Staroveká literatúra

Začiatky literatúry súvisia so vznikom prvých vyspelých civilizácii. Toto obdobie sa nazýva starovek. Do starovekej literatúry patria:

1. ORIENTÁLNA LITERATÚRA (3.tis. pred nl. – 5.stor. nl.)
Miestom jej vzniku je Mezopotámia – Orient (Blízky východ). Národy: Sumeri a semitský Akkádi.

a) Sumerská literatúra
Reprezentuje ju dielo Epos o Gilgamešovi (3000 r. pred Kr.)
1. časť- Priateľstvo Gilgameša, 2. časť- Život Gilgameša
Gilgameš - slávny kráľ mesta Uruk (Sumeri) - okolo (2700 p.n.l.).
Bolo o ňom napísaných veľa príbehov, bájí, ktoré sa šírili ústne aj odpisovaním. Posledná verzia, ktorá sa našla (zo 7 st.pred n.l.), sa nazýva Epos o Gilgamešovi. Je to súbor sumerských povestí a predstáv o živote a svete.
Dej: Gilgameš, kráľ mesta Uruk, je krutý k svojim poddaným, ktorí preto požadujú o pomoc bohov. Tí zošlú na zem Enkidua. Enkidu zápasí s Gilgamešom a prekoná ho, potom sa s ním spriatelí. Spoločne zabijú obra Chuvavu. Gilgameš odmietne lásku bohyne Ištar, ktorá preto zošle na zem nebeského býka. Aj jeho spoločne s Enkiduom zabijú. Enkidu urazí bohyňu, a preto zomiera. Po jeho smrti hľadá Gilgameš tajomstvo večného života. Gilgameš nezíska nesmrteľnosť, lebo nevydrží bdieť 6 dní a 7 nocí, a keď vyloví z oceánu rastlinu nesmrteľnosti zožerie ju had. Po neúspešnom hľadaní sa vracia do svojho kráľovstva a zmysel života nachádza v práci pre svoj ľud.
Dielo obsahuje mnohé “večné” námety (potopa, stvorenie sveta...). Je to básnická skladba napísaná kultúrnou sumerčinou. 4-krát sa reštaurovala.

b) Hebrejská literatúra (1000 pred n.l. – 100)
Najmladšou starovekou literatúrou z Blízkeho východu je hebrejská. Predstavuje ju najmä Biblia (Svätá kniha), ktorá vznikla asi v 1.tisr.pred n.l. Obsahuje židovské dejiny a pravidlá židovskej náboženskej viery a morálky. Je to súbor mýtov, povestí a bájí zo života ľudí v oblasti Mŕtveho mora (Palestína, Izrael). Tvorí ju 72 kníh. Rozdeľuje sa na dve časti:
1. časť (1000 pred n.l. - 0) – Starý zákon (45 kníh) – kresťanská a najmä židovská náboženská kniha, pôvodne napísaná v starohebrejčine. Obsahuje Dejiny židovského národa (21 kníh), Mravné a náboženské zásady (7 kníh) a Proroctvá, Pentateuch – 5 kníh Mojžišových (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium)
2. časť (0 – 100) – Nový zákon (27 kníh) – je najstaršou kresťanskou literárnou pamiatkou. Zaoberá sa životom a učením Ježiša Krista. Pôvodne je napísaná v starogréčtine.

Obsahuje 4 evanjelia (Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), Skutky apoštolské, Listy apoštolské, Život Krista, Zjavenie svätého Jána (apokalypsa). Od Noaha po potopu sveta (stvorenie sveta, Adam a Eva...). Biblia bola v 4.st.nl. preložená do latinčiny, v 13.st.nl. rozdelená na hlavy kvôli lepšiemu porozumeniu a v 16.st.nl. bola kanonizovaná (stala sa zákonom).

c) Indická literatúra (400 pred n.l. – 400)
Je známa eposmi Mahábhárata a Rámájana. Hlavná dejová línia v epose Mahábhárata (hrdinský epos) je rodinná nenávisť a bratovražedný boj šľachtického rodu Bháratovcov – ich vyhubenie. Obsahuje aj politické pasáže (povinnosti vládcov, obsah zákonov). V diele vládne synkretizmus. Je to staroindický, sanskriptský epos, ktorý Indovia pripisujú legendárnemu Vjásovi. Obsahuje 18 kníh, 100 000 dvojverší + próza. Mahábháratu pretvárali brahmani (členovia najvyššej indickej kňažskej sekty).
Boli dotvárané legendy o astékoch, ktorí v knihe rozprávajú bájky, legendy, povesti, aby hrdinov odvrátili od zabíjania. Toto dielo ovplyvnilo celú literatúru JV Ázie a Číny.
Epos Rámájana (8.st. pred n.l. ) obsahuje 7 kníh a 24 000 dvojverší. Je to najzachovalejší indický epos (tiež napísaný v Sánskrite). Spočiatku sa šíril ústne (speváci) – v roku 200 dostal písomnú podobu. Dej: Rámu vyženie matka na 14 rokov do vyhnanstva, pretože chce, aby sa na trón dostal jej syn, Rámov brat. Ráma odchádza so svojou ženou a mladším bratom. Usadil sa v lese, v ktorom Ráma pozabíjal veľa démonov. Potom bojoval s kráľom démonov Rávom kvôli Síte, pretože Ráva ju uniesol na ostrov Lanca. Ráma s pomocou opičieho kráľa a jeho armády dobyli ostrov, zabili Rávu a oslobodili Sítu. Ráma musel odvrhnúť Sítu, pretože žila s iným mužom (Rávom). Ona sa v zúfalstve hodila do ohňa, ale boh ohňa ju zachránil. Tým bola dokázaná jej nevina. Spolu odchádzajú do mesta, kde sa Ráma stáva kráľom. Neskôr vznikali znovu pochybnosti o Sítinej nevine. Ona zomiera. Dej sa končí tým, že aj Ráma zomrie a spolu so Sítou žijú na druhom svete. Postupom sa Ráma mení, vtelí sa do boha Višnu. Dostáva sa medzi sv. písmo hinduizmu. Epos patrí medzi klenoty svetovej literatúry. Autor: Válmiki

d) Staroegyptská literatúra
Tvoria ju ľúbostné piesne, ktoré sa v zlomkoch zachovali na papyrusoch.

e) Akkadská literatúra


2. ANTICKÁ LITERATÚRA

a) Grécka literatúra (9.st. pred n.l. – 5.st. n.l.)
Najčastejšie útvary: epos, bájka, báj, tragédia, komédia. Charakteristickým znakom gréckej literatúry je osudovosť (nik neujde svojmu osudu). V dielach bývajú väčšinou zastúpení bohovia, ktorí však majú vlastnosti ľudí.

Grécke náboženstvo bolo totiž založené na mnohobožstve. Často sa v bájach spomínajú posvätné miesta ako Olymp – sídlo bohov, Parnas – sídlo múz, Delfy – veštiareň. Postavy z gréckych bájí sa často objavujú v neskorších dielach od stredoveku až po súčasnosť. Grécke báje vyjadrujú stupeň poznania sveta, určité morálne zásady, vysvetľujú medziľudské vzťahy napr. Nioba – materinská láska, Odysseus – odvaha a statočnosť, Filemón a Baukis – manželská vernosť. Po celé stáročia sa k bájam ľudia vracali ako k niečomu dodnes platnému.

Eposy – predstavitelia:
Homér (9.-8.st. pred n.l.) – slepý básnik.
Pripisujú sa mu eposy Ilias a Odysea, ich základ tvoria povesti. Ilias (24 spevov-15 tis. veršov) – vykresľuje udalosti z boja Grékov(Sparta) o Tróju. Epos zachytáva posledných 51 dní 10-ročnej vojny. Dej sa odvíja od udalosti, keď syn trójskeho kráľa Paris uniesol manželku spartského kráľa Helenu. Začína sa vojna. Objavuje sa tu mnoho mýtických mien – Achylos, Odyseus, Herakles, Paris, bohovia. Je to jeden z najslávnejších eposov. Odysea (24 spevov-12 tis. veršov) – Cesty Odysea, ktorý sa kvôli nepriazni bohov nemôže 10 rokov vrátiť domov. V diele je opísaných posledných 40 dní jeho cesty, počas ktorej zažije veľa dobrodružstiev. V eposoch sú vykreslené ľudské vzťahy a city. Človek, príroda a bohovia tvoria jednotu. Bohovia tu majú ľudské vlastnosti – ľúbia, nenávidia, zúčastňujú sa na krvavých bojoch. Človek je bezmocný voči ich rozhodnutiu.

Grécke umenie rozkvitlo najmä v 5.st. pred n.l., v tzv. Aténskej otrokárskej demokracii. Ideálom sa stala harmonická osobnosť a slobodný občan – kalokagathia – krása tela i ducha. Toto obdobie charakterizuje aj vznik a rozmach gréckej drámy, ktorá sa vyvinula z osláv boha vína Dionýza (mal podobu capa – tragos), odtiaľ názov tragédia. Tragédia mala klasickú stavbu – expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa-záver.

Predstavitelia tragédie: Sofokles (Antigona, Kráľ Oidipus, Elektra)
Aischylos (Orestea, Pripútaný Prométeus)
Euripides (Ifigénia na Tauride, Trójanky, Medea)


Sofokles (496-406 pred n.l.) sa aktívne zúčastňoval na politickom a náboženskom živote svojej obce. Diela: tragédie Antigona, Kráľ Oidipus. Antigona (4 dejstvá). Nadväzuje na tragédiu Vládca Oidipus. Dej: Po smrti Oidipa sa jeho synovia Polyneikes a Eteokles hádajú o vládu nad Tébami. Polyneikes bol vyhnaný a obrátil sa proti Tébam. Obaja bratia v bratovražednom boji umierajú. Nový vládca Kreon pochová Eteokla a Polyneika zakáže pochovať.

Sestra Antigona ho však pochová. Kreon ju odsúdi na smrť – za živa zamurovať, hoci je snúbenicou jeho syna Heimona. Antigona spácha samovraždu obesením na svojom závoji. Heimon sa na to prebodne nožom a manželka Kreóna si tiež vezme život. Kráľ je tak potrestaný. Hlavná myšlienka: Antigona stojí pred rozhodnutím rešpektovať buď zákony pozemských vládcov, alebo bohov. Kráľ Oidipus – je mu veštené, že zabije otca, ožení sa s matkou a stane sa vládcom Téb, čo sa aj nešťastnou náhodou stane. Keď sa Oidipus dozvie, že je vrahom, obesí sa.
V Sofoklových hrách stíha trest jedincov, ktorí nerešpektujú zákony vlasti, rodiny a bohov. Vinu a trest predurčuje osud.

Aischylos: Pripútaný Prométeus – Ukazuje tu Prometea ako vzbúrenca proti bohom a bojovníka za šťastie ľudstva. Orestea – Kráľa Agamemnóna zavraždí vlastná žena Klytaimnestra spolu so svojím milencom Aigistom. Agamemnónov syn Orestes zabije Agista a matku. Orestes je pred aténskym súdnym zborom zbavený potrestania.

Euripides: Ifigénia na Tauride – Taurská kňažná Ifigénia má obetovať bohom jedného z verných priateľov Orestea, alebo Pylada. Keď sa Orestes a Ifigénia spoznajú ako brat a sestra, všetci traja ujdú z Tauridi. Trójanky – Znázornenie vojnového utrpenia žien a detí. Medea – vykresľuje duševný stav zradenej a trpiacej ženy-čarodejnice Medey. Nešťastná hrdinka Medea zabije svojich synov, lebo ju opustil nevďačný manžel.
Euripides je kritikom tradičných sociálnych, morálnych a nábožesnkých predstáv.

Komédie: Aristofanes (Oblaky, Jazdci, Ženský snem, Mier, Lesistrata) – odzrkadľujú život Atén.
Bájky: Ezop (Jeleň pri jazierku, Pes a kúsok mäsa, Jupiter a opica, Krab a jeho mať) – Vystupujú v nich zvieratá, hmyz, rastliny ale aj ľudia. Zvieratám, hmyzu a rastlinám pripisuje ľudské vlastnosti. Ezop bol škaredý, hrbatý, otrok, do Grécka prišiel z Trácie alebo Frýgie. Básne: Sapfo, Anakreon, Alkaios – intímna lyrika
Filozofi: Demokritos (materialista), Sokrates, Platón, Aristoteles (idealisti)


b) Rímska literatúra (3.st. pred n.l. – 5.st. n.l.)
Staršie obdobie (300 pred n.l. – 100 pred n.l.)
Mladšie obdobie: Klasické (100 pred n.l. – 100), Cisárske (100-300 n.l.)
Rímska literatúra je nepôvodná, napodobňuje grécku literatúru a to v námetoch a žánroch. Helenizácia Ríma (pogréčťovanie Ríma).

Predstavitelia:
Básnici: Publius Ovidius Naso – písal ľúbostnú poéziu.

Metamorfózy – zveršovaných 250 gréckych a rímskych bájí s témou premien (Nioba – kameň, Pygmalionova socha – dievča, Filemon a Baucis – stromy)
Quintus Horatius Flaccus – tvoril hlavne príležitostnú poéziu. Za ideál šťastia považoval drobné radosti, nezávislosť od bohatstva. Hlásal strednú zlatú životnú cestu. Napísal: Ódy, Satiry, Listy
Publius Vergílius Maro – epika Bucolica (pastierske básne – ódy), Georgica (roľnícke básne – ódy), epos Aeneis (Eneis) – národný epos o zakladateľovi rímskej moci Eneovi – žil medzi pastiermi a tvoril oslavné básne (idily)
Ľud. komédie: Titus Maccius Plautus – Komédia o hrnci, Chvastavý vojak, Pseudolus
Historiografia: Galius Julius Caesar – Zápisky o vojne galskej, Zápisky o vojene občianskej
Titus Livius, Tacitus
Filozofi: Demostenes, Marcus Aurelius – Hovorím k sebe samému, Marcus Julius Cicero, Seneca
Satirické prózy: Petronius - Satirikon





Útvary starovekej literatúry


Báj je epický útvar, v ktorom sa odráža názor dávnovekého človeka na svet a život. Človek si nevedel vysvetliť niektoré javy, a preto ich pripisoval bohom, vílam. Tématika bájí: vznik miest, hôr, riek. Súbor bájí tvorí bájoslovie (mytológia) – najznámejšia je grécka.
Bájka je malý žáner epiky. Jej cieľom je alegorickým spôsobom vysloviť nejaké mravné ponaučenie alebo sa vysmiať zlu. Tematicky čerpá najmä zo života zvierat.
Epos je veľká epická forma. Od čias vzniku najstarších zachovaných eposov prekonal veľké zmeny. Poznáme rôzne druhy eposov: hrdinský, historický, idilický, komický, zvierací, duchovný, moderný. Hlavný hrdina má nadprirodzené schopnosti a robí len dobré činy. Do diela zasahujú bohovia. Antický epos nejde do hľbky postavy a opisuje len vonkajší prejav a konanie.
Tragédia je druh epického literárneho útvaru. V diele sa opisuje boj človeka s nepriateľskými silami (osud, nespravodlivosť) – človek väčšinou zahynie. Tragédiu pôvodne hrali len dvaja herci (Sofokles pridal ďalších dvoch), v pozadí vystupuje chór. Dej sa od začiatku vyvíja rýchlo. Hrdinovia sú idealizovaní a stoja proti sebe (aj ženské postavy hrali muži). Nevyvoláva absolútny smútok (letargiu), ale očistenie od zla – katarziu. Cez precítenie a pochopenie bolesti iných sa človek viac zamýšľa nad sebou, pochopí ľudskú zlobu a jej nezmyselnosť. Idyla je stredná epická forma. Predchodca eposu. Hrdinovia boli obyčajní ľudia z viedieku. Vzniká ako protiklad životu v meste. Najznámejší idylici – Hollý, Vergílius, Teokrytos.
Óda je najrozsiahlejšia epická forma. Štýlovo je to úvaha, oslavuje ľudí, prírodu, radosť, udalosť. Veľká odozva aj vo svetovej literatúre a hudbe (J. Schiller: Óda na radosť, O. Mickiewicz: Óda na mladosť, J.

Záborský: Óda na Slovákov, Dityramb: Óda na oslavu vína).
Elégia je žalospev, lyrická báseň. Básnik vyjadruje žiaľ nad nejakou smutnou udalosťou, skutočnosťou.