozofických pasáží, mystikou, lúštením záhad tajomnej Knižnice a znakov tajných písiem.Často sa používa aj latinčina, čo človeku bez znalosti tohto jazyka niekedy znepríjemňuje čítanie, pretože tuší, že sa jedná o niečo dôležité, ale nerozumie. Napriek tomu je dej knihy veľmi pútavý, dokonale napísaný, postavy a ich konanie sú znamenite vykreslené. Čitateľ nikdy nevie, čo je historická skutočnosť a čo fikcia, hovorí sa o známych faktických udalostiach a osobách (vojny, vydané buly, koncily a podobne). Dozvedáme sa o názoroch rôznych náboženských odnoží, o výklade Písma, o kacírstve, inkvizícii a aj o tom, že aj mních či cirkevný hodnostár je len človek, a teda hriešna duša (dokonca niekedy sa ukazuje, že ešte hriešnejšia ako tá bežného človeka).
Zaujímavé sú rozpravy Jorgeho, slepého a starého mnícha, a Williama o smiechu. Tým sa prejavila filozofická stránka románu. V troch diskusiách, ktoré spolu viedli v skriptóriu, na mieste, kde mnísi prepisovali a iluminovali vzácne zväzky filozofov z minulosti. Jorge aj napriek slepote požíva medzi mníchmi úctu a rešpekt za svoju múdrosť, chodia k nemu po radu a na spoveď. Tvrdohlavo stojí za svojím a neprijíma žiadne zmeny. Aj v druhom stretnutí si pevne stojí za svojím. Vôbec nepočúva Williamove argumenty a vznikne ostrá výmena názorov, pri ktorej Jorge a William ukážu hĺbku svojich rozsiahlych vedomostí.Eco ho vytvoril ako konzervatívneho tvrdohlavého starca, ktorý svojim fanatizmom a vierou v správnosť svojho konania bol ochotný ísť cez mŕtvoly. Pritom tvrdí: „Ja som nikoho nezabil. Každého stihol jeho osud podľa miery jeho hriechov. Ja som bol iba nástrojom....“ Vôbec si nepripúšťa, že spáchal zločin. Bol úplne zaslepený vierou.
Tento román je rozhodne nadčasový. Aj keď sa príbeh odohráva v stredoveku, nájdeme tu prvky, ktoré sa dajú aplikovať na súčasnosť. Končím so slovami samotného Umberta Eca: „ Historický román musí robiť aj toto: nie iba rozpoznávať v minulosti príčiny toho, čo sa neskôr stalo, ale načrtnúť aj proces, vďaka ktorému tieto príčiny začali pomaly vyvolávať následky...O stredoveku má každý svoju predstavu, obyčajne skreslenú. Iba my, vtedajší mnísi, poznáme pravdu, lenže ak ju človek povie, neraz skončí na hranici.“ A aj dnes.
PETER JAROŠ – Tisícročná včela
- dedinský generačný román, evokujúci mýtus o pracovitosti, usilovnosti, šikovnosti a vitalite slovenského národa
- sfilmovaný Jurajom Jakubiskom
- má podobu mozaiky zloženej zo scén a výjavov zo života troch generácií rodiny hybského murára Martina PICHANDU, (žena RUŽENA) jeho synov SAMA, VALENTA, dcéry KRISTÍNY a ich detí.
DEJ:
- sa odohráva v obci HYBE v pomerne širokom časovom zábere(od 2.polovice 19.st. po rok 1918)
Starý Martin Pichanda pochodil s partiou murárov kus sveta, aj preto mal záujem o geografiu, zbieral zemepisné knihy, mapy a sníval o vzdialených krajinách.
Spoluobčania si ho vážili pre jeho vedomosti a rozprávačské umenie, s akým vedel vyrozprávať skutočné i vymyslené príbehy. Ústrednou postavou románu je syn SAMO, prezývaný Včela. Mal veľkú rodinu a veľa detí(Janka,Samka,Petra,Karola, Emku a Mareka) preto musel ťažko pracovať. Po mnohých úderoch osudu(zastrele-
nie Janka,odchod Samka do Ameriky,smrť Karola na talianskom fronte alebo smrť Emky)sa nevzdal, ale dokázal po každom páde a po každom zahnaní na okraji spo –
ločnosti opäť vstať a začať odznova svoj životný boj. To,čo ho chránilo a udržalo pri živote,bola práca. Z Valenta sa stal doktor práv, výhodne sa oženil do bohatej rodiny. Kristína po bezdetnom manželstve žila s Julom Mitronom a mali spolu deti.
VLASTNOSTI DIELA:
1, dielo je napísané formou on-rozprávania
2, neopisuje sa uzavretý život dedinskej rodiny, či Slovákov, lebo sa stretávame s historickými udalosťami
3, názvom diela autor prirovnáva slovenského človeka k včele,ktorá usilovne znášamed, aby zachovala rod počas stáročí.Včelia matka-symbol plodnosti.Je večná, plodná a pracovitá (narážka na pracovitosť slovenského človeka). Práca má v živote človeka veľký význam,napĺňa ho.
4, v románe je veľa postáv i dlhé časové obdobie
5, románová kompozícia rešpektuje chronológiu udalostí od konca 19.storočia po koniec 1.SV,ale kladie dôraz na ich skrytý význam, na symbolické a alegorické
motívy (práca, láska)
6, autor opisuje lásku vášnivú, mileneckú a manželskú - krásna, živelná, čestná, čistá a verná (Samova a Máriina,Kristínina a Srokova), ale lásku opisuje aj ako
zmyselnú, vypočítavú a zradnú, privádzajúcu druhého do skazy(láska Valenta
k Hanke, ktorá ju privedie až ku smrti).V diele sa opisuje aj láska k deťom,ktoré sú pravým zmyslom mileneckej a manželskej lásky,sú pevným putom k životu a k budúcnosti.
7, smrť jednotlivca je uzavretím životného cyklu, je podmienkou obnovenia života, lebo je začiatkom iného cyklu (autor postupne pripravuje na fakt smrti Martina
Pichandu jeho okolie a aj čitateľa. napr: starý Martin Pichanda umiera náhodne, v typickej scéne obžerstva, keď si zamrznutým vínom z rozbitej fľaše napchal plné ústa a udusil sa. Ale motív tragickej smrti odľahčil trápne smiešnym spôsobom pri pohrebe, keď si opití smútiaci našli dôvod na smiech)
8, román je napísaný pod vplyvom magického realizmu, čo sa v texte odzrkadľuje v predstavách postáv, ich snoch a neskutočných javoch.
9, reálny dejový základ sa prepletá s emblematickými(znakmi rodu)motívmi: včely, smrti,ryby (tá vo svojej telesnej podobe navodzuje telesnú stránku človeka, jeho
jedenie, sexuálny styk alebo duševnú podobu-pocit viny a hanby) a pod.
10,autor v diele využíva prvky postmodernizmu,spája rôzne jazykové štýly, využíva citáty z odborných článkov, hyperbolizáciu, nadsádzku, grotesku, magický realizmus, mýtické prvky, tradičné zvyklosti, nadradenosť, sny, povery, predstavy, absurdné situácie (keď sa mŕtvy Pichanda začne zväčšovať).
11,postavy sú pravdivé, zo života odpozorované.
