Romantizmus v slovenskej literatúre

Slovenská romantická literatúra, vyjadrenie jej podstaty a špecifík na základe interpretácie vybraných diel.

Romantizmus spracúva všetky témy a odmieta vysoké umenie šľachty. Do literatúry uvádza jednoduchých, zaznávaných ľudí – teda prostého človeka. Reč je ľudová, hovorová a často vychádza z ľudovej slovesnosti. Vyjadruje kontrasty. Rezonujú myšlienky boja za slobodu. Odklon od rozumu, zmyslové chápanie sveta. Rozvíja sa v 16. storočí. Hrdina (často autoštylizácia autora) trpí pesimizmom, splínom, nevie sa zaradiť do spoločnosti. Výsledok individuálnej revolty je často tragický. Slovensko:
Ide o tretiu fázu národného obrodenia. Formovanie nového hnutia mládeže. Zameralo sa na ľudové vrstvy a meštiactvo. Hnutie malo národno-oslobodzovací charakter. V roku 1829 vzniká na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Najväčší rozvoj zaznamenala po príchode Ľ. Štúra na lýceum. (Ciele spoločnosti: vzdelávanie v rodnom jazyku, šíriť osvetu, študovať dejiny, čítanie, výklad našich aj slovanských autorov. 1836 – vychádzka na Devín, kde účastníci prijali ku krstným menám aj symbolické slovanské mená. 1837 – vláda zakázala tieto stretnutia. Predstavitelia presunuli činnosť na katedru reči a literatúry česko-slovanskej. Vedúcim katedry bol profesor Pálkovič, zástupcom bol Štúr. 1843 bol Štúr z katedry pre svoje pokrokové myšlienky odvolaný. Jeho študenti odišli vtedy na protest do Levoče. (Janko Kráľ napísal báseň Duma bratislavská a Janko Matuška Nad Tatrou sa blýska) 1843 – Štúr, Hurban a Hodža na fare v Hlbokom u Hollého. Uzákonenie spisovnej slovenčiny. Slovenčina bola založená na stredoslovenskom nárečí, fonetický základ. 1. gramatiku vypracoval Hodža – Náuka reči slovanskej. Až Hatala ju prepracoval. 1. Kniha vydaná v štúrovej slovenčine bol almanach Nitra II. Literatúra:
Štúrovci videli záruku literárneho rozvoja v zdravom jadre slovenského ľudu – orientovali sa na jednoduchý ľud. Neorientovali sa len na zobrazovanie minulosti, ale zobrazovali ľud aj v súčasných podmienkach. Zobrazujú aj minulosť – aktualizujú ju, na uvedomenie nedostatkov prítomnosti.
Prostriedky:
Opierali sa o ľudovú slovesnosť. Hlavným literárnym okruhom sa stáva lyrika. Vznikajú nové žánre (dráma) je to ponáška na ľudovú pieseň. Najčastejší útvar bola balada. Prvky protifeudálneho odboja, prostriedky, básnické obrazy. Typická je sylabická prozódia.

Rozvíja sa aj próza, ale menej – historické povesti, kratšie prózy zo súčasného života.
SAMO CHALÚPKA: jeho tvorba odráža jeho vlastenecké cítenie, boj za slobodu, za dôstojné postavenie človeka zbaveného útlaku. Napísal hrdinskú báseň Mor ho! Námet čerpá od Šafárika. Odsudzuje tu hanobenie a zotročovanie národov. Oslavuje slobodu, rovnosť medzi ľuďmi, lásku k národu. Obsah: Pod hradom sa rozložil so svojim vojskom dobyvateľ Riman. Slovania ich vítajú chlebom a soľou. Cár si však prišiel slovenský ľud podmaniť. Rozpúta sa tvrdý boj. Slovania sa smečom v ruke a výkrikom “Mor ho!“ vrhajú na rímsku presilu. Vedia, že presile neodolajú. Hoci hynú, hynú ako víťazi. Slovenský ľud si volil radšej smrť ako život v otroctve. Autor nezachytáva verne historické námety. Kompozícia: je založená na protikladoch: túžba pi mieri, slobode / expanzívnosť násilie, zotročovanie. Odvaha Slovanov / zbabelosť Rimanov. Jadro konfliktu je boj za slobodu. Úvod je statický, opisný. Jadro je založené na dialógoch. Dej má spád. Dozvedáme sa vlastnosti Slovanov. 13 slabičný verš, združený rým, symbolika, zastaralé výrazy, zvolanie, odsudzuje rozpínavosť, burcuje proti nespravodlivosti.
Záver: Rímsky cár síce zvíťazil nad slabším a nevinným, ale morálne víťazstvo mu nepatrí (“Lež večné meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva“). ANDREJ SLÁDKOVIČ: Oslavou lásky, krásy, spravodlivosti, pravdy a slobody vnáša nový rozmer do slovenskej literatúry. Napísal filozofickú básnickú skladbu Sôvety v rodine Dušanovej. Marína: báseň. Podnetom k napísaniu bola láska k Maríne Pišlovej. Je to lyricko-epická reflexívna skladba. Epické prvky sú slabo rozvinuté a nachádzajú sa len v prvej časti. (“Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený“).
V druhej časti sú prvky lyricko-reflexívne až symbolické. Ľúbostná skladba na základe zážitku nešťastnej lásky. Spája lásku k deve s láskou k vlasti. (Kollár delí srdce medzi ženu a vlasť, Sládkovič spája cit). Tematicky sa delí na 4 časti: krása, láska k Maríne, láska k Slovensku, mladosť. (druhú a tretiu tému spája). 1. krása: opis krásneho dievčaťa, vznik vzájomného citu. Splynutie osamelého mládenca s lyrickým hrdinom. Zmena Maríny na vílu. Znovunájdenie milej v nadpozemskom svete. Spomienka na lásku, odmietnutie imaginárneho sveta. 2,3.Láska k vlasti a Maríne: tieto lásky sa prelínajú (“Vlasť drahú ľúbiť v peknej
Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať“)
4. mladosť: úvahy o mladosti. Je to večná túžba po kráse, láske, nepokoj ducha,
činorodosť, Sila mladosti spočíva v tom, že sa nezmieri so stavom sveta.

Deva
sa mení na vílu, autor ju nasleduje, ale rozhodne sa, že vlasť ho ešte potrebuje. Záver: mladosť, krása a láska sú hodnoty, ktoré zotrvajú večne a v básni nezaniknú. Forma: sylabizmus, stupňovanie významov, anafory, básnické otázky, zvolanie.
Detvan: lyricko-epická reflexívna skladba. Reakcia na kultúrny a spoločenský život ľudu. Problematika sociálna aj národná. Zámer autora je začleniť ľud do politických súvislostí. Vystupuje tu slovenský ľud, ktorý má nielen slávnu a bohatú minulosť, ale aj budúcnosť. Dejovo je začlenená do 14. storočia. Na pozadí histórie vysvetľuje prítomnosť slovenského ľudu. ( kto chce vedieť dej, nech si ho nájde v zošite literatúry z druhého ročníka) – P.S. (je veľmi rozsiahly)

JANKO KRÁĽ: najrevolučnejší zo štúrovských básnikov. V baladách sledujeme jeho blízky vzťah k ľudu. Hrdinovia v baladách nezostávajú pasívny, neprijímajú údel osudu, ale snažia sa vzoprieť. Túžia po veľkom čine. Vychádza z ľudovej slovesnosti a každé zlo je v balade potrestané. Balady: Kvet, Povesť, Bezbožné dievky, Kríž a čiapka, Pán v tŕní. Najvýznamnejšia bola jeho romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko: Okrem epickej postavy je tu prítomný aj lyrický hrdina (autor). Balada má tri časti ( 1. Subjektivizovaná, združený rým, 2. Text balady ľudového typu, prerývaný rým, 3. Obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu, opäť združený rým. Prvky romantizmu: Zobrazenie človeka, ktorý sa nechce zmieriť s daným stavom a búri sa proti nemu. Hrdina je odhodlaný bojovať s prekážkami aj za cenu vlastného života. Janko: odlišuje sa od dedinčanov svojou výnimočnosťou a dobrovoľ–
nou samotou. Je hrdý, smelý, individualista. Neváži si svoj život, nemá priateľov, blúdi krajom v čiernych šatách. Má intenzívny pocit smútku. 1. časť: Predstavuje sa nám lyrický hrdina (autoštylizácia), reflexívna časť, bezmocnosť voči spoločnosti, idylický opis prírody a života ľudu. Opis prírody je v protiklade s duševným svetom lyrického hrdinu. Ľudové umenie (tance, rozprávky). Únik hrdinu do prírody, začína epickosť deja, napätie.
2. časť: nasleduje samotná balada. Autor vstupuje do diela tým, že sa mení z lyrického hrdinu na Janka. Balada má rýchly spád. Dej je pochmúrny a tajuplný. Prírodno-syntaktický paralelizmus. Dej začína poverou o zakliatej panne (strach ľudí z povery) Dej graduje. Janko sa vrhá do vĺn a zomiera.
3. časť: krátky záver rámcuje celú baladu. Pastier prináša správu o smrti divného Janka.

Je tragická, Janko nedokáže uniesť ťarchu života.
Ďalšie diela: Duma Bratislavská, Šahy, Výlomky z Jánošíka, Orol vták
JÁN BOTTO: najmladší zo štúrovcov, vychádza z ľudovej slovesnosti. Orientoval sa na balady. Hrdina splýva s ľudom, okolím a situáciou. Dynamiku dosiahne stupňovaním hrôz. Od začiatku balady je predstava tragiky. Dialóg, zvukomaľba.
Žltá ľalia: balada, rieši tu mravný konflikt. Eva nedodrží sľub vernosti Adamovi a po jeho smrti si nájde iného. Mŕtvy muž si o polnoci prichádza pre nevernú ženu, ktorá umiera v jeho náručí. Ctibor: balada. Pán hradu sa vyberie na poľovačku v nedeľu a je potrestaný. Margita a besná: o ťažkom živote siroty, ktorú zo žiarlivosti zhodí zo skaly nevlastná matka. Nakoniec sa pomätie a skáče aj ona. Jeho najväčšia básnická skladba je Smrť Jánošíkova: námet sú predsmrtné vízie, smrť Jánošíka a smútok jeho družiny. Lyricko-epická básnická skladba, má 9 spevov. Epický dej je slabý. Poprava Jánošíka symbolizuje stav po prehratej revolúcii. 1.spev: Jánošík výzorom a vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Hôrni chlapci sedia pri vatre (symbol slobody). Vatra slabne, až nakoniec zhasne. 2.spev: Je rámcovaný motívom pastierika a stáda, za ktorým už Jánošík nikdy nepôjde. Opisuje zlapanie Jánošíka
3.spev: Tma a dieťa prírody (Jánošík) sedí v temnici. 4.spev: Hrdina s pripútanými rukami sníva o slobode. V sne je opäť slobodný. Dovtedajšie pomenovania (junák, zbojník) sa menia na: mladý syn Tatier, junák väzeň. 5.spev: Jánošík si uvedomuje svoju neslobodu. Úvahy o voľnosti (voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti, a teraz ťa nemám ani za dve hrsti). Končí noc, začína sa deň, ale pre Jánošíka svitá deň pre smrť. Úvahy o víťazstve pravdy a slobody. 6.spev: Jánošíka vedú na smrť
7.spev: Jánošík sa lúči s krajinou, umiera a ocitá sa medzi vílami. Tam sa dostanú iba nesmrteľní. Posol prináša milosť, ale už je neskoro.
8.spev: Slovensko po Jánošíkovej smrti je zakliatou krajinou. Navodzuje situáciu po revolúcii.
9.spev: Nesie sa v znamení alegórie, nasleduje o 7 rokov sobáš Jánošíka s kráľovnou víl.
JOZEF MILOSLAV HURBAN: spolupracovník Štúra. Jeho najúspešnejšou novelou je Od Silvestra do Troch kráľov: komika okolo zápornej postavy Ďorďa Šuplatu prerastá až do frašky. Kladná postava – Ľudmila. Novodobé Kocúrkovo. Kritika spoločnosti. Olejkár: (rozbor nemám, smola !!!!!), Gottšalk:z 11. Storočia, život polabských Slovanov, nie je historicky verné.
JÁN KALINČIAK: najkritickejší štúrovský básnik. Jeho tvorba smeruje k realizmu. Napísal znárodnenú báseň Bojovník, sklamanie z lásky vyjadril v básni Márii, napísal historickú povesť Bozkovci z čias Matúša Čáka. Reštaurácia: je to novela.

Ponúka obraz života zemianstva v 19. storočí. Je v morálnom úpadku a nemá síl, aby sa postavilo na čelo národa. Ide o voľby župných úradníkov. Právo voliť má len šľachta, ale jej život sa nijako nelíši od života ľudu. Autor využíva ľudový jazyk, príslovia, porekadlá, dejovú niť tvoria epizódy. Striedajú sa vážne situácie s humornými. Postavy: Adam Bešeňovský – lakomý, Štefanov strýko. Štefan Levický – kladná postava, Anička – má rada Štefana. Matiáš Bešeňovský – skorumpovaný.