Honoré de Balzac
OTEC GORIOT
Otcovstvo:
Otec Goriot mal 2 dcéry, Anastáziu a Delphinu, ktoré častokrát až prehnane ľúbil. Už od ich detstva im splnil všetko, čo im videl na očiach. Keď mu zomrela žena, všetku svoju lásku preniesol na svoje dcéry a vtedy sa jeho otcovský cit stal až nepochopiteľným. Prirodzene, že ich vychovával nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojovať ich vrtochy.,, …najznamenitejších učiteľov poveril, aby ich naučili všetkému, čo prezrádza dobrú výchovu; mali pri sebe spoločnicu; našťastie, bola to žena duchaplná a mala vkus; jazdili na koni, mali svoj koč, žili si ako dajaké milenky starého veľmoža; stačilo vysloviť hoci najdrahšie želania, a otec sa už ponáhľal ich vyplniť; za dary žiadal si len trochu poláskania.“ 1
Keď boli už dospelé, vydal ich, ako si samé vybrali. Každá dostala do vena polovicu otcovho majetku. Anastázia chcela byť aristokratkou, a tak si vzala grófa de Restaud, aby sa dostala do vysokých spoločenských kruhov. Pre obrovskú lásku k peniazom sa Delphine vydala za bankára Nucigena. Obe manželstvá, stroskotali, lebo neboli uzavreté z čistej lásky, ale iba zo ziskuchtivosti. Dcéry otcovu lásku využívali ako sa dalo. Goriot sa nazdával, že dcéry ho budú zbožňovať, maznať, milovať, avšak po dvoch rokoch ho ako žobráka zaťovia vyhodili zo spoločnosti a aj od dcér. Dcéry možno ešte ľúbili svojho otca, ale aby zabránili roztržkám s manželmi, vídali otca len zriedka a potajme. On videl, že dcéry sa zaňho hanbia, a tak sa obetoval, vyhnal sa sám. Minul na ne všetky svoje peniaze, majetok, osobné veci po manželke, ktoré nesmierne miloval, ale aj city. Ale dcéram to bolo jedno a opovrhli ním hneď, ako im nemal čo dať.
,, Tento otec dal všetko. Celých dvadsať rokov dával svoje vnútro, svoju lásku; v jednom dni rozdal svoj majetok. A len čo bol citrón dobre vyžmýkaný, kôrku z neho pohodili dcéry na rohu ulice.“ 2
Keď mali dcéry problém s peniazmi, chcel im pomôcť, aj keď sám nič nemal. Rozdal všetko a bol presvedčený, že urobil správne.
,, Otcovia musia vždy dávať, aby boli šťastní. Dávať ustavične, to je práve to, čo z nás robí ozajstných otcov.“ 3
Otec Goriot bol však veľmi naivný. Nazdával sa, že jeho dcéry ho nesmierne milujú a neustále hľadal výhovorky na ich ospravedlnenie. Miloval ich viac ako seba samého.
,, Môj život je v mojich dcérach. Ak si chodia po kobercoch, čo na tom záleží, ako som ja zaodetý a ako vyzerá to miesto, kde ja spávam? Vôbec mi nie je zima, keď im je teplo, nenudím sa, ak ony sa smejú. Nemám iný žiaľ okrem ich žiaľov. Už len ich pohľad, ak je smutný mi zmrazuje krv. Raz poznáte, že človek je oveľa šťastnejší ich šťastím ako svojim vlastným.“ 4
Ku šťastiu mu stačilo, keď svoje dcéry zazrel v koči a bol nesmierne radostný, keď mohol byť v ich blízkosti, či dotknúť sa ich šiat. Vtedy sa správal šialene, bláznivo, ako zbavený zmyslov. ,, Líhal si dcére k nohám a bozkával ich; dlho sa jej díval do očí; obtieral si hlavu o jej šaty; skrátka, vystrájal ako celkom mladý, najnežnejší milenec.“ 5
Svoje dcéry chce uchrániť od všetkého zla za každú cenu. Zabil by, keby sa niekto pokúsil ublížiť jednej z jeho dcér.
,, ... ak niekto jednej, alebo druhej
z vás ublíži, kým ja budem nažive, môže si byť istý, že ho pomaly upálim! Áno, roztrhnem ho ako...“ 6
Goriot je ochotný pre svoje dcéry urobiť čokoľvek – rúhať Bohu, aj dcéry nad neho vyvýšiť.
,, ... ja, ja, čo by som zapredal Otca, Syna, i Ducha svätého, aby som im obom ušetril jedinú slzičku!“ 7
,, Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba - úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“ 8
Keď zistil, ako Delphina pri svojom manželovi trpí, veľmi si to vyčítal, akoby to bola jeho vina. Nenávidel svojho zaťa, ani ho nepovažoval za človeka.
,, Pomyslenie, že by mal moju Delphinu..., priviedlo by ma k zločinu; ale to by vlastne nebola vražda človeka, veď je to hlava teľaťa na tele prasaťa.“ 9
Ak sa dcéram niečo nedarilo, či sa im niečo zlé prihodilo, obviňoval z toho seba, a bolesť dcér bola u neho sto ráz väčším utrpením ako jeho vlastná bolesť.
,, Ona plakala, a ja sa to dozvedám, ja, čo som si tu spokojne jedol ako dajaký chumaj, keď ona trpela.“ 10
Goriotov osud pravdepodobne čitateľa dojíma. Jeho život je tragédiou, trpí pre nešťastie svojich dcér, presvoju neschopnosť urobiť ich šťastnými. Najviac však trpel, keď si prestal nahovárať a uvedomil si ich egoizmus a pokrytectvo. Otec Goriot chorľavel a hádka Anastázie a Delphiny len prispela k zhoršeniu jeho zdravia. Ochabol a smrť ho už čakala na prahu dverí. Dcéry ho neprišli ani navštíviť. Keď bola choroba v najvyššom štádiu, Delphine išla na ples, nedbajúc na naliehanie Eugèna, aby prišla pozrieť otca. Raz sa zišli obe pri otcovej posteli, avšak jedna si prišla pýtať peniaze a druhá sa sťažovať. Prichádzali, len keď niečo potrebovali a ich otec ich vždy láskavo prijal.
,, Akože, anjeliky moje, iba vašim bolestiam vďačím za vašu prítomnosť? Dávate mi poznávať iba svoje slzy. Veď hej, máte ma rady, vidím to. Príďte, príďte sa ku mne vyžalovať, moje srdce je veľké, všetko pojme. Áno, mohli by ste ho celé prebodať, z jeho rozrytých rán sa utvorí zasa len otcovské srdce. Chcel by som vziať na seba vaše bolesti, trpieť za vás.“ 11
Je naivný – myslí si, že je pre svoje dcéru dôležitý a nechce si pripustiť ich nevšímavosť.
,, Nechcem, aby si mysleli, že som chorý, nešli by na ples, opatrovali by ma.“ 12
Nakoniec sa stanú také povrchné, že zo svojich problémov v manželstve vinia otca.
,, Áno, možno je to aj vaša vina, že som sa dostala na dno priepasti. Máme tak málo rozumu, keď sa vydávame. Otcovia by mali myslieť za nás.“ 13
Urobil by čokoľvek, len aby ich spravil šťastnými, zabil by seba aj iných, kradol by, podplácal...
,, A či sa s vlastnou krvou nedá nič podniknúť? – zvolal zúfalý starec. – Telom, dušou sa oddám tomu, kto ťa zachráni, Nasie! Niekoho kvôli nemu zabijem. Keby som vedel, kde mám ísť kradnúť; ale ešte aj na to ťažko nájsť príležitosť. A potom vyrabovať banku, na to by bolo treba ľudí a času.“ 14
Vyčíta si svoju neschopnosť pomôcť im a ponižuje sa pod psa, ktorý by vraj urobil viac ako on.
,, A tak musím zomrieť, neostáva mi iné, len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje a ja, bedár, ja nič nemám. Zdochni, zdochni ako pes, veď si aj pes! Áno som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval! Ó, moja hlava...“ 15
Kvôli závisti sa sestry pohádajú rovno pred Goriotom a toto otca úplne ničí, trpí keď sa hádajú.
,, Deti moje, zomriem ak neprestanete, kričal starec a klesol na posteľ, akoby sa zasiahla guľka. ,Ony ma zabíjajú!‘ vravel si v duchu.“ 16
,, ... prežil nejaký otras, ktorému jeho duch podľahol. Dcéry bez prestania búšili do jeho otcovského srdca.“ 17
Neskôr si otec Goriot uvedomuje, že dcéry ho využívali, chodili k nemu, len po peniaze a že keď ich už nemal, ani dcéry viac neprejavovali o neho záujem. Takto si konečne uvedomil pravdu a už si ju nenechal vyvrátiť.
,, Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Keby som mal zanechať poklady, balili by ma do obkladov, starali by sa o mňa; počul by, vídal by som ich.“ 18
Uvedomil si chybu vo výchove, priznal si, že ich priveľmi rozmaznával.
,, Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Otec ma byť vždy bohatý, ma držať deti na uzde ako potmehúdske kone. A ja som pred nimi kľačal! Naničhodnice! Dôstojne korunujú svoje správanie za celých desať rokov.“ 19
Na smrteľnej posteli zo seba všetko dostal – bolesť, sklamanie a aj nenávisť. Konečne si pripustil pravdu a všetko vyrozprával.
,, O človeka, ktorý dáva osemstotisíc frankov svojim dcéram, o takého človeka sa hodno starať! A zahrnovali ma pozornosťami, ale bolo to iba pre moje peniaze. Slovom hlásili sa ku mne, uznávali ma za svojho otca. Všetko to bolo len z vypočítavosti, a to mi zlomilo srdce.“ 20
,, Trpko som si už odpykal, že som ich priveľmi ľúbil, poriadne sa mi vypomstili za moju lásku, mučili ma ako kati.“ 21
,, To všetko je moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali.“ 22
V najvyššom štádiu choroby začínal blúzniť a už ich aj preklínal.
,, Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich.“ 23
No v zapätí ich však túži vidieť, posiela po ne Rastignaca. Úplne si protirečí, ani nevedel čo hovorí.
,, Radšej chcem byť oklamaný, len keď ich uvidím.“ 24
,, Veď ste ich prekliali. Kto vám to povedal? – užasol starec. – Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem. Vyzdraviem, ak ich uvidím...“ 25
Priveľmi ich ľúbil, než aby im nedokázal odpustiť. Pred smrťou im požehnal. Obe však prišli neskoro. Samé si ho zabili...
Spoločnosť:
V 19. storočí sa vo Francúzsku dostáva do popredia buržoázia, menia sa ekonomické, mravné i citové vzťahy. Medzi obyčajným ľudom a vládnucimi vrstvami bol mimoriadny rozdiel. Rozdielnosť v sociálnych vrstvách môžeme sledovať aj na obyvateľoch penziónu, čím sú chudobnejší, tým vyššie poschodie obývajú. Spoločenské pozadie je najlepšie podané prostredníctvom Eugèna, ktorý prechádza z bohatstva salónov do biedy penzionátu denno-denne.
,, Z jednej strany svieže a rozkošné obrázky z najelegantnejšej spoločnosti, mladé, živé postavy obkolesené divmi umenia a prepychu, vášnivo zaujaté hlavy, plné poézie; z druhej strany ponuré maľby orámované kalom, a tváre na ktorých vášne zanechali iba vonkajšie vrásky a vnútorne stopy.“ 26
Do tohto sveta ho mala uviesť sesternica de Beauseant, u ktorej videl prepych a nádheru bohatých ľudí, čo bolo v ostrom kontraste v porovnaní s tým, čo videl každodenne u pani Vauquerovej.
Študent čoskoro pochopil, že peniaze, bohatstvo a krásne ženy sú základom života a úspechu v parížskej spoločnosti. Sesternica mu naznačovala skazenosť tejto spoločnosti, či zlú morálku jej ľudí,
,, Svet je bahnisko, usilujeme sa ostať nad ním.“ 27
a akoby naznačovala, že sa už ani neoplatí žiť čestne.
,, V Paríži úspech je všetko, je to kľúč k moci. Potom poznáte, čo je vznešená spoločnosť: pospolitosť podvedených a podvádzajúcich.“ 28
Videl, že boháči riadia spoločnosť, že sú nad zákonmi.
,, Videl svet aký je: zákony a morálka bezmocné voči boháčom a bohatstvo.“ 29
Najrealistickejšie odhaľuje spoločnosť Vautrin. Ukáže ju Eugènovi takú aká je, bez klamstva, bez obalu. Zdôrazní korupciu a nezmyselnosť čestnosti.
,, Čestnosť tu nie je na nič, korupcia prevláda, talent je zriedkavý.“ 30
Je to bývalý zločinec a vyzná sa vo svete plnom kriminalistiky. Je to človek, ktorý už pozná zákony spoločnosti a vie ich zhodnotiť.
,, Tajomstvo veľkých bohatstiev, o ktorých nevedno ako vznikli, skrýva sa v nejakom zločine, zabudnutom preto, lebo bol čisto vykonaný.“ 31
Každý človek v Paríži sa chcel vyšvihnúť do čo najvyššej spoločnosti (Goriotove dcéry, Rastignac). Mladí ľudia strácali svoje ideály. Rastignac bol sklamaný a vnútorne urputne bojoval. Spoločenskými pravidlami, či už len spoločnosťou samotnou bol znechutený.
,, Vznešenú spoločnosť videl ako more bahna, do ktorého sa človek prepadá až po krk, len čo si doň omočí nohu.“ 32
Ľudia boli zahľadení do seba, trápili ich len vlastné problémy o pocity iných sa nezaujímali. Mnohí boli vypočítaví (pani Vauquerová), nevšímaví a úplne ľahostajní k utrpeniu iných. Na ceste za kariérou im v ceste nestálo nič, ani zločin. Boháči vládli krajine, boli i nad zákony. Dcéry nenávideli otcov a zaťovia svokrov, ženy podvádzali manželov a dávali sa využívať iným mužom. Sociálna nerovnosť všetko korunovala a posledné, čo by ste v Paríži našli, boli poctivosť a čestnosť...