Ján Botto


Ján Botto bol slovenským romantickým básnikom, príslušníkom štúrovskej generácie, ktorého poézia bola úzko spätá s ľudovou slovesnosťou. Vyjadruje myšlienky národnooslobodzovacieho a sociálneho boja. Jeho literárna tvorba odzrkadľuje udalosti čias, v ktorých žil a je zavŕšením revolučno – romantickej línie slovenskej poézie.
Narodil sa 27. januára 1829 v roľníckej rodine vo Vyšnom Skálniku na Gemeri. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch a od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči. Ihneď po svojom príchode do Levoče sa stal členom Jednoty mládeže slovenskej. Na lýceu študoval v čase, keď sem prišli trinásti Štúrovi prívrženci z Bratislavy na protest proti zosadenia Ľudovíta Štúra z katedry. Na štúdiách v Levoči sa dostal do kruhu štúrovských študentov. Osvojil si Štúrove ideové a národno spoločenské náhľady a názory na ľudovú poéziu. Všetko toto dôsledne uplatňoval vo svojej básnickej činnosti. V Levoči začal svoju literárnu činnosť. Svoje prvé ponášky na ľudovú slovesnosť uverejnil pod pseudonymom Janko Maginhradský v levočskom písanom zábavníku Holubica už roku 1846. V Levoči Botto skončil dva najvyššie gymnaziálne ročníky (rétoriku) a dva gymnaziálne ročníky (filozofiu). Roku 1847 odišiel študovať zememeračské inžinierstvo do Pešti. Prvý rok jeho štúdia nebol veľmi úspešný pre nedostatočnú prípravu na takéto štúdium. Okrem toho pravidelné štúdium rušili revolučné udalosti počas ktorých sa istý čas zdržoval vo svojom rodisku a v štúdiu pokračoval až v školskom roku 1849/50. Štúdium dokončil v letnom semestri 1851 rigoróznymi skúškami a ako sa priznáva vo svojich listoch Pavlovi Dobšinskému začal písať smrť Jánošíkovu. Do októbra 1852 vykonával zememeračskú prax u krajinského zememerača na katastri obcí Oždian a Husinej. Potom je až do marca 1853 bez stálejšieho zamestnania až kým nedostal prácu v Turci ako inžiniersky adjunkt. Až do skončenia týchto prác v apríli 1854 sa usadzuje v Martine. Potom preňho nastáva dlhé obdobie nezamestnanosti. V júni 1855 sa zunovaný nečinnosťou vybral za bezplatného pomocníka do Zvolenskej Slatiny. Od augusta už ako platený tam zostal až do júla 1856. Od prvého augusta dostal prvú trvalejšiu prácu v Tisovci. Tam pracoval až do konca roku 1858. Od prvého mája 1859 sa usadil v Banskej Štiavnici. Tam sa stretáva so svojím levočským spolužiakom Pavlom Dobšinským. V Štiavnici dokončil Smrť Jánošíkovu, ktorá vychádza v druhom ročníku almanachu Lipa.