Milan Richter - Opomínaná generácia
Slovo „opomínaný" znamená „vynechávaný" aj „zabudnutý", „ten, na ktorého sa často zabúda". Áno, tak to presne je s generáciou dnešných päťdesiatnikov v slovenskej literatúre. Nie s celou generáciou, aby som bol presný. Ide o väčšinu autorov narodených medzi rokmi 1947 a 1957. Sú to prozaici a básnici, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom 70. rokov, teda v tom najhoršom čase, aký si možno za posledných 40 rokov predstaviť. Literatúra - podobne ako iné druhy umenia, podobne ako celá spoločnosť - sa v tom čase krutým spôsobom „normalizovala", t.j. normalizovala sa orwellovským jazykom komunistických neostalinistov, teda vyčisťovala sa od všetkého, čo iba zaváňalo samostatnosťou, originalitou, slobodou básnického gesta, slobodou príbehu, vzťahov, názorov. Bolo to obdobie (hovorím teraz najmä o rokoch 1971-1975), keď sa likvidovali „pozostatky" dubčekovského liberalizmu, kotviaceho síce v socializme „s ľudskou tvárou", no presahujúceho akékoľvek tupé socialistické pritakávanie, teda sebaobmedzovanie v myšlienkovej aj tvarovej oblasti. Bolo to zároveň obdobie, keď Vojtech Mihálik, koryfej socialistického adaptovania sa akejkoľvek moci, ktorá rozdáva funkcie, vplyv a peniaze svojim najvernejším, vtedajší popredný funkcionár Federálneho zhromaždenia, začal okolo seba nefederálne zhromažďovať mladých autorov a predovšetkým mladé autorky, aby ich vychovával v preddubčekovskom duchu, teda v duchu pozdného stalinizmu. Isteže, Mihálikovi išlo v oveľa menšej miere o skutočnú výchovu mladej generácie, tej „držiteľky rána", ale najmä o veľmi zištné záujmy: ukázať vrchnosti, t.j. v tom čase husákovskému vedeniu, že literárnu scénu možno „obrátiť" takpovediac podobrotky, teda ideologicko-edukačným pôsobením na mladé, ešte tvárne mozgy a srdcia, a zároveň si tým znova získať popredné postavenie medzi komunistickými umelcami v čase, keď sa nanovo rozdávali funkcie, korytá a tróny. Popritom mal, pravdaže, úžasné možnosti realizovať sa ako prepotentný rozdávač sexuálnej energie, bez akej by sa krásnym, dobre urasteným, no hlúpučkým autorkám asi ťažko písalo naozaj také jalové a bezduché socialisticko-realistické veršíky.
Do tohto literárneho prostredia, z ktorého boli vylúčení autori samostatne a nesocialisticky mysliaci a píšuci, ako napr. Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Miroslav Pius, na istý čas aj Ján Štrasser či Štefan Moravčík, ale aj autori starší, čo si už preskákali všeličo, vrátane 50. rokov, keď „držali hubu a krok", ako zvyknú vravieť aj dnes ich nepriaznivci (napr. Dominik Tatarka či Juraj Špitzer, na čas aj Peter Karvaš ako prozaik a na celé normalizačné obdobie ako dramatik), do tohto prostredia, v ktorom sa akože rodila nová, početná generácia pravoverných (celé stovky mladých autorov, z ktorých každoročne desiatky debutovali a ďalšie tucty publikovali, kde sa len dalo), vstupovali zrazu autori už oveľa zrelší, čo si vyskúšali literárny talent napr. v Mladej tvorbe alebo v Slovenských pohľadoch vedených Jánom Števčekom. Tých autorov nebolo veľa, možno desať. Niektorí sa profilovali ešte pred nástupom normalizácie (Jozef Puškáš, Peter Glocko - ten najmä ako autor povestí a rozprávok) a zadávali do vydavateľstiev svoje debuty v osudných rokoch 1968/69, iní sa v tom čase iba „hľadali" a časopisecky sa vyčleňovali spomedzi ostatných v rokoch 1970/1972 (teda tesne pred vznikom Mihálikovej „liahne/spálne"). Myslím tu najmä na Jána Švantnera, básnika postromantika s čistým „snežným" srdcom, na Júliusa Balca, prozaika jasne rozoznávajúceho zložité prepletence citových poryvov a rozhodnutí vo veku dospievania, a na seba samého - ak dovolíte - teda na Milana Richtera, ktorý staval do kontrastu opojenie prírodou, či už rodného záhoráckeho kraja, alebo prírodou nórskych fjordov, a traumatické, nespracované prežívanie tragického osudu jeho blízkych, konkrétne jeho rozvetvenej židovskej rodiny počas 2. svetovej vojny. Isteže - pristavím sa na chvíľu pri vlastných prvých veršoch, ktoré publikoval v lete 1969 v Zeleném hostovi svojho Hosta do domu Jan Skácel, či tých, ktoré vyšli v rokoch 1969 a 1970 v Slovenských pohľadoch - tomuto kontrastu predchádzali a aj neskôr dominovali sebabičujúce, eroticky expresívne a miestami aj nihilistické pocity nešťastne zaľúbeného mládenca, ktorý obrazy, symboly, prirovnania zámerne komplikoval a prekrýval húštím ďalších veľmi ťažko dešifrovateľných metafor, „výpožičiek" či citátov veľkých svetových básnikov, ba aj novotvarov.
O tomto období, kde dozvuky konkretistickej poézie, inšpirácie dielom M. Rúfusa (jeho Zvonov), V. Holana, R. M. Rilkeho (vďaka vtedy čerstvým prekladom M. Válka) či Saint-John Persa (kongeniálny preklad J. Stacha) sa krížili a bili s prvými veľkými frustráciami mladých autorov, ale aj s ich prvými veľkými objavmi (cesty do zahraničia v r. 1968-9, erotické výboje) a s chaotickou situáciou krátko po okupácii Československa, o týchto rokoch kvasu a varu, autorskej odvahy (pretože mladí literáti ešte nepoznali rozvahu, opatrnosť či zbabelosť) zoči-voči ostražitým cenzorským zásahom zo strany starších kolegov, teda redaktorov, o tom by mal niekto napísať štúdiu či možno dizertačnú prácu. Ja sa tu obmedzím iba na pár poznámok: časopisecké debuty v Mladej tvorbe či v Slovenských pohľadoch (Kultúrny život ostával ešte prakticky nedostupný týmto zelenáčom) boli pre autorov mojej nastupujúcej generácie ozajstným sviatkom. Tešili sme sa ako malé deti, ukazovali sme svoje prózy či básničky každému - od vyplašených mladučkých kolegýň až po našich rodičov. Treba povedať, že redaktori nám vtedy ešte neškrtali verše, nerobili cenzorov; naopak, z kôpky básničiek vybrali vždy tie, ktoré pokladali za zrelé a dobré. Aj keď to boli texty smutné, „demobilizujúce" (ako ich neskôr označili súdruhovia posudzovatelia a Mihálikovi poskokovia). Knižné vydania textov boli ešte v nedohľadne - vtedy, na samom začiatku „normalizácie" sa vôbec debutovalo neskoro a ťažko. Trvalo vždy minimálne 2 roky, kým sa titul vo vydavateľstve schválil, zaradil do plánu, kým ho schválili na SÚKKu a zrejme aj na straníckych orgánoch, a potom sa ešte viac než rok tlačil, korektúry, obťahy, nedočkavé chodenie a vypytovanie sa, kým nakoniec... Často však v štádiu schvaľovania či redigovania knihy redaktori, ktorí sa nechtiac stali cenzormi, vyhadzovali báseň za básňou, poviedku za poviedkou a pýtali od autorov nové texty, kde by bolo aspoň trošička socialistického povedomia a „žiadne, prosím, naozaj žiadne religiózne symboly, sexuálne náznaky a odzbrojujúci smútok". A tak naše prvé knihy vyšli viac či menej dokatované, premiešané s novými textami, ktoré sme chceli zaradiť do druhej či tretej knižky. Napriek tomu si zachovali napr. poviedky Jozefa Puškáša v debute Hra na život a na smrť (1972) úžasnú sviežosť a originalitu. To isté sa dá povedať aj o básnickom debute Jána Švantnera O snežnom srdci (1972), kým napr. moja debutová zbierka Večerné zrkadlá (1973 - názov sa asi trikrát menil) je možno zaujímavá iba cyklom neoromantických básní o Záhorí, ako ho poznala moja ubolená puberťácka duša.
Netrúfnem si povedať, či na tom boli lepšie tí príslušníci mnou voľne zgrupovanej „opomínanej generácie", ktorí knižne debutovali až v druhej polovici 70. rokov: Ján Zambor, spolu s Glockom najstarší spomedzi nás, a Július Balco. Zdá sa, že roky 1972-1977, ktoré boli najprudším nástupom Mihálikovej „básnickej liahne" a počas ktorých sa na všetkých úrovniach literárneho života likvidovali všetky zárodky originálneho, samostatného, nesocialistického tvorivého myslenia, „žičili" Zamborovi a Balcovi v tom, že dozreli a vedeli si už zvoliť svoju (možno úzku) cestičku, po ktorej napredovali pomaly a postupne: Zamborov debut Zelený večer (1977) bol možno „zelený", teda ešte nezrelý, ale s už presne naznačeným básnickým gestom (senzualizmus, syntéza prežívaného a pozorovaného, rozpor vonkajšieho a vnútorného ako zrnko konfliktu, okolo ktorého sa obaľuje „perla básne"), a Balcov prozaický debut Voskovožlté jablko (1976) s nehrdinským hrdinom, ktorý uprostred útrap vojny rieši morálny konflikt otca, čo nechce opustiť syna, hoci vie, že sa od neho očakáva heroizmus a možno obetovanie vlastného života v službách vyšších hodnôt, než je jeho či synov život. Igor Hochel debutoval ešte neskôr, v r. 1979 knihou impresionisticko-reflexívnych veršov Strom pred domom. Ak Zamborova poézia sa v nasledujúcich rokoch napájala z tajuplného a hlbokého „napájadla", teda poézie ruských romantikov a symbolistov, najmä A. Achmatovovej a M. Cvetajevovej, či zo sociálnej imaginatívnej lyriky Miguela Hernándeza a neskôr sa dala inšpirovať Luisom Cernudom ci Federicom Garcíom Lorcom, potom Hochelov pokojný, civilný mestský tón odráža iný komplex pocitovo-intelektuálneho sveta. Neslobodno zabudnúť na fakt, že Igor Hochel sa vyprofiloval na popredného prekladateľa bulharskej poézie a prózy a že mu konvenuje skôr analytický spôsob básnického nazerania. V ostatných rokoch (najmä v zbierkach Uprostred je mlčania, Kôra nežne praská a ešte výraznejšie v bibliofílii Pátrači v krajine nezvestných) sa u Hochela dostáva do popredia fragmentárnosť skutočnosti a zámerne narušovanie textovej lineárnosti. Naproti tomu Zambor - aby sme ostali pri malom porovnávaní rozvoja básnických síl a inšpirácií u týchto dvoch - vsadil v kľúčových zbierkach z 80. rokov (Neodkladné, Kôň na sídlisku, Plné dni) na postihovanie sociálnych aj privátnych rozporov a konfliktov. On sám charakterizuje vlastnú tvorbu takto: „Moja lyrika je poetologicky viacrozmerná. Od začiatočného neoimažinizmu a neosymbolizmu som došiel k civilne tvarovanej poézii skúsenosti či žitého života reflektujúcej situáciu jednotlivca v konkrétnej každodennej problémovosti, ktorou sa súčasne nastoľujú širšie ontologické, etické a civilizačné otázky alebo v ktorej sa lyrický subjekt stáva rezonátorom medziľudských vzťahov. V mojej tvorbe sa rozvíja aj poloha a rozmer imaginatívnej poézie využívajúcej avantgardné podnety. Súčasne sa v nej črtá tendencia k úspornej minimalistickej básni rátajúcej s tichom. Napokon - v najnovších textoch - je to postmoderná predstava poézie ako ‚nádhery zmesi‘." Tu by som chcel poznamenať, že práve najnovšie Zamborove verše sú súčasťou výberu z jeho básnickej tvorby, ktorý vyšiel vlani vo mojom vydavateľstve pod príznačným názvom Melancholický žrebec.
Vrátil by som sa na chvíľu k lyrike Jána Švantnera. Napriek zákazu publikovať v polovici 70. rokov, ktorý v jeho prípade našťastie netrval dlho, sa jeho tvorba vyvíjala bez veľkých zlomov. Na dve jazykovo vybrúsené neoromantické knihy O snežnom srdci a Hviezdny úder nadviazal v 80. rokoch zbierkami Neviditeľná hudba a Lampa. U Švantnera sa stretávame so zvláštnym javom: maximalizmus pocitov, senzuálna výlučnosť v spojení s intelektom, ktorý si utkvelo privoláva osudy a umelecké výboje francúzskych prekliatych básnikov, najmä Jeana Arthura Rimbauda, a chápe takéto moderné následníctvo ako svoje výlučné umelecké, ba ľudské poslanie. Nečudo, že zaoberanie sa životom a tvorbou týchto básnikov, ako aj moderných prekliatcov (Švantner prekladal Baudelaira a Cocteaua) viedlo k istému stotožneniu sa s nimi a ich osudmi.
Pokiaľ ide o tvorbu prozaikov tejto „opomínanej generácie", každý z nich rozvíjal svoj talent odlišným smerom. Jozef Puškáš pokračoval prózami s analytickým, intelektuálne rafinovane obrúseným jadrom, pričom neraz siahol ku groteske či hyperbolizácii, využívajúc tak bohaté skúsenosti zo scenáristickej tvorby. Spomenul by som aspoň romány Štvrtý rozmer, Smrť v jeseni či celkom novú knihu Freud v Tatrách. Peter Glocko sa vypracoval na popredného autora píšuceho pre mládež (Ruža pre Julesa Verna, Prešporské čary pána Christiana), ktorý aj v poviedkach pre dospelých rád používa imaginatívno-symbolický svet povestí, mýtov a rozprávok. Podobne aj Július Balco uspel najlepšie s knihami pre deti Strigôňove Vianoce (1991), Strigôňove prázdniny (1994), Strigôňov rok (1999).
Do generácie, na ktorú sa v ostatných rokoch často „zabúda", by som zaradil aj dve veľké poetky: Danu Podrackú a Vieru Prokešovú. Dana Podracká začínala paradoxne v Mihálikovej liahni, no podobne ako jej staršia kolegyňa Mila Haugová či ako Daniel Hevier sa vedela veľmi skoro odpútať od tej masy netalentovaných mladých ľudí a vykročila po vlastnej ceste. Vzdelanie psychológie jej určite pomohlo pri napĺňaní predsavzatia skĺbiť ženský pocitový svet s prísnou mýtotvornou analýzou situácie, v ktorej sa moderná žena nachádza. Profesor Ján Zambor to napísal oveľa pregnantnejšie, než by som jadro jej tvorby vedel postihnúť ja: „Pre ďalšiu autorkinu básnickú tvorbu je typické odhaľovanie duše súčasnej ženy, jej citový život, plný nehy a lásky, ale i vášne a túžby a jej postavenie v spoločnosti. Dana Podracká v slovenskej poézii reprezentuje prúd, ktorý sa orientuje do hlbinných podstát ženského cítenia, ale zároveň túto pocitovosť reflektuje vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu. Autorka sa dotýka rozličných tabu a skrytých dispozícií života. Jej poézia je preto plná originálnych obrazov, často zosilnených pohanskou či kresťanskou symbolikou a mnohými odkazmi na umelecko-kultúrny kontext v dejinách ľudstva. Mýty, symboly a racionálne vízie sa tu dynamicky prelínajú, navzájom sa analyzujú a skúšajú svoju pravdivosť. Láska je v Podrackej básnickej tvorbe esenciou, z ktorej vzniká všetko: pohyb, celá dynamika ľudského bytia v jej rozpornosti i uzavretej jednote. Podrackej esejistická tvorba sa neprestajne pokúša racionálne fixovať najintímnejšie polohy ženskosti." Dodajme, že Podracká pracuje so symbolmi aj na úrovni názvov svojich kníh: Písmo, Hriech, Meno, Vysoká zver, Kazematy.
Kým Podracká sa v ostatných rokoch ako poslankyňa Národnej rady SR venovala politike, Viera Prokešová ostala verná redaktorskej práci a svojmu tichému zápasu so slovom. Prokešovú často označujeme (možno zjednodušene) ako „Štefana Strážaya v sukni" a myslíme tým ich poetologickú blízkosť. Aj Prokešová totiž inklinuje k miniatúre básnickej výpovede, ku skúmaniu malého výseku reality. Dana Kršáková o nej hovorí napríklad toto: „Jej lyrický subjekt odhaľuje v básňach vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), nerobí to však exaltovane a prudko, ale pokojne a ticho: tlmenosť je základnou tóninou Prokešovej poézie. Rovnako charakteristickou je tendencia k zaokrúhlenosti, splývavosti, oblosti - je to poézia výrazného harmonizačného gesta." Jednoslovnosť pomenovaní jej kníh prezrádza snahu o minimalistickom uchopení maxima: Cudzia, Slnečnica, Retiazka, Pleť. V tomto roku vyjde Prokešovej básnické dielo, doplnené o nové verše, pod názvom Ihla.
Na začiatku svojho príspevku som uviedol, že väčšina autorov mojej generácie ostala a ostáva často opomínaná. Opomínanosť v zmysle zámerného ignorovania literárnymi vedcami, keď im ich historická slepota či „skupinkárska" ruka tzv. slušných pánov profesorov káže vložiť do ich traktátov po Osamelých bežcoch čosi ako prázdny list alebo pijak a pokračovať nerušene autormi ako Kolenič, Turan, Litvák, Hvorecký a tak ďalej. Neochota pristaviť sa pri tvorbe napr. Jozefa Puškáša či Dany Podrackej sa podobá ignorantstvu a môže mať dôvody iba mimoliterárne, ktoré už siahajú do oblasti politiky či medziľudských vzťahov. A o tejto oblasti sa môžeme prípadne pozhovárať v diskusii.
