Sládkovičovo slovo čím ďalej, tým väčšmi nadobúdalo vlastenecký náboj, básňami chcel spoločensky účinkovať, posilňovať vlastenecké podvedomie, dokladom čoho sú básne (Nehaňte ľud môj, Hron, More, Morava, Krajanom, Mládenec).
Napísal lyricko-epickú báseň Detvan. V piatich spevoch(Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka), lokalizujúcich dej, sa ľudový hrdina dostáva ustavične do nového prostredia, do styku s inými postavami, do rozličných situácií, v ktorých sa vyhraňuje jeho charakter. Na podklade dejovej osnovy sa tu riešia aj aktuálne problémy človeka vo vzťahu k prírode a ľudu. V Detvanovi vyslovoval prostredníctvom svojho hrdinu aj aktuálne dobové myšlienky. Pokúšal sa aj o prózu (Posestrima), drámu (Nezaľúbený zaľúbenci) a písal i básne adresované mládeži (Kĺzačka, Prázdniny a škola, Obri a zakrpenci, Malý Kristus), ktorými cez výjavy zo života chcel pôsobiť na cit a predstavivosť detí. V národnom živote sa vynárali nové problémy, ku ktorým sa žiadalo zaujať stanovisko. Bolo treba reagovať na útoky mierené proti spisovnej slovenčine, vyvolané Kollárovými Hlasmi o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Do týchto sporov zasiahol básňou Ohlasy, v ktorej dokazoval, že spisovná slovenčina je vyústením dlhodobého zápasu predchádzajúcich generácií v záujme národnej sebarealizácie. Bola to polemika, no zároveň aj oslava rodnej reči (v básni Prosba).
R. 1861 vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spisy básnické, ktorý mu vyniesol povesť „prvého básnika“ Slovenska. Z príležitosti memorandového zhromaždenia napísal poému Svätomartiniáda (1861), pri zakladaní Matice slovenskej báseň Pamiatka pre deň 4.augusta (1863) a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov báseň Lipa cyrilometodejská (1864). Jeho silným inšpiračným zdrojom boli aj vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. O to sa pokúsil v básnickej skladbe Marína. Zachytil v nej pocity človeka žijúceho v konkrétnej dobe, oscilujúceho medzi vidinou a skutočnosťou, človeka, ktorého citovosť hraničí s romantickou rozorvanosťou. Marína vznikla rovnako z osobného zážitku ( mladícka láska k Márii Pišlovej), ako aj z poznania života, veľkosti lásky a krásy. Básnik, hľadajúc a objavujúc krásu a lásku v Maríne, hľadá a objavuje ich aj v živote. Láska tu vystupuje v najvznešenejšej podobe, je nevyhnutná pri vytváraní pozitívnych hodnôt. V básnikovom prejave je znázornená identita krásy a dobra, aby cez životné rozpory vystúpila na povrch harmónia vznešeného a ušľachtilého oproti nízkosti a bezpráviu.