Svetová a slovenská moderna

Svetová a slovenská literárna moderna, jej originálny prínos do obsahu a formy individuálne vybraných interpretovaných literárnych diel

V druhej polovici 19. storočia sa začína rýchlejšie striedanie literárnych škôl, smerov a prúdov. Filozofia pesimizmu – nedôvera voči objektívnym hodnotám, skepsa. Filozofia individualizmu – vyzdvihovanie jednotlivca. Aktívny odpor umelcov voči meštiackej morálke. Smery:
1. Symbolizmus – autori vyjadrujú myšlienky pomocou symbolov. Skepsa voči svetu a spoločnosti, pesimizmus. Parnasizmus – dôraz je na forme básne pre významom básne. Autori hľadajú inšpiráciu v minulosti, zväčša v antike. Dekadencia – totálny úpadok, pocity smútku, smrti, krajný pesimizmus.
2. Impresionizmus – snaha o zachytenie dojmov, pocitov a nálad človeka cez zmysly.
3. Avantgarda – predvoj, niečo nové, moderné. Futurizmus – autori vidia zdroj krásy vo vedeckých objavoch. Kubizmus – rozvinul sa hlavne v maliarstve, zachytenie obrazov pomocou geometrických útvarov. Kubofuturizmus, expresionizmus. CHARLES BAUDELIERE:
Zakladateľ symbolizmu. Napísal jedinú zbierku Kvety zla, ktorá bola odsúdená ako nemravná a nesmela vychádzať. Poéziu chápe ako čisté umenie. Vyjadruje motív lásky, jej sily. Láska dokáže aj ublížiť. Báseň – Litánie k satanovi. Báseň Človek a more – autor opisuje more a porovnáva ho s človekom a jeho dušou. Vníma prírodu zmyslami.

JEAN ARTHUR RIMBAUD:
Jeho básne mali byť z duše pre dušu a majú zahrňovať vône, zvuky, farby. Napísal zbierku básní Básne. Pobyt v pekle – básne v próze. Iluminácie – využíva tu kontrasty. Témy: viera, chudoba, žena.

GUILLAUME APOLLINAIRE:
Bol predstaviteľom kubizmu. Začal písať prózu – Zahnívajúci čarodejník. Ďalej písal eseje – Maliari kubisti. Zbierka Alkoholy, úvodná báseň je Pásmo – je to reťazovité radenie dojmov, pocitov. Autor sa snaží zachytiť celú škálu pocitov. Písal aj kaligramy – obsah básne je vyjadrený formou básne – Hodinky, Kravata, Krajinka.




IVAN KRASKO:
Zakladateľ slovenskej literárnej moderny. Napísal cyklus 9 básní Lístok. Vyznievali tu jeho city. Jeho prvou významnou zbierkou je Nox et solitudo. Vyjadruje tu postoje moderného človeka uprostred doby, v ktorej žije. Osamelosť, opustenosť, clivota. Sú dve základné príčiny týchto pocitov: 1. Objektívne – keď je človek uprostred dynamicky sa rozvíjajúcej doby. 2. Subjektívne – odlúčenosť od rodného kraja. Prežíva pesimizmus, sklamanie, skepsu. Toto vštko sú nové pocity, ktoré prináša do slovenskej literatúry moderna.

Môžeme sledovať niekoľko prúdov: prírodná lyrika, intímna lyrika, spomienkové motívy, filozofické problémy. Pre jeho básne je príznačné zmyslové vnímanie – impresionizmus. Rytmicko-syntaktický paralelizmus, symbolika. Nachádza sa tu báseň Topole. Topoľ je symbolom samoty človeka, básnika. Topole sú aj napriek samote pevné ako básnikov duch. Básnik hľadá východisko zo samoty. Verše – jeho druhá významná zbierka. Autor prekonáva osobný smútok z prvej zbierky a zaoberá sa spoločenskou situáciou. Súcití so všetkými utláčanými a prežíva sklamanie z položenia národa. Spracúva aj historické témy a tému lásky. V symbolizme je láska nešťastná, nenaplnená, spomína na lásku, ktorá bola. Báseň Otcova roľa – symbol domova, vlasti, lyrický subjekt.
„Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola
poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
Zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
Z poddaných zeme?“
Báseň Otrok – lyrický subjekt je otrok. Uvedomuje si útlak národa. Naznačuje vzburu, verí v lepšie postavenie národa.