Charakteristika literárnych druhov a žánrov

Charakteristika literárnych druhov a žánrov.

Poznáme tri literárne druhy: lyrika, epika a dráma.
1. Epika: hlavným slohovým postupom žánru je rozprávanie. Sled rozličných udalostí rozprávania tvorí epický dej. Podľa formy rozoznávame dva druhy epiky a to veršovanú a neveršovanú. Podľa rozsahu sa epika delí na veľkú, strednú a malú.
a) Veršovaná epika: patrí sem : Epos. Môže byť hrdinský, historický a idylický .
Na začiatku je invokácia ( vzývanie ) múz. Častým znakom je propozícia – naznačovanie deja. Idyla: obyčajne sú to obrazy z roľníckeho, či pastierskeho života, ktoré zobrazujú spätosť človeka s prírodou. Romanca: spracúva radostnú tématiku. Balada: je to epický žáner so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má obyčajne tragický záver. Dej je veľmi zhustený a udáva sa iba náznakmi. Známa je i sociálna balada, ktorá spracúva tému sociálnej diskriminácie.
b) Veršovaná i neveršovaná epika: Legenda: je to stredná epická forma. Zobrazuje
udalosti zo života svätých, kresťanské cnosti. Bol to obľúbený žáner stredovekej a barokovej literatúry. Dáva dôraz na asketický a posmrtný život. Bájka: je to malá epická forma, využíva alegóriu ( inotaj ), vyplýva z nej ponaučenie. Je to vymyslený príbeh s výchovný zacielením, v ktorom zvieratá, alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia. Báj: je to epický útvar, ktorý odráža primitívny pohľad človeka na svet. Najčastejšou témou bájí je život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat, alebo rastlín.
c) Neveršovaná epika ( próza ): Román: je to veľká epická forma. Zaberá široký
okruh života, dlhé časové rozpätie. Objavuje sa tu kategória rozprávača, ktorý
nám podáva dej. Romány môžu mať aj viac dielov: dilógia (2), trilógia (3), alebo
románový cyklus (epopeja). Romány sa delia jaj podľa deja. Pikareskný román. Jeho hrdina je ľudový šibal, tulák, ktorý putuje po miestach a zažíva dobrodruž-
stvá. Psychologický román, dôležitá je tu zložka psychiky postáv. Antiromán, má
svoj pôvod vo Francúzsku, snaží sa potlačiť základné znaky románu. Prvý slo-
venský román – Jozef Ignác Bajza – René mládenca príhody a skúsenosti.
Novela: stredná epická forma, vzniká v Taliansku v období renesancie. Zobra-
zuje určitý výsek udalostí, ktoré majú vnútorné napätie. Dej má rýchly spád, ča-
sové rozpätie nie je veľké. Postavy sa charakterovo ani ľudsky nevyvíjajú. Poviedka: malá epická forma.

Jednotlivá udalosť zo života človeka, vystupuje tu
malá množstvo človeka, ktoré do deja vstupujú už sformované. K poviedke pat-
ria aj humoreska a črta ( spracúva skutočnú udalosť ).
d) Vecná literatúra: esej, kronika, fejtón, životopis, reportáž.
2. Lyrika: využíva opis a úvahu. Je na statická, na rozdiel od epiky, ktorá je dynamická. Delí sa na: osobnú, spoločenskú a prírodnú. Óda: je to rozsiahlejšia oslavná báseň ( národ, sloboda ). Vypracúva vznešené témy. Hymna: Témou i jazykom je blízka óde, je však kratšia. Má pôvod v náboženskej poézii. Žalm: pôvodom náboženská pieseň, súčasť náboženských obradov. Elégia: ( žalospev ), je to báseň smutného, trúchlivého charakteru. Epigram: je to krátka báseň. Vyjadruje satirický vzťah k osobám, skutočnostiam. V prvej časti problém nastolí, v druhej prekvapivo vyrieši. Epitaf: krátka báseň na náhrobku. 3. Dráma: Dej prebieha pred očami divákov na divadelnej scéne. Dôležitým charakterizačným prvkom je jazyk ( reč ). Neprítomnosť rozprávača. Divadelná hra sa delí na vonkajšiu stavbu ( scény, výstupy, dejstvá ) a na vnútornú stavbu ( úvod, zápletka, zauzlenie, vyvrcholenie, rozuzlenie, záver ) Tragédia: Hlavným znakom je boj jednotlivca s nepriateľskými silami. Ústrednou postavou je vždy nadpriemerný človek. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi silami alebo protivníkom ( bohovia, osud, nespravodlivosť ). Mystéria – žáner tragédie, využívaný v stredoveku, mala biblický námet. Činohra: zobrazuje vážne spoločenské problémy, rozpory, zrážky hlavných hrdinov, jazyk nebýva veršovaný, nemusí sa končiť tragicky. Komédia: vyjadruje komický vzťah k svetu, zosmiešňuje nedostatky jednotlivcov i spoločnosti. Prostriedok boja proti zlu. Môže mať rozličné stupne: humorný, ironický (sarkastický), satirický (výsmech). Komédia charakterová, komédia situačná. Fraška – nepravdepodobnosť situácie, násilná komickosť.
Prozodické systémy:
Je to systém pravidiel, ktoré platia pre rytmus určitého druhu poézie. Systémy:
1. Prozodický systém časomerný
2. Prozodický systém sylabický
3. Prozodický systém sylabotonický
4. Prozodický systém tonický
Časomerná prozódia: Na tvorbe rytmu je určujúci prvok dĺžka slabiky (je merateľná časom). Môže byť dlhá prirodzene (dĺžeň, dvojhláska) alebo dlhá polohou (ak za sebou nasleduje viac samohlások. Elegické dystichon – striedanie hexametra a pentametra. Stopy: daktyl, trochej jamb, spondej
Sylabická prozódia: (slabičná). Nepredpokladá stopovú organizáciu. Znaky:
1. Rovnaký počet slabík vo veršoch
2. Intonačná prestávka
3. Združený rým
4.

Rytmicko-syntaktický paralelizmus. (Čo verš, to myšlienka)
5. Využíva dvojveršia a štvorveršia. Poézia Štúrovcov. (vychádzali z ľudovej piesne)
Sylabotonická prozódia: (slabične prízvučný) Dôraz je na slovnom prízvuku. Predpokladá stopovú organizáciu. Sú to básne: Kraska, Hviezdoslava, Vajanského. Tonická prozódia: (prízvučná prozódia). Predpokladá opakovanie rovnakého počtu prízvučných slabík vo veršoch. V slovenskej literatúre sa neujala.

Prehľad vývoja literárnych druhov podľa období:
Antika – epos, báj, dramatické útvary (hlavne tragédia).
Stredovek – legendy, kroniky.
Humanizmus – novela, čiastočne dráma, duchovná a ľúbostná lyrika.
Baroko – didakticko-reflexívna poézia, cestopisná a autobiografická próza.
Klasicizmus – óda, epos, báj, satira, román ( 1. slovenský román ).