Ján Kostra

Narodil sa 4.12. 1910 v Turčianskej Štiavnici a zomrel 5.11. 1975 v Bratislave.
Básnik, prekladateľ, esejista, autor poézie pre deti, jeden z najväčších lyrikov slovenskej poézie. V roku 1920 odišiel na reálne gymnázium do Žiliny. Keď mal 15 rokov zomrel mu otec. V Žiline bol spoluzakladateľom literárnej skupiny stredoškolákov. Po maturite 1928-1930 odišiel do Prahy na Karlovu univerzitu 1930-1933 študovať sochárstvo a maliarstvo na odbore architektúry ČVUT (nedokončil). Roku 1934-1936 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v Levoči, 1936-1937 pôsobil ako úradník Zemskej banky 1937-1938 redaktor kultúrnej rubriky Robotníckych novín v Bratislave. 1939-1942 pracoval v Slovenskom rozhlase v Prešove,1942-1949 v Bratislave, kde v rokoch 1950-1956 zastával funkciu tajomníka tvorivej komisie, šéfredaktora a nakladateľa a napokon úradujúceho podpredsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Zároveň pracoval ako šéfredaktor časopisu Kultúrny život v rokoch 1952-1953. Od r.1956 sa profesionálne venoval literárnej práci.
Ako predstaviteľ modernej impresionisticko-senzuálnej poézie nadviazal na dielo Ivana Kraska a L. Novomeského, pričom jeho umelecky presvedčivá lyrika sa aj z formálneho hľadiska vyznačovala dokonalosťou a vysokou estetickou hodnotou. Básne začal publikovať už v roku 1926 Časopiecky, neskôr príslušník literárnej skupiny. V prvých básnických zbierkach Hniezda (1937) a Moja rodná (1939), dominovali tradičné motívy rodného kraja, detskej mladosti, lásky k vlasti i k žene ako matke a milenke. Po súbore meditatívno-reflexívnych básní Ozubený čas, Puknutá váza, napísal počas vojnovej apokalypsy. V zbierke Všetko je dobré tak vyjadril vieru v nezničiteľnosť prírodných živlov. Presila smútku bola koncipovaná už zo zvýraznených etických a humanistických ideálov. Po r. 1948 sa prihlásil k novému spoločenskému dianiu a tvoril v duchu dobových ideálov socializmu. K poézii a medziľudskej komunikácii sa vyslovil v zbierke Každý deň (1964) a Len raz (1968) ako aj v cykle posmrtne vydaných veršov Erbový znak zo zbierky Prvé a posledné (1977), v ktorých na konci tvorivého obdobia sumarizoval svoj ľudský i umelecký vzťah k človeku, poézii, pričom znova vychádza zo senzualistickej impresie. Venoval sa aj literatúre pre deti spolu s Kristou Bendovou vydal básnické zbierky Vtáčky, Zvieratá (obe r. 1951), Priamy smer do Tatier (1953), prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško (1960). Sústredil sa tiež na prekladanie poézie do slovenčiny.