Dovtedy totiž katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala latinčina, nemčina a maďarčina. Bol to čin, ktorý vychádzal z potrieb národného hnutia a ktorý Štúr odôvodnil v spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (Bratislava 1846). V tom istom roku ho doplnil aj gramatikou Náuka reči slovenskej. A tak vypracoval pevné základy reči, ktorú chápal ako prostriedok na uskutočnenie „túžob, myšlienok a ideí“ národného hnutia. Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry ako osobitného národného prejavu, esteticky rovnoprávneho so slovesnými celkami iných národov. Už v Prednáškach o slovenskej poézií na začiatku štyridsiatich rokov stanovil základné princípy novej tvorby. Tie potom prepracoval v diele O národních písních a pověstech plemen slovanských (Praha 1853), ktoré vyniklo vo vtedajšej slovenskej folkloristike a estetike. V tom čase už žil pod policajným dozorom v Modre, staral sa o sedem sirôt po nebohom bratovi a pracoval na nových dielach. Od roku 1853 pripravoval dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti v Rusku (Moskva 1867, Petrohrad 1909) a v Bratislave (1931). Zomrel 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Akoby sa naplnili slová, ktoré raz povedal J.M.Hurbanovi: „To je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu.. .“ S ním vytvoril „buričské Hurbanovo vojsko“ z dobrovoľníkov, ktoré bolo prvým slovenským národným vojskom.
SAV udeľuje za zásluhy v spoločenských vedách plaketu Ľudovíta Štúra.

Štúrovci

- hlavný prúd slovenského národného hnutia v pol.19st., nazvaný podľa najvýznamnejšej osobnosti – Ľ.Štúra. Formoval sa v 30.rokoch najmä na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť. Jeho prívrženci odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, maďarizáciu, vyznávali moderné politické idey, ako ústavnosť, zastupiteľstvo, rovnosť národov, romantizmus, slovanskú vzájomnosť, obdivovali ľudovú kultúru a neprivilegované vrstvy. V 40.rokoch uprednostnili trpezlivú každodennú prácu a osvetu pred radikálnymi postojmi. Propagovali moderné podnikanie, význam vzdelania, zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, vyzývali pestovať národné umenie. Postupnými zmenami chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti. Zároveň tým posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť.